Nočné bdenie sv. Ignáca pred oltárom Panny Márie Montserratskej
Sv. Ignác z Loyoly sa nepokladal iba za rytiera Krista, ale aj za rytiera Panny Márie. Panna Mária zohrávala v jeho živote významnú úlohu. Počas svojho putovania Ignác navštívil prakticky všetky významné svätyne Panny Márie, ako on hovoril Našej Pani. (por. Autobiografia 13, 17, 18) Ďalej v Autobiografii čítame:
„Preto som sa rozhodol, že budem bdieť so zbraňou celú noc bez toho, že by som si sadol alebo si odpočinul, ale že budem bdieť chvíľami postojačky a chvíľami na kolenách pred oltárom Panny Márie Montserratskej.“ (Autobiografia 17)
„V predvečer sviatku Zvestovania Panny Márie v marci roku 1522 v noci, a to v najväčšej skrytosti, ako len bolo možné, zašiel som k istému žobrákovi, vyzliekol som sa zo svojich šiat, daroval som ich chudákovi a obliekol som sa do obleku, po ktorom som tak veľmi túžil. Potom som si išiel kľaknúť pred oltár Panny Márie. Celú noc som prebdel raz v tejto polohe, potom zas postojačky, so svojou pútnickou palicou v rukách. Odišiel som odtiaľ ešte za svitania, aby ma nikto nepoznal a znova som sa vydal na cestu.“ (Autobiografia 18)
Tieto dva odseky hovoria o tom, že sv. Ignác 24 marca 1522 večer, keď sa modlili vešpery zo sviatku Zvestovania Panny Márie, nemyslel na nič iné, než na veľkú udalosť v jeho živote a to zmenu svojho povolania, zanechať povolanie kráľovského rytiera na zemi a naplno sa odovzdať do služieb Nebeského Kráľa – Krista a jeho Matky. Obnovený sviatosťou zmierenia a posilnený Božou milosťou odložil svetské zbrane a vymenil ich za zbrane duchovné, ako píše sv. Pavol: štít viery, prilbu spásy, pancier spravodlivosti. (por. Ef 6, 16-17) Toto všetko sa odohralo počas nočného bdenia pred obrazom Panny Mária a svätej omše, na ktorej sa zúčastnil skoro ráno 25 marca 1522. Svoje rozhodnutie prejavil aj navonok: zriekol sa svojich zbraní, mulicu odovzdal kláštoru, svoje vzácne šaty daroval žobrákovi a odovzdal sa celkom Bohu. V tomto momente, ale aj v iných veľkých momentoch jeho vnútornej premeny môžeme vidieť, že Matka Božia sa ukazuje pre sv. Ignáca ako Matka, ako Kráľovná, ako Obhajkyňa a Ochrankyňa svätých.
Pútnici, ktorí sa tam modlievali v noci vo veľké sviatky Panny Márie, o polnoci sa pridávali k modlitbám mníchov v kostole, a do rána potom v tichu meditovali nad tajomstvom Zvestovania (Lk 1, 26-38) Nad ránom sa spievalo Te Deum a potom pokračovali ranné chvály. Mnísi na kolenách pozdravovali Pannu Máriu a v meditácii zotrvávali až do rannej svätej omše. Ignác cítil vo svojom srdci, že tiež Panna Mária pozerala naňho zo svojho trónu milosrdnými očami a rovnako aj Dieťa – Boh v náručí svojej matky sa mu zdalo ako sa naňho usmieva a ako mu dáva svoje požehnanie. Túto vnútornú skúsenosť umocňovali liturgické modlitby a spevy, z ktorých sv. Ignác zostal užasnutý.
Páter Ricardo Garcia-Villoslada SJ hovorí, že môžeme si predstaviť ako v tomto okamihu vytryskla z Ignácových úst prosba, ktorú neskoršie vložil do Duchovných cvičení, do kontemplácie na dosiahnutie lásky: „Vezmi, Pane, a prijmi celú moju slobodu, moju pamäť, môj rozum a celú moju vôľu. Všetko čo mám a čo vlastním, ty si mi to dal. Tebe, Pane, to vraciam; všetko to je tvoje, nakladaj s tým celkom podľa svojej vôle. Daj mi len svoju lásku a milosť, lebo tá mi stačí.“ (DC 234)
Ide o neopísateľnú transformáciu, premenu, ktorá sa odohrala v túto noc v duši sv. Ignáca, dokonca on sám mal problém vyjadriť ju. Z prameňov vieme, že nikdy o nej nehovoril, ani so svojimi najvernejšími. Predsa však túto nočnú udalosť bdenia so zbraňou pred oltárom Panny Márie v predvečer Zvestovania vložil do Duchovných cvičení. Táto meditácia má svoj pôvod na Montserrate a pochádza zo dňa 24-25 marca 1522. Ide o trilógiu, jednoduchú aj veľkolepú, troch obrazov:
1) Vidieť „…povrch alebo okruh celého sveta preplneného ľuďmi…DC 102… jedni sú bieli, druhí čierni, jedni v mieri, druhí vo vojne, jedni plačú, druhí sa smejú, jedni sú zdraví, druhí nemocní, niektorí sa rodia, iní zasa zomierajú…DC 106; čo robia tieto osoby?
2) Vidieť a uvažovať o tom ako „tri Božské Osoby hľadeli na celý povrch alebo okruh celého sveta preplneného ľuďmi“ (DC 102)… počúvať, čo hovoria Božské Osoby, t. j. „Vykúpme ľudské pokolenie“ (DC 107)
3) Vidieť Pannu Máriu a anjela, ktorý ju pozdravuje; a aplikovať to na seba, aby som z tohto pohľadu vyťažil nejaký osoh. (DC 106)
Táto skúsenosť končí veľkodušným obetovaním sa sv. Ignáca Bohu. Túto skutočnosť opisuje v Autobiografii 17-18. Samozrejme táto udalosť sa premietla aj do ďalšej modlitby, ktorú neskôr vložil do Duchovných cvičení: „1 Večný Pane všetkých vecí, obetujem seba samého s tvojou priazňou a pomocou pred tvojou nekonečnou dobrotou a pred tvárou tvojej slávnej Matky a všetkých svätcov a svätíc nebeského dvora 2 a vyhlasujem, že chcem a túžim a že je mojím uváženým rozhodnutím – ak to len bude na tvoju väčšiu česť a chválu – 3 nasledovať ťa v znášaní všetkých krívd a vo všetkej potupe a vo všetkej chudobe, tak skutočnej ako aj duchovnej, 4 keď sa bude tvojej najsvätejšej velebnosti páčiť vyvoliť ma a prijať na taký život a stav.“ (DC 98)
Rozhodnutie zanechať svoje rúcho a obliecť sa do Kristovej výzbroje a úplne sa darovať Bohu a nasledovať Krista, zachytáva neskôr aj v iných bodoch Duchovných cvičení, a to rôznymi vyjadreniami: DC 234, 48, 152, 116, 146, 167.
Po rannej svätej omši sa Ignác rozlúčil s Pannou Máriou Montserratskou a vybral sa na cestu do Manresy: „Potom som si išiel kľaknúť pred oltár Panny Márie. Celú noc som prebdel raz v tejto polohe, potom zas postojačky, so svojou pútnickou palicou v rukách. Odišiel som odtiaľ ešte za svitania, aby ma nikto nepoznal a znova som sa vydal na cestu; nie však priamo do Barcelony, kde by som sa musel stretnúť s mnohými ľuďmi, ktorí by ma boli spoznali a preukázali mi úctu, ale odbočil som do istej dediny, ktorá sa volá Manresa.“ (Autobiografia 18) Nové ráno znamenalo pre sv. Ignáca nové svitanie, nové brieždenie. Montserrat bola teda etapa veľmi potrebná, ktorú Boh pripravil pre neho na ceste k svätosti; etapa, ktorou ho Boh pripravil na prijatie veľkých milostí v Manrese.
(spracované podľa: J. M. Rambla, El peregrino, s. 39, Sal Terrae; Svätý Ignác z Loyoly. O Sebe. Dobrá kniha; Ricardo Garcia-Villoslada SJ, San Ignacio de Loyola. Nueva Biografia, s. 199-202)