P. Luis de la Palma SJ – Duchovná cesta v ignaciánskej spiritualite

P. Luis de la Palma SJ  – Význam duchovnej cesty v ignaciánskej spiritualite

Narodil sa v roku 1559 v Tolede, v Španielsku. Jeho rodina bola pomerne dobre zabezpečená. Mal desať súrodencov toho dvaja boli jezuiti. Najprv študoval v Alcale, kde aj vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Filozofické a teologické štúdiá si takisto vykonal v Alcale. Zastával viaceré dôležité úlohy: profesor filozofie a teológie, rektor viacerých kolégií, kazateľ, superior viacerých komunít, magister novicov, provinciál Toleda a mnohé iné úlohy, ktoré mu boli zverené. Patril medzi najlepších znalcov ignaciánskej spirituality. Medzi jeho najdôležitejšie diela patria El Camino espiritual (Duchovná cesta) a La Historia de la Sagrada Pasión (História svätého utrpenia). Tieto knihy boli preložené do viacerých svetových jazykov a vydané vo viacerých edíciách. Celá tvorba pátra Luis de la Palmu je asketická.

La Historia de la Sagrada Pasión – Táto kniha má viacero prameňov. Na prvom mieste sú to Evanjeliá, ktoré cituje najviac a potom nasleduje Starý Zákon. Z iných prameňov sú to predovšetkým patristické diela. Cituje viacerých autorov: sv. Augustína, sv. Irenea, Tertuliána, sv. Cypriána, sv. Bazila, sv. Gregora Naziánskeho, sv. Jána Damascénskeho a mnohých iných veľkých kresťanských autorov. Samozrejme knihu poznačil aj vplyv Duchovných cvičení sv. Ignác. V tomto diele osobitne  venuje pozornosť tzv. tretiemu týždňu, o utrpení Pána.

El Camino espiritual – pramene tejto knihy sú rôzne: aj duchovné, aj svetské. Medzi prvým prameňom je opäť Sväté Písmo a potom sú to pramene Spoločnosti Ježišovej: Duchovné cvičenia sv. Ignác a Konštitúcie; spoločné pravidlá; Direktóriá Duchovných cvičení, Duchovný Denník sv. Ignáca, Autobiografia sv. Ignáca; Život sv. Ignáca podľa pátra Pedra de Ribadeneyru; Dekréty a inštrukcie Generálnych kongregácií; dokumenty pátra Claudia Aquavivu (generála SJ) a iné.  Až na treťom mieste sú svätí autori, predovšetkým patristickí otcovia: sv. Atanás, sv. Bazil, sv. Ján Chryzostom, Diadoco de Foticé, sv. Ambróz, sv. Augustín, sv. Ján Casián, sv. Gregor veľký, sv. Bernard, sv. Bonaventúra, Sv. Tomáš Akvinský. Z iných náboženských kníh autor použil predovšetkým knižočku Nasledovanie Krista od Tomáša Kempenského, dokumenty z Tridenského koncilu a iné. Z autorov svetských to boli predovšetkým: Sokrates, Platón, Aristoteles, Seneca, Valerio Máximo a iní. V prvom rade toto dielo bolo venované jezuitom. Autor píše: „Mojím jednoduchým želaním bolo, aby som poslúžil a pomohol všetkým pátrom a bratom našej Spoločnosti, aby hľadali a nachádzali v knižočke Duchovných cvičení dokonalosť…Z Duchovných cvičení sa zrodila Spoločnosť a sú duchovnou zbraňou, s ktorou sa musí pomáhať sebe samým a všetkým blížnym“. Nakoniec autor pripomína, že El Camino espiritual je knižočka, ktorá je venovaná pre všetkých veriacich. Rovnako ako knižočka Duchovných cvičení sv. Ignáca, ktorá nie je iba dobrou a istou inštrukciou pre začiatočníkov, ale obsahuje v sebe „svetlo a učenie pre všetky stavy a osoby“. (Duchovná cesta 1, 1, kap. 1. odsek 3)

El Camino espiritual pozostáva z piatych kníh, každá kniha začína úvodom alebo predhovorom. Prvá kniha hovorí: a) o autorovi Duchovných cvičení sv. Ignácovi a veciach, ktoré mu pomohli k tomu, aby napísal svoje duchovné cvičenia (kapitoly 1-4); b) o ceste alebo duchovných cvičeniach a ich troch etapách (kapitoly 5-14); c) o začiatočnej alebo tzv. očistnej ceste (kapitoly 15-31). Druhá kniha sa venuje tzv. ceste osvietenia. Tretia kniha hovorí o tzv. ceste zjednotenia alebo ceste dokonalosti. Štvrtá opisuje kvality, ktoré musí mať exercitátor a exercitant a určuje čas trvania duchovných cvičení. A nakoniec piata kniha hovorí o ovocí, ktoré prinášajú Duchovné cvičenia sv. Ignáca.

Toto dielo pátra Luis de la Palma je aktuálne aj dnes, nie iba ako kniha pre duchovné čítanie, ale ako kniha pre štúdium Duchovných cvičení sv. Ignáca a pre väčší úžitok tých, ktorí si konajú tieto Cvičenia.

Definícia Duchovnej CestyEl Camino espiritual: Túto knihu môžeme považovať za akési vyznanie alebo svedectvo o knižočke Duchovných cvičení sv. Ignáca (Cvičenia). Je urobená podľa schémy klasickej stredovekej spirituality tzv. troch ciest a troch stupňov: cesta očistenia, cesta osvietenia a cesta zjednotenia sa s Bohom. La Palma prirovnáva knižočku Duchovných cvičení sv. Ignáca k „anatómii ducha“, v ktorej sa objavujú „všetky žily a žilky, nervy a energia ducha“ a ukazujú očiam všetko to tajomné z „vnútorného človeka“. Spôsob napísania Cvičení je stručný, „obnažený“ bez mnohých slov, bez pôsobivosti, či štýlu, bez rétorického podfarbenia. La Palma vo svojej El Camino espiritual pohotovo ponúka svoje slová, štýl, vysvetlenia, aby pomohli všetkým, ktorí si ich robia, k duchovnému rastu. Tiež La Palma prirovnáva Cvičenia k svetovej mape, alebo lepšie povedaná k mape neba. Skutočne, sv. Ignác doslova presťahoval  do tejto malej knižočky ako do glóbusu to, čo mal v srdci a nakreslil na papier veľkosť svojho ducha, ako sa rozlúčil so svetskými vecami a takmer nahý z vlastným telom sa začal vznášať slobodne k Bohu. Úmyslom La Palmu bolo, aby predovšetkým jezuiti, mali úctu k tejto knižočke ako k relikvii, a to nie svojim telom, ale svojím duchom.

Cvičenie sa v dokonalosti, sa podobá tiež „ceste“ alebo „chodníku“. Mnohí autori mali rôzne pomenovania: sv. Tereza z Avily hovorila o „cesta dokonalosti“; brat Bernabé de Palma o „Ceste Ducha“. Predsa však tento obraz je veľký starý. Objavuje sa už v Izaiášovi, ktorý hovorí o „chodníčku Boha“ – „Prídu mnohé kmene a povedia: Hor´ sa. Vystúpme na vrch Pánov, do domu Jakubovho Boha, nech nás poučí o svojich cestách a budeme kráčať jeho chodníkmi. Lebo zo Siona vyjde náuka a Pánovo slovo z Jeruzalema.“ (Iz 2, 3); o „svätej ceste“ – „I bude tam chodník, cesta: cestou svätou sa bude volať, nečistý po nej neprejde, len môj ľud pôjde po nej, ani prostoduchí tam nezablúdia.“ (Iz 35, 8); o „ceste na púšti“ – „Čuj! Ktosi volá: Na púšti pripravte cestu Pánovi. Vyrovnajte na pustatine chodník nášho Bohu!“ (Iz 40, 3); alebo výslovne „ceste záchrany“ – „Toto hovorí Pán, ktorý urobil cestu cez more a cez dravé vody chodník;, ktorý vyviedol vozy i kone, vojsko i vojvodcov…(por. Iz 43, 16-20; 42, 16; 49, 9-11)

Téma cesty štartuje (začína) od plánu trasy, ktorú Boh plánuje a načrtáva pre svoj ľud, aby ju voviedol do zasľúbenej zeme: „Keď teda faraón prepustil ľud, Boh ho neviedol po ceste cez filištínsku krajinu – hoci bola najkratšia -, lebo Boh povedal: “Aby ľud azda neoľutoval, keby videl pred sebou boj, a aby sa potom nevrátil do Egypta!” Preto Boh viedol ľud okľukou, cestou po púšti popri Červenom mori. Izraeliti vyšli z Egypta v bojovej zostave. Mojžiš vzal so sebou aj Jozefove kosti. On dal totiž Izraelitom slávnostne prisahať: “Pán sa vás istotne ujme. Potom odneste odtiaľto moje kosti so sebou.” Keď odišli zo Sokotu, utáborili sa v Etame, na okraji púšte. Pán šiel pred nimi cez deň v oblačnom stĺpe, aby im ukazoval cestu, v noci zasa v ohnivom stĺpe, aby im svietil, takže mohli dňom i nocou putovať. A nikdy nezmizol oblačný stĺp cez deň, ani ohnivý stĺp v noci spopred ľudu.“ (Ex 13, 17-22)

Trasa alebo cesta nie je v zmysle materiálnom alebo geografickom, ale v zmysle duchovnom. Nemožno však na nej pokročiť bez Božieho požehnania a jeho darov. Týmto darom, touto iniciatívou je sám Boh, ktorý volá, ktorý prichádza k ľuďom, aby ich viedol k šťastiu: „Potešujte, potešujte môj ľud, vraví váš Boh. Hovorte k srdcu Jeruzalema a volajte mu, že sa skončilo otroctvo a je odčinená jeho vina, že dostal z Pánovej ruky dvojmo za každý svoj hriech. Čuj! Ktosi volá: Na púšti pripravte cestu Pánovi. Vyrovnajte na pustatine chodník nášmu Bohu! Každá dolina nech sa zdvihne a každý vrch a kopec zníži; čo je kopcovité, nech je rovinou, a čo hrboľaté, nížinou. A zjaví sa Pánova sláva a zrazu ju uvidí každé stvorenie , lebo sa ozvali ústa Pánove. Čuj! Ktosi hovorí: Volaj! Ja vravím: Čo mám volať? Každé telo je ako tráva a všetka jeho krása ako poľný kvet: Tráva uschne, kvet zvädne, lebo ho ovial Pánov dych. Tráva zoschne, kvet zvädne, ale slovo nášho Boha trvá naveky. Vystúp na vysoký vrch, blahozvesť Siona, pozdvihni mocne svoj hlas, blahozvesť Jeruzalema! Pozdvihni, neboj sa, povedz mestám Júdska: Hľa, váš Boh! Hľa, Pán, Jahve prichádza v sile a rameno má vladárske, hľa, jeho odmena je s ním a jeho odplata pred ním!“ (Iz 40, 1-40) Týmto darom je Ježiš Kristus, ktorý k nám prichádza a volá nás na cestu, vykročiť za ním. Kráčať k dokonalosti je to, ak sa človek necháva modelovať alebo formovať Ježišom Kristom: „A cestu, kam idem, poznáte.” Tomáš mu povedal: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!” Ježiš mu odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ (Jn 14, 4-6); „Poslali k nemu svojich učeníkov a herodiánov so slovami: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste. Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka.“ (Mt 22, 16)

Tento obraz cesty žiari alebo vyniká so silným dynamizmom v textoch sv. Ignáca: „kráčať, prechádzať sa, bežať“ – „Lebo ako prechádzať sa, kráčať a bežať sú telesné cvičenia“ (DC 1); „práve takisto sa volajú duchovnými cvičeniami všet­ky spôsoby pripraviť a naladiť si dušu, aby sa pozbavila všetkých nezriadených náklonností 4 a aby po zbavení sa ich hľadala a našla Božiu vôľu v usporiadaní vlastného života na spásu svojej duše.“ (DC 1)

La Palma dodáva, že toto sa nazýva „cesta ducha“. Ďalej La Palma prijíma viac biblický obsah cesty alebo putovania duše, ktorá ide púšťou, je obliehaná rôznymi pokušeniami a nebezpečenstvami, taktiež ťažkosťami a únavou, či slabosťou. Cesta z Egypta bola dlhá do zasľúbenej zeme a plná ťažkostí, ale dôležitý je výsledok a prisľúbenia Boha.

El Camino espiritual – Duchovná cesta od pátra Luis de la Palma sa rozumie každý krok, ktorý urobí hriešnik od svojho obrátenia až po dosiahnutie šťastia alebo všetky etapy jeho duchovného rastu a pokroku. Jej cieľom je dokonalosť alebo svätosť života. La Palma, podobne ako sv. Ignác pokračuje v stredovekej tradícii, ktorá používala slovo „cvičenie“, aby sa vyjadrilo každé úsilie duchovného života, tak aktívneho ako aj kontemplatívneho.

Na duchovnej ceste ako na ktorejkoľvek inej geografickej ceste, je potrebné rozlíšiť tri termíny alebo tri ciele: 1) odkiaľ sa vychádza – od človeka so svojimi hriechmi a zlými sklonmi, či záľubami; 2) kam sa smeruje – je to Boh; 3) kadiaľ sa kráča (medzi jedným a druhým) – to je priestor pre cvičenie sa v čnostiach, v ktorých nakoľko sa cvičíme, natoľko vychádzame zo seba samých, z hriechov a natoľko sa približuje k Bohu. Cvičenia, ktoré musí robiť ten, kto chce prejsť, či precestovať túto cestu sa skladajú z troch častí, ako ich musí robiť bežec alebo atléta, aby dosiahol svoj cieľ: príprava na beh, či preteky, zdolať jej rozličné etapy a dosiahnuť cieľ. Príprava, v poriadku duchovnom, pozostáva predovšetkým v odstránení prekážok, ktorými sú najmä neusporiadané vášne a záľuby. Najvhodnejším prostriedkom pre túto prípravu je umŕtvovanie. Druhou skutočnosťou je zdolanie jednotlivých etáp. Vhodným prostriedkom je zachovávanie prikázaní a rôznych duchovných rád a cvičenie sa v čnostiach. A poslednými prostriedkami na dosiahnutie cieľa sú predovšetkým modlitba, meditácia, spytovanie svedomia a iné duchovné činnosti. Takže, ktorékoľvek cvičenie, ktoré sv. Ignác nazval „duchovnými cvičeniami“, pretože sa zrodili z pohnútok Ducha Svätého, a pretože volajú človeka k dokonalosti a ho formujú na človeka duchovného, je na to, aby sa dosiahol cieľ, a cieľom je, aby sa človek zjednotil s Bohom, aby sa jeho duša stretla s Bohom. La Palma potvrdzuje, že Duchovné cvičenia sv. Ignáca sú dielom Ducha Svätého.

(spracované podľa: Obras del padre Luis de la Palma: Historia de la Sagrada Pasión. Camino espiritual, s.333-360)