LIST OTCOVI SIMÓNOVI RODRIGUESOVI

O tom, ako byť zmierovateľom

Rím, 18. marec, 1542

Simón Rodrigues¹ bol jedným z pôvodných spoločníkov sv. Ignáca v Paríži a bol to on, kto uviedol Spoločnosť do Portugalska (1540). Keď Ignác písal tento list, vzťahy medzi pápežom Pavlom III. a portugalským kráľom Jánom III. boli veľmi zlé. Pápež vymenoval za kardinála Miguela da Silvu², bývalého kráľovho ministra, čo nahnevalo kráľa, ktorý tvrdil, že kardinálmi sa môžu stať len členovia kráľovskej rodiny. Kráľ poslal roztrpčené listy pápežskej kúrii, a aby demonštroval svoje rozhorčenie odvolal svojho veľvyslanca Cristovãa da Souzu, a zabral majetky biskupstva patriace Silvovi. Ignác napísal tento list týždeň po tom, ako veľvyslanec opustil Rím. Uvažujúc o spoločnom dobre a cítiac, že je zaviazaný vďakou obom, pápežovi i kráľovi, Ignác túžil urobiť všetko, čo bolo v jeho silách, aby dosiahol zmierenie. Preto napísal Rodriguesovi, ktorý bol v Portugalsku. List pripomína vďačnosť, ktorou je Spoločnosť zaviazaná pápežovi Pavlovi, ktorý najprv schválil Spoločnosť a neskôr potvrdil jej diela a učenie. Tiež pripomína vďačnosť kráľovi, lebo vďaka jeho podpore sa Spoločnosť mohla usadiť a rozšíriť v Portugalsku. Navyše, kráľ založil kolégium v Coimbre, kde boli vzdelávaní jezuitskí scholastici, a Rezidenciu Santo Antão v Lisabone. Keďže vďačnosť musí byť vyjadrená – nevďačnosť je jedným z najťažších hriechov – Ignác cíti, že Spoločnosť musí niečo urobiť pre oboch svojich priateľov, a preto žiada Rodriguesa, aby urobil pre dosiahnutie zmierenia všetko, čo je v jeho silách, a že Ignác bude pracovať s rovnakým cieľom v Ríme. Jazyk pôvodného textu je v španielčine /Ep. 1:192-196/.

IHS

Nech dokonalá milosť a večná láska Krista nášho Pána je našou stálou ochranou a pomocou.

Vo svetle Božej dobroty si myslím, i keď iní môžu mať odlišný názor, že nevďak je najohavnejší hriech, a že by mal byť odvrhnutý celým stvorením, ktoré je schopné radovať sa z nekonečnej Božej slávy. Nevďačnosť je zabudnutím na prijaté milosti, dobrodenia a požehnania, a je začiatkom a príčinou všetkých hriechov a nešťastí. Na druhej strane je poďakovanie za požehnania a dary obľúbené a vážené v nebi i na zemi. Považujem preto za dobré pripomenúť Vám, že sme boli od nášho príchodu do Ríma poctení podporou Svätého Otca a dostali osobitnú priazeň Jeho Svätosti. Rovnako celá Spoločnosť vie, a Vy ešte viac než iní, keďže ste tam prítomný, o našej veľkej vďake kráľovi, Vášmu i nášmu pánovi, v našom Pánovi.

Po prvé za mnoho duchovných milostí, ktoré nám udelil Boh náš Stvoriteľ a Pán vo svojej dobrote. Jeho vôľa je, aby sa všetko konalo na Jeho väčšiu službu a chválu skrze Jeho milosť, ako Stvoriteľ sa o svoje stvorenie stará s nekonečnou láskou a napriek svojej nesmrteľnosti, stal sa smrteľným a zomrel zaň.

Po druhé. Kto sme my, že by Boh náš Pán mal nariadiť, aby si nás všimol taký výnimočný panovník? Či už konal z vlastnej vôle, alebo na návrh druhých, nebolo to z nášho podnetu a dokonca predtým ako bola Spoločnosť potvrdená Svätou Stolicou, žiadal naliehavo pápeža o našu službu v Pánovi a preukázal tak veľké uznanie v čase, keď bolo naše učenie bez akéhokoľvek podozrenia.

Po tretie. Vďaka našej ceste do Portugalska, budete oveľa lepšie oboznámený so situáciou – nežijeme v nevedomosti. V skutočnosti sa s nami zaobchádza s láskou a pozornosťou, dokonca s takou hmotnou podporou, aká nemôže byť očakávaná od všetkých panovníkov. Štedro nám navrhol založiť školu a postaviť domy pre Spoločnosť napriek jej nehodnosti pred naším Stvoriteľom a Pánom v nebi a tak veľkým panovníkom na zemi. A to nie je všetko; vzal si pod svoju ochranu tých, ktorých sme odtiaľto poslali do Portugalska študovať.

Chcel som Vám toto všetko pripomenúť, pretože ak Vy tam a my tu budeme mať rovnaký cieľ vždy slúžiť nášmu Stvoriteľovi a Pánovi vo všetkom a stále viac, a keď budeme verní a vďační tým, ktorým z Božej dobroty dlhujeme tak veľa, môžeme sa snažiť so všetkou silou, ktorú nám nebo dáva vzájomne podieľať na duchovnej a fyzickej práci a trápeniach, ktoré sa, naopak, nepriateľ človeka snažil zasiať medzi tieto veľké a dôležité osobnosti.

Teraz, keďže sme si vedomí nielen toho, čo sa udialo, ale i toho, čo sa deje, je úlohou nás dlžníkov usilovne pozdvihnúť duchovné zbrane, Vy na svojom mieste a my na našom, a navždy zanechať zbrane pozemské, a vytrvalo v dennej modlitbe, neustále vo sv. omšiach prednášať osobitný úmysel a prosiť nášho Pána, aby ráčil vystrieť svoju ruku a zasiahol svojou milosťou do tejto záležitosti, ktorá je vkladaná do jeho nekonečnej a dokonalej dobroty. Preto som presvedčený, že s Božou milosťou nepriateľ nikdy neskazí toto dielo a ani najmenšia škoda či nepokoj nezasiahne mnoho duší, čo by hrozilo, keby táto situácia trvala čo i len o niekoľko dní dlhšie.

Mal som dlhý rozhovor na túto tému s kardinálom Burgosom³, ktorý je naším mimoriadnym podporovateľom a radcom v Pánovi, a pár slov ktoré mi povedal, nielenže ma utvrdili v mojom názore, ale mi dali i nemalú útechu. Povedal: „Voľakto mi povedal, že Portugalský kráľ vraj vypovedal poslušnosť pápežovi.“ Dobrý kardinál o tom nepočul a duchaplne odpovedal: „Kto to tvrdí? I v prípade, že by pápež pošliapal po kráľovi Portugalska, on by to neurobil. Myslíte si, že ľudia v Portugalsku sú takí ako tu, alebo že ich kráľ je ako kráľ Anglicka, ktorý bol už napoly von z Cirkvi, skôr než to otvorene vyhlásil? Nezmýšľajte tak o takom kresťanskom a statočnom kráľovi.“

Myslel som, že ja napíšem kráľovi, ale nakoniec som tak neurobil, sčasti kvôli mojej bezvýznamnosti a nehodnosti a sčasti kvôli tomu, že ma ospravedlňuje Vaša prítomnosť na kráľovskom dvore. Je Vašou povinnosťou preukázať kráľovi príslušnú úctu a prehovoriť v mene nás všetkých. Ak si však myslíte, že by som mal napísať ja, podriadim sa Vášmu úsudku, lebo nechcem vôbec nič zanedbať, v našom Pánovi…

Keďže som na inom mieste podrobne napísal o poslaní Spoločnosti a o duchovnom ovocí, ktoré náš Pán cez ňu prináša, nezostáva mi tu už nič dodať. Nech je On a Jeho nekonečná a dokonalá dobrota našou ochranou, priazňou a pomocou.

Z Ríma, 18. marca, 1542.

Pred týždňom odišiel kráľov veľvyslanec do Portugalska.

Váš v našom Pánovi

Yñigo

Poznámky:

1)      Rodrigues sa narodil v roku 1510 v dedine Vouzela v diecéze Viseu na severe Portugalska. Najskôr študoval v Lisabone, potom (1527) odišiel do Paríža a študoval na Kolégiu sv. Barbory s Ignácom. bol pripočítavaný medzi prvých spoločníkov a zložil sľuby na Montmartre  15. augusta 1534. Bol predstaveným (1539-1546) a provinciálom (1546-1552) Portugalskej provincie. V roku 1553 bol povolaný do Talianska, kde zostal do roku 1564, kedy odišiel do Španielska. V roku 1576 sa vrátil do Portugalska a zomrel v Lisabone 15. júla, 15796.

2)      Silva (narodený okolo roku 1480) bol Portugalským veľvyslancom v Ríme počas pontifikátu Leva X. (1513-1521), Hadriána VI. (1522-1523) a Klementa VII. (1523-1534). Títo pápeži ho niekoľkokrát chceli menovať kardinálom, ale kráľ Ján III. s tým nikdy nesúhlasil. Po príchode do Portugalska sa Silva stal biskupom Viseu a premiérom (1523). Silva uprednostňoval pobyt v Ríme pred pobytom na Portugalskom kráľovskom dvore a keď žiadal kráľa o povolenie opustiť kráľovstvo, aby sa mohol zúčastniť na Tridentskom koncile, povolenie nedostal. Silva ignoroval kráľovský zákaz a tajne odišiel do Talianska (1540). Pápež Pavol III. (1534-1549), ktorý bol Silvovi priateľsky naklonený, ho vymenoval kardinálom in petto v roku 1539, a iba 2. decembra 1541 zverejnil jeho meno. Silva strávil zvyšok svojho života v Taliansku a zomrel v Ríme 5. júna 1556.

3)      Toto bol dominikán Juan Álvarez de Toledo (narodený 1488), ktorý sa stal dvorným kardinálom v roku 1538. Po preskúmaní duchovných cvičení ich na pápežovu žiadosť schválil (1547). Bol protektorom Rímskeho kolégia a keď sa stal arcibiskupom Compostela (1550), získal Ignácovo schválenie pre Jezuitské kolégium vo svojej diecéze. Zomrel v Ríme 15. septembra 1557.

(preložil Mgr. Martin Mydliar)