LIST OTCOVI SIMÓNOVI RODRIGUESOVI

O tom, ako byť zmierovateľom

Rím, 18. marec, 1542

Simón Rodrigues1 bol jedným z pôvodných spoločníkov sv. Ignáca v Paríži a bol to on, kto uviedol Spoločnosť do Portugalska (1540). Keď Ignác písal tento list, vzťahy medzi pápežom Pavlom III. a portugalským kráľom Jánom III. boli veľmi zlé. Pápež vymenoval za kardinála Miguela da Silvu2, bývalého kráľovho ministra, čo nahnevalo kráľa, ktorý tvrdil, že kardinálmi sa môžu stať len členovia kráľovskej rodiny. Kráľ poslal roztrpčené listy pápežskej kúrii, a aby demonštroval svoje rozhorčenie odvolal svojho veľvyslanca Cristovãa da Souzu, a zabral majetky biskupstva patriace Silvovi. Ignác napísal tento list týždeň po tom, ako veľvyslanec opustil Rím. Uvažujúc o spoločnom dobre a cítiac, že je zaviazaný vďakou obom, pápežovi i kráľovi, Ignác túžil urobiť všetko, čo bolo v jeho silách, aby dosiahol zmierenie. Preto napísal Rodriguesovi, ktorý bol v Portugalsku. List pripomína vďačnosť, ktorou je Spoločnosť zaviazaná pápežovi Pavlovi, ktorý najprv schválil Spoločnosť a neskôr potvrdil jej diela a učenie. Tiež pripomína vďačnosť kráľovi, lebo vďaka jeho podpore sa Spoločnosť mohla usadiť a rozšíriť v Portugalsku. Navyše, kráľ založil kolégium v Coimbre, kde boli vzdelávaní jezuitskí scholastici, a Rezidenciu Santo Antão v Lisabone. Keďže vďačnosť musí byť vyjadrená – nevďačnosť je jedným z najťažších hriechov – Ignác cíti, že Spoločnosť musí niečo urobiť pre oboch svojich priateľov, a preto žiada Rodriguesa, aby urobil pre dosiahnutie zmierenia všetko, čo je v jeho silách, a že Ignác bude pracovať s rovnakým cieľom v Ríme. Jazyk pôvodného textu je v španielčine /Ep. 1:192-196/.

IHS

Nech dokonalá milosť a večná láska Krista nášho Pána je našou stálou ochranou a pomocou.

Vo svetle Božej dobroty si myslím, i keď iní môžu mať odlišný názor, že nevďak je najohavnejší hriech, a že by mal byť odvrhnutý celým stvorením, ktoré je schopné radovať sa z nekonečnej Božej slávy. Nevďačnosť je zabudnutím na prijaté milosti, dobrodenia a požehnania, a je začiatkom a príčinou všetkých hriechov a nešťastí. Na druhej strane je poďakovanie za požehnania a dary obľúbené a vážené v nebi i na zemi. Považujem preto za dobré pripomenúť Vám, že sme boli od nášho príchodu do Ríma poctení podporou Svätého Otca a dostali osobitnú priazeň Jeho Svätosti. Rovnako celá Spoločnosť vie, a Vy ešte viac než iní, keďže ste tam prítomný, o našej veľkej vďake kráľovi, Vášmu i nášmu pánovi, v našom Pánovi.

Po prvé za mnoho duchovných milostí, ktoré nám udelil Boh náš Stvoriteľ a Pán vo svojej dobrote. Jeho vôľa je, aby sa všetko konalo na Jeho väčšiu službu a chválu skrze Jeho milosť, ako Stvoriteľ sa o svoje stvorenie stará s nekonečnou láskou a napriek svojej nesmrteľnosti, stal sa smrteľným a zomrel zaň.

Po druhé. Kto sme my, že by Boh náš Pán mal nariadiť, aby si nás všimol taký výnimočný panovník? Či už konal z vlastnej vôle, alebo na návrh druhých, nebolo to z nášho podnetu a dokonca predtým ako bola Spoločnosť potvrdená Svätou Stolicou, žiadal naliehavo pápeža o našu službu v Pánovi a preukázal tak veľké uznanie v čase, keď bolo naše učenie bez akéhokoľvek podozrenia.

Po tretie. Vďaka našej ceste do Portugalska, budete oveľa lepšie oboznámený so situáciou – nežijeme v nevedomosti. V skutočnosti sa s nami zaobchádza s láskou a pozornosťou, dokonca s takou hmotnou podporou, aká nemôže byť očakávaná od všetkých panovníkov. Štedro nám navrhol založiť školu a postaviť domy pre Spoločnosť napriek jej nehodnosti pred naším Stvoriteľom a Pánom v nebi a tak veľkým panovníkom na zemi. A to nie je všetko; vzal si pod svoju ochranu tých, ktorých sme odtiaľto poslali do Portugalska študovať.

Chcel som Vám toto všetko pripomenúť, pretože ak Vy tam a my tu budeme mať rovnaký cieľ vždy slúžiť nášmu Stvoriteľovi a Pánovi vo všetkom a stále viac, a keď budeme verní a vďační tým, ktorým z Božej dobroty dlhujeme tak veľa, môžeme sa snažiť so všetkou silou, ktorú nám nebo dáva vzájomne podieľať na duchovnej a fyzickej práci a trápeniach, ktoré sa, naopak, nepriateľ človeka snažil zasiať medzi tieto veľké a dôležité osobnosti.

Teraz, keďže sme si vedomí nielen toho, čo sa udialo, ale i toho, čo sa deje, je úlohou nás dlžníkov usilovne pozdvihnúť duchovné zbrane, Vy na svojom mieste a my na našom, a navždy zanechať zbrane pozemské, a vytrvalo v dennej modlitbe, neustále vo sv. omšiach prednášať osobitný úmysel a prosiť nášho Pána, aby ráčil vystrieť svoju ruku a zasiahol svojou milosťou do tejto záležitosti, ktorá je vkladaná do jeho nekonečnej a dokonalej dobroty. Preto som presvedčený, že s Božou milosťou nepriateľ nikdy neskazí toto dielo a ani najmenšia škoda či nepokoj nezasiahne mnoho duší, čo by hrozilo, keby táto situácia trvala čo i len o niekoľko dní dlhšie.

Mal som dlhý rozhovor na túto tému s kardinálom Burgosom3, ktorý je naším mimoriadnym podporovateľom a radcom v Pánovi, a pár slov ktoré mi povedal, nielenže ma utvrdili v mojom názore, ale mi dali i nemalú útechu. Povedal: „Voľakto mi povedal, že Portugalský kráľ vraj vypovedal poslušnosť pápežovi.“ Dobrý kardinál o tom nepočul a duchaplne odpovedal: „Kto to tvrdí? I v prípade, že by pápež pošliapal po kráľovi Portugalska, on by to neurobil. Myslíte si, že ľudia v Portugalsku sú takí ako tu, alebo že ich kráľ je ako kráľ Anglicka, ktorý bol už napoly von z Cirkvi, skôr než to otvorene vyhlásil? Nezmýšľajte tak o takom kresťanskom a statočnom kráľovi.“

Myslel som, že ja napíšem kráľovi, ale nakoniec som tak neurobil, sčasti kvôli mojej bezvýznamnosti a nehodnosti a sčasti kvôli tomu, že ma ospravedlňuje Vaša prítomnosť na kráľovskom dvore. Je Vašou povinnosťou preukázať kráľovi príslušnú úctu a prehovoriť v mene nás všetkých. Ak si však myslíte, že by som mal napísať ja, podriadim sa Vášmu úsudku, lebo nechcem vôbec nič zanedbať, v našom Pánovi…

Keďže som na inom mieste podrobne napísal o poslaní Spoločnosti a o duchovnom ovocí, ktoré náš Pán cez ňu prináša, nezostáva mi tu už nič dodať. Nech je On a Jeho nekonečná a dokonalá dobrota našou ochranou, priazňou a pomocou.

Z Ríma, 18. marca, 1542.

Pred týždňom odišiel kráľov veľvyslanec do Portugalska.

Váš v našom Pánovi

Yñigo

Poznámky:

1)      Rodrigues sa narodil v roku 1510 v dedine Vouzela v diecéze Viseu na severe Portugalska. Najskôr študoval v Lisabone, potom (1527) odišiel do Paríža a študoval na Kolégiu sv. Barbory s Ignácom. bol pripočítavaný medzi prvých spoločníkov a zložil sľuby na Montmartre  15. augusta 1534. Bol predstaveným (1539-1546) a provinciálom (1546-1552) Portugalskej provincie. V roku 1553 bol povolaný do Talianska, kde zostal do roku 1564, kedy odišiel do Španielska. V roku 1576 sa vrátil do Portugalska a zomrel v Lisabone 15. júla, 15796.

2)      Silva (narodený okolo roku 1480) bol Portugalským veľvyslancom v Ríme počas pontifikátu Leva X. (1513-1521), Hadriána VI. (1522-1523) a Klementa VII. (1523-1534). Títo pápeži ho niekoľkokrát chceli menovať kardinálom, ale kráľ Ján III. s tým nikdy nesúhlasil. Po príchode do Portugalska sa Silva stal biskupom Viseu a premiérom (1523). Silva uprednostňoval pobyt v Ríme pred pobytom na Portugalskom kráľovskom dvore a keď žiadal kráľa o povolenie opustiť kráľovstvo, aby sa mohol zúčastniť na Tridentskom koncile, povolenie nedostal. Silva ignoroval kráľovský zákaz a tajne odišiel do Talianska (1540). Pápež Pavol III. (1534-1549), ktorý bol Silvovi priateľsky naklonený, ho vymenoval kardinálom in petto v roku 1539, a iba 2. decembra 1541 zverejnil jeho meno. Silva strávil zvyšok svojho života v Taliansku a zomrel v Ríme 5. júna 1556.

3)      Toto bol dominikán Juan Álvarez de Toledo (narodený 1488), ktorý sa stal dvorným kardinálom v roku 1538. Po preskúmaní duchovných cvičení ich na pápežovu žiadosť schválil (1547). Bol protektorom Rímskeho kolégia a keď sa stal arcibiskupom Compostela (1550), získal Ignácovo schválenie pre Jezuitské kolégium vo svojej diecéze. Zomrel v Ríme 15. septembra 1557.

(preložil Mgr. Martin Mydliar)