Bolesť, samota a duchovná premena sv. Ignáca v Loyole
Autobiografia sv. Ignáca na začiatku hovorí o tom, že Ignác bol ťažko zranený pri obrane Pamplony. Po niekoľkých dňoch ho odviezli na nosidlách do jeho rodného kraja. Práve táto dlhá cesta mu spôsobila, že následne ťažko ochorel. Nebola to len zranená noha, ale aj rany, ktoré sa cestou zapálili a spôsobovali mu ukrutné bolesti. Ignác o tejto skutočnosti píše: „Zostal som v Pamplone ešte dvanásť alebo pätnásť dní a potom ma odniesli na nosidlách do môjho rodného kraja. Tam sa mi stav veľmi zhoršil. Z mnohých strán povolali všetkých lekárov a ránhojičov, ktorí vyhlásili, že mi nohu musia znova rozlámať a kosti sa musia dať na správne miesto. Hovorili, že kosti boli alebo prvý raz zle uložené, alebo že sa cestou nejako premiestnili. Znova sa teda začalo to mäsiarenie. Ja som však pri tomto mäsiarení, ako aj pri všetkých ostatných mučeniach, ktoré som prv pretrpel a ešte neskoršie musel podstúpiť, nepovedal nikdy ani slovo a neprejavil som iný znak bolesti, iba že som mocne zatínal päste.“ (Autobiografia 2)
Ďalej Ignác píše: „Môj stav sa zhoršil. Nemohol som jesť a okrem toho sa prejavili aj iné náznaky, ktoré zvyčajne poukazujú na blížiacu sa smrť. Na sviatok sv. Jána mi radili, aby som sa vyspovedal, lebo lekári mali veľmi slabú nádej na moje uzdravenie. Prijal som teda sviatosti. V predvečer sviatku sv. Petra a Pavla lekári vyhlásili, že ak sa do polnoci nebudem cítiť lepšie, možno ma pokladať za mŕtveho. (Bol som ctiteľom sv. Petra a tak náš Pán chcel, že som sa začal práve o polnoci lepšie cítiť.) Môj stav sa natoľko zlepšil, že o niekoľko dní už mohli usúdiť, že som mimo nebezpečenstva smrti. Keď sa mi kosti zrástli, jedna z nich pod kolenom ostala na druhej, takže som mal jednu nohu kratšiu; na tom mieste kosť tak veľmi vyčnievala, že to bolo škaredé na pohľad. Nemohol som to zniesť, pretože som bol rozhodnutý uplatniť sa vo svete a myslel som si, že to ma pošpatí. Preto som sa pýtal lekárov, či sa tá kosť môže skrátiť. Odpovedali mi, že sa istotne môže odrezať, ale že bolesti budú väčšie ako všetky spolu, ktoré som už pretrpel, lebo kosť je už zdravá a odstránenie výrastku potrvá určitý čas. Ja som sa však rozhodol podrobiť sa z vlastnej vôle mučeniu, hoci môj starší brat8 sa pri myšlienke na to priam zhrozil a povedal, že on by sa veru neodvážil podstúpiť takú bolesť. Ja som ju však podstúpil so zvyčajnou trpezlivosťou. Keď bolo mäso odrezané a vyčnievajúca kosť odpílená, začal som užívať rozličné lieky, aby noha nezostala kratšia; často mi ju mazali mnohými masťami a ustavične naťahovali škripcami, čo bolo pre mňa ozajstné mučeníctvo mnoho dní. Náš Pán mi však obnovil zdravie a konečne mi bolo tak dobre, že som celkom vyzdravel. Ale ešte som sa nemohol dobre opierať o tú nohu, preto som bol nútený ostať v posteli.“ (Autobiografia 3-5) Všetko toto naznačuje, že po toľkom utrpení sa telesné zdravie Ignácovi z Loyoly celkom vrátilo a zosilnelo. Ignác mal túžbu žiť a opäť konať veľké veci.
Keďže sa po náročných operáciách nemohol pohybovať, a to predovšetkým kvôli silnej bolesti nohy, nemal iné východisko ako ostať ležať v pokoji a nehybnosti na posteli. Ocitol sa zrazu v nečinnosti, mal veľa voľného času a začal prežívať samotu. Východiskom v tejto situácii mu boli knihy: „Pretože som sa veľmi náruživo oddával čítaniu svetských a ľahtikárskych kníh, ktoré sa všeobecne volali rytierske romány, len čo som sa dobre cítil, žiadal som, aby mi dali niečo také na skrátenie času. V tom dome však nenašli nijakú zo spomenutých kníh, ktoré som rád čítaval; preto mi ponúkli Vita Christi, (Život Krista) a knihu o živote svätých v ľudovej reči.“ (Autobiografia 5) Jeho švagriná Magdaléna našla v domácnosti len dve uvedené knihy: Život Ježiša Krista v 4 zväzkoch od Ludolfa Saského († 1377), kartuziánskeho mnícha. Do španielčiny ho preložil františkán Ambróz de Montesino na žiadosť kráľa Ferdinanda a kráľovnej Isabelly; vyšiel v Alcale roku 1502–1503. Bol to jeden z prvých životopisov Krista, v ktorom sa spájalo Písmo a stredoveká nábožnosť. Druhá kniha bola „Legenda Aurea“ alebo „Flos sanctorum“, zbierka najkrajších životopisov svätých od dominikána Jakuba de Voragine, ktorý zomrel ako janovský arcibiskup. Úvod pre španielsky preklad napísal cistercián Vagad, ktorý bol v mladosti zástavníkom brata aragónskeho kráľa. V úvode prirovnáva svätých k zoradeným šíkom „Božích rytierov“, bojujúcich za záujmy „večného kniežaťa Ježiša Krista“. Možno sa Ignácovi dostala do rúk aj báseň tohto autora, v ktorej ospevuje rehoľný život ako „La santa caballería“ — sväté rytierstvo v službe Krista Kráľa kráľov.
Práve pod vplyvom týchto kníh sa v mysli sv. Ignáca začali transformovať nové pocity a začali sa vytvárať nové farebné obrazy v jeho fantázii. Dôvodom bolo pomalé čítanie týchto kníh a meditovanie nad udalosťami, ktoré čítal, tak zo života Krista, ako aj zo života svätých. Oproti svetským rytierom a hrdinom sa u Ignáca začal vytvárať nový rytiersky model života – život podľa kresťanských čností, ako ich žili svätí – rytieri Boží. Bolesť a samota, ktorú v tom čase prežíval na zámku, mu pomohli objaviť tento nový spôsob života. Ignác vedený Božou milosťou začal mať nové túžby, či želania – byť rytierom Krista, ako svätí. Osobitným príkladom pre neho boli najmä sv. Dominik a sv. František. (porov. Autobiografia 7)
Ide o prvú fázu v procese jeho obrátenia, ktorá ním hýbala počas rekonvalescencie v Loyole. Fáza počiatočná, ktorú môžeme charakterizovať dvoma schopnosťami: fantázia – predstavivosť a srdce. Výsledkom sú predovšetkým myšlienky, ktoré pozerajú na veci zvonku: hrdinstvá, pozornosť, zdvorilosť, ľudská sláva. (porov. Autobiografia 6-7) Ignác zároveň v tomto čase začína objavovať striedanie rozličných myšlienok: myšlienky konať svetské hrdinstvá a myšlienky vyznamenať sa v Božej službe. (porov. Autobiografia 7) Ignác píše: „Bol v tom však istý rozdiel: keď som myslieval na svetácke veci, pociťoval som síce veľkú útechu, ale keď som ich pre únavu zanechal, cítil som sa suchý a nespokojný. No keď som myslel na to, ako pôjdem bosý do Jeruzalema a budem jedávať iba zeleninu a konať všetky prísnosti, ktoré robievali svätí, vtedy nielen že som pociťoval útechu, keď som bol pohrúžený do tých myšlienok, ale aj potom, keď som ich zanechal, ostával som spokojný a veselý. Vtedy som si to však nevšímal, ani som sa nezastavoval, aby som uvažoval o tomto rozdiele, kým sa mi raz neotvorili trošku oči a nezačal som sa diviť tomuto rozdielu a premýšľať o ňom. Z vlastnej skúsenosti som totiž vedel, že z prvých myšlienok som bol smutný, z druhých zasa veselý. Takto postupne som začal rozpoznávať rôznych duchov, ktorí mnou hýbali: ducha diablovho a ducha Božieho.“ (Autobiografia 8 )
Pozorovanie týchto rôznych a protichodných fenoménov, ktoré sa striedali v živote sv. Ignáca v Loyole, hlboko v jeho vnútri mu umožnili pochopiť, že jeho duša bola ako hrad, do ktorého sa usilovali dobyť dvaja kapitáni, nepriatelia medzi sebou. Boli to dvaja anjeli, dvaja duchovia ako píše sv. Ignác: anjel svetla a anjel tmy. Skúsenosti, ktoré mal v Loyole sa mu rozšírili a viac zdokonalili neskoršie v Manrese, a ktoré potom vyjadril v pravidlách o rozlišovaní v Duchovných cvičeniach. Ignác ich nazval – „Pravidlá na to, aby sme vycítili a spoznali rôzne vnútorné návrhy (pohyby), ktoré v duši pôsobia: dobré, aby sme prijali, a zlé aby sme vyhodili; a sú najvhodnejšie pre prvý týždeň.“ (DC 313) Tu sú niektoré, ktoré Ignác reflektoval v duši v procese svojho obrátenia:
[314] 1 Prvé pravidlo. Osobám, ktoré kráčajú z jedného ťažkého hriechu do druhého, nepriateľ zvyčajne predkladá zdanlivé rozkoše podnecujúc ich, aby si predstavovali zmyselné radosti a rozkoše, 2 aby lepšie vydržali a rástli vo svojich nerestiach a hriechoch. 3 V tých istých osobách však dobrý duch pôsobí opak: znepokojuje ich a spôsobuje im mravným súdom rozumu hryzenie svedomia.
[315] 1 Druhé pravidlo. Osoby, ktoré sa horlivo usilujú očistiť sa od svojich hriechov a v službe Boha, nášho Pána, postupujú od dobrého k lepšiemu, stáva sa všetko naopak ako v prvom pravidle. 2 Je vskutku vlastnosťou zlého ducha hrýzť, zarmucovať a klásť prekážky tým, že rozličnými klamnými dôvodmi znepokojujú dušu, aby nepostupovala ďalej; 3 kým vlastnosťou dobrého ducha je dodávať duši chuti a sily, útechy, slzy, vnuknutia a pokoj, všetko obľahčujúc a odstraňujúc všetky prekážky, aby v konaní dobra postupovala dopredu.
[316] 1 Tretie pravidlo sa týka duchovnej útechy. Volám duchovnou útechou stav, ktorým sa v duši vzbudí nejaké vnútorné hnutie a ním sa duša rozpáli láskou k svojmu Stvoriteľovi a Pánovi, 2 ako aj vtedy, keď nemôžeme milovať nejakú vec na zemi pre ňu samu, ale len vo vzťahu k Stvoriteľovi všetkých vecí. 3 A podobne aj vtedy, keď osoba roní slzy, ktoré ju podnecujú k láske k Pánovi, či už z bolesti nad svojimi hriechmi alebo nad umučením Krista, nášho Pána, alebo nad inými vecami rovnako smerujúcimi k jeho službe a chvále. 4 A konečne útechou volám každé rozmnoženie nádeje, viery a lásky a každú vnútornú radosť, ktorá vyzýva a priťahuje človeka k nebeským veciam a k spáse svojej vlastnej duše, utišujúc a uspokojujúc ju v jej Stvoriteľovi a Pánovi.
[317] 1 Štvrté pravidlo je o duchovnej neúteche. Neútechou volám všetko, čo sa protiví tretiemu pravidlu, 2 napr. zatemnenie duše, jej znepokojovanie, náklonnosť k nízkym a zemským veciam, nepokoj, pochádzajúci z rozličných poburovaní a pokušení, 3 poháňajúci k nedôvere, bez nádeje, bez lásky, keď sa duša cíti lenivou, vlažnou, zarmútenou a akoby odlúčenou od Stvoriteľa, svojho Pána: 4 Lebo ako útecha je protivou neútechy, práve tak aj myšlienky, ktoré vznikajú z útechy, sú v protive myšlienkam, vznikajúcim z neútechy.
[318] 1 Piate pravidlo. V dobe neútechy nech sa nikdy nerobia zmeny, ale máme byť pevní a vytrvalí v predsavzatiach a rozhodnutiach, ktoré sme mali deň pred neútechou, alebo v rozhodnutiach, ktoré sme mali v predošlej úteche. 2 Lebo ako nás v úteche viac vedie a svojou radou usmerňuje dobrý duch, tak zasa v neúteche zlý duch svojimi radami, aby sme nemohli nastúpiť na správnu cestu.
[325] 1 Dvanáste pravidlo. Nepriateľ si počína ako žena: je slabý, keď sa proti nemu postaví sila a je silný, keď sa mu ustupuje. 2 Lebo ako je vlastnosťou ženy, ktorá sa vadí s nejakým chlapom, že stratí smelosť a dá sa na útek, keď sa chlap proti nej nebojácne postaví; 3 a naopak, keď chlap začne z bojazlivosti utekať, býva ženina zlosť, pomsta a zúrivosť ohromná a takmer bez miery 4 – práve tak i nepriateľ duše tratí silu a smelosť, takže sa jeho pokušenia premenia v zbabelý útek 5 – keď ten, čo sa cvičí v duchovných veciach, ukáže pokušeniam nepriateľa nebojácnu tvár a robí práve opak toho, čo on radí. 6 Naproti tomu, keď sa ten, kto sa cvičí začne báť a tratí smelosť v znášaní pokušení, 7 niet takej besnej šelmy na zemskom povrchu, ako nepriateľ ľudskej prirodzenosti v sledovaní svojho škodlivého úmyslu s toľkou zlobou.
Ignác v týchto pravidlách na základe svojej osobnej skúsenosti vysvetlil ako pôsobia Boh a diabol v duši hriešnika. Bezprostredne po svojom obrátení, Ignác bude upozorňovať na zmenu taktiky, čo sa týka tých, ktorí už opustili hriech a robia pokroky v duchovnom živote. Ide najmä o pravidlo 335 v DC vhodnejšie pre druhý týždeň: „1 Siedme pravidlo. U tých, ktorí postupujú od dobrého k lepšiemu, dobrý anjel sa dotýka duše milo, jemne a lahodne ako kvapka vody, ktorá vniká do špongie. 2 Zlý duch sa jej dotýka prudko, s hrmotom a nepokojom, ako keď kvapka vody padá na skalu. 3 Tých však, ktorí kráčajú od zlého k horšiemu, spomenutí duchovia sa dotýkajú opačným spôsobom. 4 Príčina toho je, že stav duše je opačný alebo podobný stavu spomenutých anjelov. 5 Keď je opačný, duchovia vstupujú s hrmotom a lomozom, takže ľahko poznať ich príchod. 6 Keď je však podobný, duch vstupuje potichu ako do vlastného domu otvorenou bránou.“ (DC 335) Ignác pozoroval a postupne pedantne analyzoval všetky vnútorné pohyby, ktoré sa produkovali v jeho vedomí v Loyole.
Loyola bola zároveň miestom pre Ignáca, kedy najviac uvažoval o napodobňovaní svätých, a to najmä po vonkajšej stránke – robiť vonkajšie telesné cvičenia a pokánia, pôsty. Cez tieto vonkajšie veci chcel Ignác robiť veľké veci pre Krista, veľké ako ich v tom čase chápal na začiatku svojho obrátenia. Ignác na zámku v Loyole uvažoval o tom, že sa zatvorí na celý život v jednom z kartuziánskych kláštorov: „Ako som si urobil plány, čo všetko urobím po návrate z Jeruzalema, aby som žil stále v kajúcnosti, prišlo mi na um, že vstúpim ku kartuziánom v Seville, bez toho, že by som vyjavil, kto som, aby si ma menej vážili; tam som sa chcel živiť iba zelinami.“ (Autobiografia 12) Bol to slávny kartuziánsky kláštor „Nuestra Señora de las Cuevas“ v predmestí Sevilly. Kartuziáni boli známi prísnou kajúcnosťou.
Mesiac október a najviac v novembri zvykne byť v Loyole daždivo a zachmúrene. Mrholenie a hmla pozýva k utiahnutiu sa. Rodiny sa obyčajne v tomto čase schádzajú v kuchyni spolu okolo rodinného kozubu. Tak to bolo aj v čase rekonvalescencie sv. Ignáca. Ten už po istom čase mohol chodiť po dome, mohol prechádzať z jednej izby do druhej, bez obťažovania iných ľudí. Dovtedy prežíval viac samotu, bolesť a trávil väčšinu času čítaním kníh. Teraz už môže chodiť. Jeho noha bola takmer zdravá. Okolo Ignáca sa schádzali najbližší, aby s ním konverzovali, špeciálne pri stmievaní sa. Boli to predovšetkým domáci páni a ich deti. Ignác využíval tieto stretnutia na to, aby im rozprával o duchovných veciach, dával im mnohé dobré rady. Mnohé z nich vyčítal práve z duchovných kníh, ktoré čítal. A to najmä to životopisov svätých. Ignác píše: „Všetok čas, ktorý som strávil v rozhovoroch s domácimi, sústreďoval som na Božie veci, čím som bol na úžitok ich dušiam.“ (Autobiografia 11) Ignác nosil v sebe túžbu, aby i jeho najbližší sa vydali po ceste, o ktorej o uvažoval. Jednoducho chcel obrátiť svojich najbližších. Čítanie Kristovho života a životopisy svätých vyvolávali v ňom čoraz viac a viac nadšenia. Tieto knihy doslova prinútili Ignáca v Loyole, aby sa stal spisovateľom: „Tie knihy sa mi veľmi páčili, takže mi prišlo na um, aby som si vybral krátko zo života Krista a svätých niektoré podstatnejšie veci; takto som sa pustil s veľkou usilovnosťou — lebo som už začal trošku chodiť po dome — do písania knihy: Kristove slová červeným atramentom, slová Panny Márie belasým atramentom, a to na hladkom a linkovanom papieri a pekným písmom, lebo som bol veľmi dobrým pisárom. Nejaký čas som venoval písaniu a iný zas modlitbe.“ (Autobiografia 11) Z histórie vieme, že Ignácove výpisky mali 300 strán. Inšpiráciu písať Kristove slová červeným atramentom dostal pri čítaní Kristovho života, v ktorom sa tiež užíval taký spôsob. Belasý atrament používal pre slová Panny Márie, to bol zase jeho výmysel.
Život obrátenca už začínal naberať pevné smerovanie – nasledovať a napodobňovať Krista. Ako? To nemal ešte jasné. Preto sa rýchlo rozhodol, že sa Kristovi ponúkne a bude putovať do Svätej zeme, aby si znovu pripomenul jeho život a uctil si miesta, ktoré On pochodil. Predovšetkým chcel navštíviť miesta, kde bola Posledná večera, miesto jeho ukrižovania, miesta, kde realizoval zázraky a iné. Do Jeruzalema uvažoval ísť naboso. (Autobiografia 8 ) Popri tejto veľkej túžbe ísť do Jeruzalemu, Ignác začal v tejto etape uvažovať aj o svojej budúcnosti. Čo urobiť po návrate zo Svätej zeme? A píše: „Ako som si urobil plány, čo všetko urobím po návrate z Jeruzalema, aby som žil stále v kajúcnosti, prišlo mi na um, že vstúpim ku kartuziánom v Seville, bez toho, že by som vyjavil, kto som, aby si ma menej vážili; tam som sa chcel živiť iba zelinami. Keď som sa však inokedy vracal k myšlienkam o kajúcnosti, ktorú som zamýšľal uskutočňovať pri putovaní po svete, chladla vo mne túžba po kartuziánskom spôsobe života, lebo som sa obával, že by som tam nemohol uplatniť nenávisť, ktorú som prechovával voči sebe. Predsa však som nariadil domácemu sluhovi, ktorý šiel do Burgosu, aby sa tam vyzvedal o reholi kartuziánov. Informácie, ktoré o nej dostal, sa mi zdali byť dobré. Ale zo spomenutého dôvodu, a aj preto, že som bol celkom zaujatý púťou, ktorú som chcel čoskoro vykonať, veľmi som sa s tým ani nezaoberal, veď o tom som mohol rozhodnúť až po návrate.“ (Autobiografia 12) Prvým riešením bolo vstúpiť do kartuziánskeho kláštora a odumierať svetu. Prvá kapitola Ignácovej Autobiografie končí rozhodnutím vydať sa na cestu. „Keďže som sa cítil byť už dostatočne pri silách, usúdil som, že už prišiel čas vydať sa na cestu.“ (Autobiografia 12)
(Spracované podľa Ricardo Garcia-Villoslada SJ, San Ignacio de Loyola. Nueva Biografia, s.156-183)