Spoločné hľadanie: Ignác a prví spoločníci

Spoločné hľadanie: Ignác a prví spoločníci

Vášnivé hľadanie, ktoré orientovalo všetky činy a skutky pútnika sa prenieslo aj na jeho spoločníkov. Zdá sa, že už od Manresy Ignác myslel na spoločný apoštolát. V Barcelone sa k Ignácovi pridali štyria spoločníci, ktorí ho nasledovali do Alcaly a do Salamanky, ale potom ho opustili. Iba v Paríži zrealizoval celkom svoje želanie, keď sa stretol s ľuďmi, ktorých mu Božia prozreteľnosť prichystala do cesty. Rozprávajúc s každým jedným z nich, pomáhajúc im ekonomicky alebo hľadajúc pre nich žiakov, dávajúc im duchovné cvičenia a predovšetkým priťahujúc ich so silným presvedčením viery a života, Ignác vytvoril, sformoval skupinu nových priateľov v Pánovi.

Komunita rozlišovania

Od tohto momentu sa títo desiati spoločníci rozhodli pracovať spolu vo vinici Pána (často používaný výraz sv. Ignáca v jeho dielach), a tak dali počiatok komunitnému rozlišovaniu. Ich spoločný život sa začal vyjadrovať chudobným štýlom života, kázaním, budovaním vzájomných vzťahoch a predovšetkým sa usilovali spoločne hľadať Božiu vôľu.

Duchovné smerovanie sv. Ignáca, čoraz viac presne vymedzené a strhujúce, vzbudilo v jeho spoločníkoch rovnaké ideály nasledovania Večného Kráľa v totálnej disponibilite pre službu. Spoločne sa vydali na cestu. Mnohé udalosti a okolnosti im kládli do cesty problémy, ktoré ich privádzali do rozpakov. Preto sa museli obrátiť prostredníctvom modlitby k Bohu a cez spoločné stretnutia a vzájomný dialóg spoločne hľadali a usilovali sa rozoznať Boží hlas, hlas Pána. Spoločné rozvažovanie prvých spoločníkov v rôznych ťažkých situáciách je zdokumentované historicky na rozličných miestach ich spoločného putovania:

1. Paríž. V prvých rokoch v Paríži neboli len osobné stretnutia medzi Ignácom a každým jedným zo spoločníkov. Nezdá sa však, žeby boli sformovali skupinku. Ale je tu jedna udalosť, ktorá ukazuje, že sa stretli, aby rozvažovali spolu pred 15. augustom 1534.  Nie je zrejmé kde, ani dom u koho, ale potom, po týchto stretnutiach, ktoré mali, zverejnili oznámenie o spoločných sľuboch na Montmartre. V týchto rozvažovaniach dospeli k spoločnému potvrdeniu voľby osobného života každého jedného a sľúbili urobiť sľub chudoby a čistoty. Nakoniec sa rozhodli spoločne podniknúť cestu do Svätej zeme.

2.      Benátky. Druhé spoločné rozvažovanie urobili v Benátkach v januári 1537, šesť mesiacov pred vyznačeným časom, keď sa chceli nalodiť do Jeruzalemu. Na tomto mieste začali uvažovať o apoštolskom povolaní, ktoré cítili ako skupinka. Pretože mali šesť mesiacov k dispozícii, rozhodli sa pre dve veci: časť času sa venovali službe chudobným v nemocniciach a chudobincoch a potom išli do Ríma žiadať Pápeža o povolenie, aby mohli putovať do Jeruzalemu. Táto nová skúsenosť dala nový charakter ich spoločnému životu, v ktorom okrem apoštolskej činnosti v dvoch skupinách po päť, aby sa stretali a vzájomne povzbudzovali v nadšení a aby išli plánujúc spolu cestu nasledovania Ježiša Krista. (porov. Autobiografia 94)

3. Po tomto spoločnom rozvažovaní môžeme objaviť ďalšie. Cesta do Jeruzalemu sa nemohla uskutočniť pre zlé vzťahy, ktoré nastali medzi Benátkami a Turkami. Spoločníci sa dozvedeli, že ich púť sa musí odložiť pre nepokoje. Znova sa teda museli stretnúť, aby spoločne rozvažovali ako ďalej, ako čítať tieto znamenia čias? Spoločne našli aj riešenie. Ignác o ňom píše vo svojej Autobiografii: „Keď sme teda videli, že možnosť odcestovať sa odďaľovala, rozišli sme sa po benátskom okolí s úmyslom vyčkať rok, ako sme sa dohodli — keby sa nám za ten rok nenaskytla príležitosť na vycestovanie, pôjdeme do Ríma. (Autobiografia 94). Druhým riešením bolo, aby sa pripravili na slávenie svojich prvých svätých omší. (Autobiografia 95)

4. Vicenza. V tomto meste čakali od júla 1537 až do leta 1538. Čo je však dôležité nezmenili svoje sľuby do budúcnosti. Pripravovali sa na slávenie svojej prvej svätej omše, ktorú chceli celebrovať vo Svätej zemi, ale pre vojnu nemohli. Stretnutie v tomto období, ktoré uskutočnili prví spoločníci sv. Ignáca malo za cieľ viac zomknúť skupinu, ktorá sa už v tomto čase považovala za komunitu neodlučiteľnú. Prišli ku trom veciam: nezdržiavať viac slúženie svätých omší, s výnimkou sv. Ignáca, ktorý čakal ešte jeden rok; rozmiestniť sa v skupinách na rôzne univerzity v Itálii s nádejou nájdenia nových spoločníkov; dať skupine meno „Spoločnosť Ježišova“.

Dôležité rozvažovanie

5.      Rím. Prišiel moment, v ktorom skupinka zhromaždená okolo Ignáca musela urobiť najdôležitejšie rozhodnutie. Toto sa uskutočnilo počas rozvažovania v roku 1539. Prvou príčinou bolo, že sa naplnil rok čakania, aby išli do Jeruzalema. Sv. Ignác píše: Keď prešiel rok a nenaskytla sa nás príležitosť odcestovať, rozhodli sme sa, že pôjdeme do Ríma. (Autobiografia 96) Prišla na rad druhá časť sľubu, ktorý urobili prví spoločníci na Montrmartry, že keď po roku sa nenalodia na cestu do Jeruzalemu, dajú sa k dispozícii Svätej Stolici, teda, že sa dajú k dispozícii Pápežovi, ktorý ako vieme z histórie po krátkom čase ich začína posielať do prvých misií. Na druhej strane prichádzali prvé prosby od biskupov, ktorí si želali kňazov kazateľov vo svojich diecézach a Pápež myslel práve na nich, rozptýliac ich a posielajúc ich na rôzne miesta od novembra roku 1539. V takejto situácii predvídali, že to môže viesť k deštrukcii skupinky a preto považovali za dôležité rozvažovať o ich budúcnosti. Toto rozvažovanie (Deliberación 1539) bolo dlhé, ťažké a náročné, trvalo asi tri mesiace. Podstatným prvkom bola predovšetkým vzájomná bratská výmena, znepokojivé pochybnosti, ktoré prichádzali, a hlboká radosť z jednomyseľného výsledku na konci rozvažovania. Tento proces rozhodovania prvých spoločníkov sa považuje ako model komunitného rozlišovania. Hlavnou témou tohto rozvažovania bolo rozvažovať o povolaní a spôsobe života, reflexia o doterajšom spôsobe života a budúcnosti (Priatelia v Pánovi – od čias štúdií v kolégiu svätej Barbory, Montmartre, život v Paríži, vo Venecii – Benátky). Zaujímavá bola metóda, ktorú používali: pokora a jednoduchosť srdca, dôvera v Ducha Svätého, ktorý je ten, ktorý ich viedol, vedomie vlastnej slabosti a rôznosti, modlitba a meditácia počas dňa uprostred aktivít a podelenie sa večer s dosiahnutým výsledkom. Základnou otázkou bolo: rozptýliť sa alebo zotrvať spolu? Druhou otázkou: Poslúchať so sľubom jedného zo skupinky? Ako postupovať? Celkové rozvažovanie viedli v duchu Duchovných cvičení.(DC 178-183). Všímali si počas rozvažovania útechu a neútechu, dôvody za a proti. Nakoniec sa rozhodli vybudovať „organizované telo“, novú rehoľnú spoločnosť, v ktorej zriadení bude veľký dôraz na poslušnosť a disponibilitu. Toto bol silný okamih, v ktorom sa zrodila Spoločnosť Ježišova. Práve toto rozvažovanie je doteraz silnou motiváciou v živote jezuitov, najmä čo sa týka ich spoločného rozvažovania, ale tiež pravého priateľstva v Pánovi, či dokonalej komunitnej a osobnej disponibility.

(spracované podľa Carlos Palmés SJ, Del discernimiento a la obediencia Ignaciana, s.23-29)