Osobnosť sv. Ignáca z Loyoly a jeho duch služby

Osobnosť sv. Ignáca z Loyoly a jeho duch služby

Keď mal sv. Ignác približne 14-16 rokov, jeho najbližší ho poslali do Arévala, aby sa tam formoval predovšetkým ako budúci služobník kráľa. Začal bývať v dome silného a vplyvného dona Juana Velázquez a jeho vynikajúcej manželky done Maríe de Velasco. Na tomto mieste Ignác musel nadobudnúť predovšetkým dvorné zvyky a musel sa pripraviť na to, aby raz mohol slúžiť v kráľovskom paláci a prijať niektoré služby od panovníka. Počas tohto pobytu v Arévale Ignác pravdepodobne prijal náboženskú výchovu, a to viac, než ju prijal vo svojom rodinnom prostredí. Don Juan bol hlboko veriacim človekom, verne si plnil svoje kresťanské povinnosti, zakladal a podporoval kostoly a kláštory. Podobne jeho manželka. Celá rodina slúžila verne svojmu panovníkovi. Ignác mal teda k dispozícii dva veľké vzory. Ignác sa však v týchto rokoch formoval aj podľa štýlu života, ktorý v tom čase panoval na dvore panovníka. Ako formujúci sa rytier sníval o veľkých aktivitách i o tom, ako vložiť svoj meč do služby panovníka. V tomto období života nadobúdal sv. Ignáca svoje prvé skúsenosti so službou – osvojoval si ducha služby. Neskôr, keď don Juan Velázquez sa dostal do nemilosti a v roku 1517 zomrel, Ignác ako kráľovský komorník odišiel do služby Antonia Manrique de Lara, vojvodu z Nájery, miestokráľa  Navarry. Ignácova vernosť Karolovi I ho neskôr priviedla k tomu, že sa postavil do radu mnohých obrancov hradu Pamplona proti francúzskym útočníkov. Na hrade Pamplona vrcholí Ignácova civilná služba. Po zranení a po svojej rekonvalescencii, ktorú prežil opäť v Loyole sa sv. Ignác otvoril novej ceste, novému životu, novej službe – službe Bohu.

Osvojený spôsob myslenia o službe kráľovi alebo dvornej dáme, ktorý si Ignác nadobudol, sa hlboko zakorenil v jeho živote. Podporovali ho v tom aj rytierske romány, ktoré čítal v čase svojej rekonvalescencie. Ignác si prostredníctvom týchto rytierskych románov vytváral obraz svojej budúcnosti, ako znova bude slúžiť kráľovi alebo dvornej dáme, a takto opisuje svoje myšlienky: „Keď som si viac ráz prečítal tie knihy, začalo sa mi akosi páčiť to, čo som v nich našiel napísané. Keď som odložil čítanie, niekedy som sa zastavoval a zamyslel nad vecami, o ktorých som čítal, ale inokedy som sa navracal k svetáckym veciam, na ktoré som predtým zvyčajne myslieval. Medzi toľkými márnosťami, ktoré mi prichádzali na pamäť, jedna mi tak zaujala srdce, že som sa jej hneď celkom oddal, a to zavše až dve, tri alebo aj štyri hodiny, bez toho, že by som si to bol uvedomil. Predstavoval som si, čo všetko urobím v službe istej dámy: aké prostriedky použijem, aby som mohol ísť do krajiny, v ktorej žila, aké básne zostavím a aké slová jej poviem a aké rytierske činy so zbraňou v ruke vykonám v jej službách. Tak veľmi som bol zamilovaný do týchto plánov, že nikdy som nehľadel na nemožnosť ich uskutočniť, pretože tá dáma nepochádzala z obyčajnej šľachty: nebola ani grófka, ani vojvodkyňa, ale z oveľa vyššieho stavu, ako bol ktorýkoľvek z týchto stavov.“ (Autobiografia 6) Tento text vyjadruje odhodlanosť dať sa naplno do služby konkrétneho človeka.

Rovnako pravdivého a autentického „ducha služby“ môžeme objaviť v posolstve Ježiša, ktorý sa tiež často vyjadruje v termínoch služby. Ježiš prišiel nie na to, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil: „Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých.“ (Mk 10, 45; Mt 20, 28) A Ježiš volá do služby tých, ktorí neváhajú aj svoj život obetovať: „Veru, veru, hovorím Vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život. Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje! A kde som ja, tam bude aj môj služobník. Kto bude mne slúžiť, toho poctí Otec.“ (Jn 12, 24-26) Preto vôbec neprekvapuje, že keď sv. Ignác chcel vyjadriť svoj záväzok nasledovať Krista, vyjadril to v termínoch služby, v spojitosti s vierou a štýlom živote, ktorý žil predtým.

Práve pre toto, môžeme vidieť v procese jeho obrátenia, záväzok služby Kristovi, ktorý premiešal s rytierskym spôsobom. Ignác to zreteľne opisuje vo svojej Autobiografii: „Pokračoval som v ceste do Montserratu a ako som to vždy robieval, rozmýšľal som o hrdinských podujatiach, ktoré vykonám z lásky k Bohu. Pretože som mal hlavu preplnenú rozprávkami Amadisa z Gauly a z podobných kníh, prichádzali mi na myseľ podobné veci. Preto som sa rozhodol, že budem bdieť so zbraňou celú noc bez toho, že by som si sadol alebo si odpočinul, ale že budem bdieť chvíľami postojačky a chvíľami na kolenách pred oltárom Panny Márie Montserratskej. Tam som sa rozhodol zanechať svoje rúcho a obliecť sa do Kristovej výzbroje. Odchádzajúc z tohto kraja, pohrúžil som sa — ako zvyčajne — do myšlienok o svojich predsavzatiach. Keď som prišiel do Montserratu, najprv som sa pomodlil a dohovoril so spovedníkom a potom som si písomne vykonal všeobecnú spoveď z celého života; táto spoveď trvala tri dni. Potom som sa dohovoril so spovedníkom, aby som mohol nechať u nich mulicu. Meč a dýku som zavesil na oltár Panny Márie v kostole. Toto bola prvá osoba, ktorej som vyjavil svoje rozhodnutie, lebo dovtedy som to neprezradil nijakému spovedníkovi.“ (Autobiografia 17) Spomínaný spovedník bol Francúz Dom Jean Chanon, ktorý prišiel do Montserratu r. 1512. Ignácovi dal knižočku od opáta García Jiméneza de Cisneros, vytlačenú v opátstve r. 1500 pod názvom „Ejercitatorio de la vida espiritual“, podľa ktorej si spytoval svedomie.

Ignác poňatie života ako služby spája s prítomnosťou toho, ktorému chce slúžiť. V živote Iñiga to bude kráľ alebo dvorná dáma. V živote Ignáca to bude Boh a Ježiš Kristus, večný Pán všetkých vecí. V dvoch základných momentoch Duchovných cvičení sa spájajú obe tieto reality: služba a Pán. V prvom momente, keď Duchovné cvičenia definujú „Princíp a Fundament“ života ľudskej osoby. Text začína týmito slovami: „Človek je stvorený, aby chválil, vzdával úctu (poklonu) a slúžil Bohu, nášmu Pánovi…“ (DC 23) Ignác používa toto vyjadrenie aj na iných miestach v Duchovných cvičeniach, aby naznačil cieľ človeka: „…pre ktorý som stvorený, je poznanie, na chválu Boha nášho Pána y spásu svojej duše…“ (DC 169); …aby som chválil Boha nášho Pána a spasil si dušu…“ (DC 179); „…na slávu a chválu Boha, nášho Pána a spásu svojej vlastnej duše…“ (DC 189).

Druhým momentom v Duchovných cvičeniach je, keď sv. Ignác spomína tých, ktorí musia dať úplnú odpoveď na osobné volanie Krista: „Tí, ktorí sa budú chcieť prejaviť a vyznačiť v totálnej službe svojho večného Kráľa a univerzálneho Pána…“ (DC 97)

Až potiaľto je to krátka syntéza o zmysle ignaciánskeho povolania, ktoré sa nedá lepšie vysvetliť a opísať než slovom „služba“.

(spracované podľa Ignasi Salvat SJ: Servir en misión universal, s. 22-24; Ricardo Garcia-Villoslada SJ, San Ignacio de Loyola. Nueva Biografia, s. 88-89)