Tretí týždeň DC sv. Ignáca: Utrpenie a identifikácia s Kristom
„Piaty bod. Uvažovať ako sa božstvo ukrýva, to znamená, ako by mohol zničiť svojich nepriateľov, a nerobí to, a ako nechá veľmi ukrutne vytrpieť najsvätejšie ľudstvo.“ (DC 196)
Tretí týždeň z knižočky Duchovných cvičení sa skladá z dvoch blokov dokonale rozdielnych medzi sebou navzájom:
a) z dvoch kontemplácií: 1) ako Pán Ježiš išiel z Betánie do Jeruzalema na Poslednú večeru, vrátane (DC 190-198); 2) od Poslednej večere po záhradu (DC 200-203). Exercitátor by mal tento text jednoducho vysvetliť.
b) z malého direktória – t.j. z návodu, v ktorom sa sv. Ignác prednostne obracia na toho, kto dáva duchovné cvičenia a ako bude musieť pristúpiť ku kontemplácii Krista v jeho utrpení. Toto tzv. malé direktórium pozostáva z týchto častí:
DC 199 – poznámka o rozhovoroch, v ktorých Ignác odkazuje na body DC 147 a DC 156-157.
DC 204 – poznámka o rozdelení dňa duchovných cvičení Tretieho týždňa.
DC 205 – poznámka o riadnom prispôsobení sa duchovných cvičení.
DC 206 – poznámka o druhom a šiestom dodatku, ktoré budú musieť strážiť prostredie duševné a duchovné.
DC 207 – poznámka o osobitnom spytovaní svedomia počas duchovných cvičení.
DC 208 – poznámka o rozdelení kontemplácií počas siedmych dní Tretieho týždňa, pripravujúc informácie o záverečných tajomstvách (DC 289-298).
DC 209 – poznámka o prispôsobení kontemplácií, podľa zmien jednotlivých dní, viac alebo menej než sedem.
Toto tzv. malé direktórium je veľmi užitočné v Treťom týždni a pomáha skvalitniť dynamiku tohto času. Sv. Ignác tak ponúka v exercíciách flexibilitu a ukazuje schopnosť prispôsobiť sa okolnostiam, skúsenostiam a možnostiam, ktoré sa môžu vyskytnúť. (por. DC 205)
Sv. Ignác ďalej ponúka na kontempláciu dva celky alebo dva bloky. Ako prvú, kontempláciu o Poslednej večery (DC 191) a agóniu (smrteľný zápas) Pána Ježiša spojenú so zajatím. Viac túto skutočnosť rozvíja v bodoch DC 289-298. Druhým blokom sú predhovory a poznámky, ktoré opisujú predlohy ako tieto kontemplácie uskutočniť: uvažovať, prosiť, vidieť, počuť, pozerať. Jednoducho ide o to, akým spôsobom sa čo najlepšie priblížiť k tomuto tajomstvu a zakúsiť duchovné ovocie z Utrpenia Pána Ježiša.
Zaujímavou časťou, ktorá spája Druhý a Tretí týždeň je tzv. zlaté pravidlo duchovného života: „Nech sa každý jeden zamyslí, že natoľko sa bude zlepšovať vo všetkých duchovných veciach, nakoľko sa oslobodí od sebalásky, od vlastného chcenia a záujmov.“ (DC 189) Pravdepodobne toto zlaté pravidlo Ignác prebral od Tomáša Kempenského z Nasledovania Krista z prvej knihy, 25 kapitoly.
Je teda veľmi dôležité, aby exercitant vyšiel zo seba samého a žil slobodu a lásku. Človek musí odísť z hriechu, zo sebalásky, zo svojho egoizmu a pripútať sa k Ježišovi, a to aj cez utrpenie, ktoré Ježiš zakúsil. Práve táto skutočnosť privádza exercitanta k tomu, aby sa zjednotil s Kristom. Tretí týždeň DC má teda viacero charakteristík. Najdôležitejšou je poznanie pravej lásky a pravej slobody: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho.“ (Mk 8, 35); „Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“ (Mt 10, 39); „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“ (Mt 16, 25) a iné texty: Lk 9, 24; Lk 17, 33; Jn 12, 25.
Druhou charakteristikou je zjednotenie s Kristom. V Treťom týždni sa exercitant nachádza naplno na tzv. ceste zjednotenia. Je niekoľko zjednocujúcich prvkov, ktoré sv. Ignác uvádza: bolesť s Kristom bolestným, vyčerpanosť s Kristom vyčerpaným, vnútorný žiaľ z toľkých bôľov, ktoré Kristus pretrpel pre mňa. (DC 203) Kontempluje sa teda tajomstvo utrpenia, ale nie z vonka, ale predovšetkým zvnútra, v spojení s trápením, zármutkom a súžením Krista.
Cieľ, ktorý sleduje Tretí týždeň sa opakuje v prosbe DC 203: prosiť o bolesť s Kristom, o slzy, atď. Podobne tento cieľ opisuje sv. Ignác aj v bodoch DC 48, 53, 554, 193 a 197. To nové, čo je v tejto prosbe (DC 203), nie je hriech, ale ľudstvo Ježiša Krista. Ignác taktiež prechádza od prosby o ostych, či hanbu a zahanbenie nad sebou samým (DC 48) k prosbe o bolesť, zármutok a zahanbenie zato, že Kristus ide trpieť pre moje hriechy. (DC 193)
Ďalej fráza – „to, čo musím urobiť pre Krista“ (DC 53) sa začína konkretizovať v Treťom týždni na „robiť a trpieť za neho“ (DC 197). To, čo musím urobiť za neho, Ignác už formuloval v treťom spôsobe pokory (DC 167 – „chcem a volím si, aby som nasledoval Krista, nášho Pána a bol mu viac podobný, radšej chudobu s Kristom chudobným než bohatstvo, radšej potupu s Kristom potupovaným, než úctu a radšej túžim po tom, aby ma pokladali skôr za blázna a za hlúpeho pre Krista, ktorého prv pokladali za blázna, než za múdreho a rozumného na tomto svete.“) Isté prepojenie môžeme nájsť aj v iných bodoch, ktoré uvádza sv. Ignác – DC 98, 116, 146. Všetky tieto spomenuté skutočnosti sa v tomto Treťom týždni kontemplujú tak, aby nastala totálna identifikácia s Kristom, kontakt s ľudskosťou Krista, vo vnútornom prežívaní a v slzách. Je to skúsenosť vyprovokovaná láskou a más súvis z tajomstvom spásy. Ľútosť, bolesť, v tomto prípade sú bezplatným darom Boha a ovocím spojenia s citmi Ježiša. Toto približujú aj dva dodatky (DC 206) z tzv. malého direktória: „…vzbudiť v sebe zármutok a bolesť nad toľkým bôľom a utrpením Krista, nášho Pána…často si privádzajúc na pamäť utrpenie, námahy a bolesť Krista…“ Exercitant sa tak disponuje fyzicky, aj psychicky, aby sa identifikoval s Kristom vo všetkom, ako o tom hovorí bod 195.
Niekoľko príkladov z Direktórií:
„Ako naznačuje tretia predohra, milosti, ktoré zvlášť hľadáme v cvičeniach o Pánovom umučení, sú ľútosť, hnev sami nad sebou a zmätok pri Pánovom utrpení za nás. Tieto city majú veľkú hodnotu nielen pre začiatočníkov, ale pre všetkých, dokonca aj pre tých, ktorí majú skúsenosti s kontempláciou, zvlášť keď chceme uctiť Kristovo poníženie, bolesti a žiaľ, keď si na nich spomíname s vďačnosťou a prijímame podobné bolesti – aspoň zo súcitu s ním. Ale nemali by sme vylúčiť ani iné sväté city, zvlášť tie, ktoré nám prichádzajú na myseľ, keď sa obrátime pri meditácii do seba. Takými citmi sú láska, nádej, túžby napodobňovať ho v trpezlivosti, pokore, poslušnosti, láske, atď.“ (Direktórium 20:95)
„O ktoré city sa máme usilovať. – Afekt, súcit je síce veľmi dobrý a máme zaňho vrúcne prosiť, pokorne po ňom túžiť a vďačne ho prijať; máme sa však zároveň snažiť o iné afekty, ktoré sú pre náš duchovný pokrok užitočnejšie.
Po prvé, nenávisť k hriechu – aké hrozné je uraziť Boha, keď Božia múdrosť uznala za vhodné obetovať dokonca krv a život Božieho Syna. Z toho vybudiť najväčšiu nenávisť k hriechu, keď ho Božia spravodlivosť tak prísne trestá. Keď sa toto deje so stromom zeleným, čo potom bude so suchým?
Po druhé, uvedomenie si Božej dobroty – musím poznať a vážiť si nekonečnú Božiu dobrotu a múdrosť, ktorá našla taký prostriedok, aby k sebe pritiahla ľudské srdcia rozplývajúce sa Božou láskou podľa Apoštolových slov: „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnikmi“ (Rim 5, 8).
Po tretie, posilnenie nádeje – tým sa tiež upevňuje naša nádej, lebo podľa sv. Augustína kto dal to, čo je viac, totiž krv svojho Jednorodeného, dá tiež večnú slávu, ktorá je iste menej. A preto musíme túto Kristovu krv považovať za dôkaz a záruku Božej lásky i budúcej blaženosti.
Po štvrté, láska k Bohu – najväčšie zo všetkého je, že sa rozhorí láska k Bohu, keď uvažujeme o takej dobrote a takom dobrodení nám preukázanom, a to takým spôsobom.
Po piate, nadšenie nasledovať Krista – tak sa tiež všetci nadchnú pre dokonalé nasledovanie podľa slov sv. Petra: „Kristus trpel za nás a zanechal vám príklad, aby ste šli v jeho šľapajach“ (1 Pt 2, 21). Keď on neváhal vytrpieť také ponižujúce veci, aby nám dal poučenie o našej spáse, bolo by hanebné a neznesiteľné, keby sme sa my, o ktorých spásu ide, zdráhali ho nasledovať.
Po šieste, horlivosť za duše – konečne sa môžeme, a tiež musíme zapáliť veľkou horlivosťou pre spásu duší, ktoré Boh tak veľmi cení, tak ich miluje a tak draho ich vykúpil.“ (Direktórium 43:243-249)
(spracované podľa Santiago Arzubialde, Ejercicios espirituales de san Ignacio. Historia y análisis, s. 497-501; Ignacio Iparraguirre, Ejercicios epsirituales, s. 317-320; Direktóriá)