Krátka história a zmysel „Formuly“ + Formula Inštitútu Spoločnosti Ježišovej z roku 1540
„Formula alebo náčrt“ rehoľného zriadenia Spoločnosti Ježišovej je vlastne oficiálnym vyjadrením charizmy Spoločnosti Ježišovej. Je jej základným pravidlom. „Formula“ bola prijatá a potvrdená pápežom. Hovoriť o jej spiritualite, znamená hovoriť o centrálnom jadre spirituality Spoločnosti Ježišovej. Historicky sa „Formula“ vytvorila tým, že bola prvým vyjadrením spôsobu života, ktorú žili od začiatku prví spoločníci sv. Ignáca, osobitne v rokoch, ktoré prežili v Paríži. Ich štýl života zaznačili do tzv. „Formuly“. „Formula“ bola vyjadrená v troch základných redakciách. Jej prvé zostavenie začína v roku 1539 pri tzv. rozvažovaní prvých otcov. V tom čase sa prví spoločníci rozhodli vytvoriť stabilnú skupinu a rozhodli sa poslúchať jedného z tej skupinky. Zároveň si uvedomili, že je potrebné stanoviť základné línie, črty ich nového Inštitútu a predstaviť ich Svätej Stolici na schválenie. Na spoločných stretnutiach, ktoré mali medzi 15 aprílom a 24 júnom 1539 alebo bezprostredne potom urobili prví otcovia prvú redakciu „Formuly“. Rozdelili „Formulu“ na päť častí, päť kapitol, plus záver. V prvej kapitole predstavili predovšetkým cieľ – povolanie evanjelizovať. V druhej kapitole sa zaoberali špeciálnou poslušnosťou pápežovi. Je to prvé, čo rozhodli na spoločnom stretnutí 3 mája 1539. Obsahom tretej kapitoly je sľub poslušnosti superiorovi. Obsahom štvrtej kapitoly je sľub chudoby. Zvyšok „Formuly“, teda piata kapitola a záver hovoria o niektorých osobitostiach, ktoré sú vlastné Spoločnosti Ježišovej.
Ďalšiu redakciu „Formuly“ máme z roku 1540, v ktorej sa postupne rozvíja spôsob života Ignáca a života prvých spoločníkov. Túto potvrdil pápež Pavol III 27 septembra 1540 v apoštolskom liste Regimini militantis ecclesiae. V tejto redakcii prišlo k niektorým úpravám. Viac v nej špecifikovali niektoré črty, osobitne ohľadom apoštolátu, poslušnosti pápežovi. Tieto zmeny súvisia s rozvíjaním sa Inštitútu, rastie počet členov, začínajú sa objavovať prvé kolégiá, atď.
Ale už v roku 1541 videli sv. Ignác a prví spoločníci, že „Formula“ by potrebovala revíziu do budúcnosti a to podľa skúseností, ktoré mali za posledné obdobie a podľa rýchleho rozvoja Spoločnosti. Začala sa tak náročná revízia prvých dvoch redakcií, z ktorých vznikla posledná redakcia, do ktorej zaznačili základný princíp života a postupovania v Spoločnosti. Jasnejšie v nej vidíme cieľ, prostriedky, otázka generála, superiorov… Túto poslednú redakciu „Formuly“ potvrdil pápež Július III. 21 júla 1550 v apoštolskom liste Exposcit debitum.
Formula Inštitútu Spoločnosti Ježišovej z roku 1540
Prvá kapitola (F 1540)
Ten, kto chce v našej Spoločnosti, ktorú si želáme označiť Ježišovým meno, bojovať za Boha pod zástavou kríža a slúžiť samému Pánovi a Rímskemu veľkňazovi, jeho zástupcovi na zemi, nech si po zložení slávnostného sľubu trvalej čistoty uvedomuje, že patrí do Spoločnosti, založenej predovšetkým na to, aby sa venovala najmä duchovnému pokroku ľudí v kresťanskom živote a náuke, ako aj šíreniu viery verejnými kázňami a službou Božieho slova, duchovnými cvičeniami a charitatívnou činnosťou, no osobitne vyučovaním detí a nevzdelaných ľudí v kresťanskej náuke, ako aj poskytovaním duchovnej útechy veriacim v Krista pomocou spovedania. Nech sa stará, aby mal vždy pred očami na prvom mieste Boha a potom spôsob tohto svojho rehoľného zriadenia, ktoré je akousi cestou k Bohu, a usiloval sa zo všetkých síl dosiahnuť tento cieľ, ktorý mu predložil Boh. Každý však nech to robí podľa milosti, ktorú mu udelil Duch Svätý a podľa zodpovedajúceho stupňa svojho povolania (aby sa azda niekto nedal strhnúť nerozumnou horlivosťou). Posúdenie toho, na aký stupeň má byť kto zadelený, ako aj rozlišovanie a rozdeľovanie úloh, nech je celkom v rukách predstaveného alebo hodnostára, ktorého si zvolíme, aby sa zachoval patričný poriadok, ktorý je potrebný v každom dobre usporiadanom spoločenstve. Tento predstavený má mať podľa uznesenia spoločníkov právomoc po vzájomnej porade napísať stanovy, aby nám pomáhali uskutočniť tento cieľ, ktorý sme si vytýčili, pričom na právoplatné ustanovenie sa vyžaduje vždy väčšina hlasov. Poradným zborom sa má rozumieť v závažnejších a trvalejších veciach väčšina členov celej Spoločnosti, ktorých bude môcť predstavený ľahko zvolať. V menej závažných a dočasných veciach môžu splniť túto úlohu poradného zboru všetci tí, ktorá sa v tom čase budú nachádzať v mieste sídla nášho predstaveného. Predstavený bude mať však plné právo rozhodovať a nariaďovať.
Druhá kapitola (F 1540)
Nech si všetci spoločníci uvedomujú a nech o to deň čo deň uvažujú, a to nielen na začiatku svojho rehoľného povolania, ale po celý svoj život, že celá táto Spoločnosť a každý jej jednotlivý člen bojujú za Boha vo vernej poslušnosti nášmu Svätému otcovi pápežovi a ostatným Rímskym veľkňazom, jeho nástupcom. Evanjelium nás síce učí a z pravej viery poznávame a pevne vyznávame, že všetci veriaci v Krista podliehajú Rímskemu veľkňazovi ako hlave a ako zástupcovi Ježiša Krista, no my sme usúdili, že pre väčšiu poníženosť našej Spoločnosti, pre dokonalé sebazapieranie každého z nás a pre zriekanie sa vlastných chúťok vrcholne pomáha, keď sa každý z nás zaviaže okrem spoločného puta osobitným sľubom, že čokoľvek terajší Rímsky veľkňaz a po ňom aj budúci Rímski veľkňazi nariadia vo veci duchovného pokroku ľudí a šírenia viery, sme povinní splniť, a že pôjdeme ihneď bez akéhokoľvek váhania a výhovorky, nakoľko to bude závisieť od nás, do ktorýchkoľvek krajín, kam nás budú chcieť poslať, či to bude k Turkom alebo k iným neveriacim, aj keby žili v tých častiach sveta, ktoré sa volajú Indie, či k hociktorým bludárom alebo k rozkolníkom alebo k hociktorým veriacim. Preto tí, ktorí k nám budú chcieť vstúpiť, a prv, než si toto bremeno vezmú na plecia, nech dlho a mnoho uvažujú, či majú v zásobe toľko duchovných prostriedkov, aby mohli podľa Pánovej rady dokončiť stavbu tejto veže, to jest, či im Duch Svätý, ktorý ich pobáda, sľubuje toľko milostí, že môžu dúfať, že s jeho pomocou budú môcť niesť ťarchu tohto povolania. A keď na Pánovo vnuknutie vstúpili do tohto vojska Ježiša Krista, budú musieť byť vo dne v noci pripravení ochotne splniť taký veľký záväzok. Aby sa však nikto z nás nemohol domáhať toho, aby bol poverený nejakou misiou alebo aby bol poslaný do niektorého kraja, alebo aby to nemohol odoprieť, nech každý vyhlási, že nikdy nebude ani priamo ani nepriamo vyjednávať o čomkoľvek, čo sa týka týchto poslaní, s Rímskym veľkňazom, ale nech všetku túto starosť prenechá Bohu a samému Veľkňazovi ako jeho zástupcovi, a predstavenému Spoločnosti. Ale aj tento predstavený, podobne ako aj ostaní, nech vyhlási, že u spomenutého Veľkňaza nebude nič podnikať vo veci svojho vlastného poslania, či jedným alebo druhým smerom, ibaže by mu to Spoločnosť radila.
Tretia kapitola (F 1540)
Nech každý zloží sľub, že vo všetkom, čo sa týka zachovávania tohto nášho pravidla, bude poslúchať predstaveného Spoločnosti. Ten však nech rozkazuje to, čo pozná, že je vhodné na dosiahnutie cieľa, ktorý mu ukladá Boha a Spoločnosť. Vo svojej vedúcej funkcii nech stále pamätá na Kristovu dobrotivosť, vľúdnosť a lásku, na zásady apoštolov Petra a Pavla. Tejto normy nech sa sústavne drží on i jeho poradný zbor. Osobitne sa im odporúča vyučovanie detí a nevzdelaných ľudí v kresťanskej náuke, v Desatore prikázaní a v iných podobných základných veciach, ktoré sa im podľa okolností osôb, miesta i času budú pozdávať primerané. Je vrcholne potrebné, aby sa predstavení a jeho radcovia dôkladne starali a dozerali na tieto veci, lebo ani u blížnych nemôže rásť budova viery bez základov, ani naši nie sú bez nebezpečenstva, že ten, čo je učenejší, bude sa azda pokúšať vyhnúť nejakej krajine, ktorá sa mu na prvý pohľad bude zdať menej lákavá, hoci v skutočnosti niet plodnejšej krajiny, či pre duchovný rast blížnych alebo pre praktizovanie lásky a súčasne aj poníženosti našich. Podriadení sú však povinní stále poslúchať predstaveného vo všetkom, čo patrí k rehoľnému zriadeniu. Spoločnosti, a to jednak kvôli ohromnému osohu, ktorý so sebou prináša poriadok, ale aj kvôli ustavičnému praktizovaniu poníženosti, ktoré nikdy nemožno dostatočne vynachváliť. Predstaveného majú vždy poslúchať v tom, čo patrí k Inštitútu Spoločnosti, a v ňom majú vidieť priam prítomného Krista a majú si ho, ako sa patrí, aj ctiť.
Štvrtá kapitola (F 1540)
Keďže sme skúsili, že život, ktorý je čo najviac vzdialený od akejkoľvek nákazy chamtivosti a je čo najpodobnejší evanjeliovej chudobe, je radostnejší, rýdzejší a na povzbudenie ľudí vhodnejší, a keďže vieme, že náš Pán Ježiš Kristus svojim služobníkom, vyhľadávajúcim jedine Božie kráľovstvo, poskytne všetko, čo budú potrebovať na živobytie a ošatenie, nech všetci, aj ako jednotlivci aj ako celok, zložia sľub doživotnej chudoby. Pritom vyhlásia, že ani súkromne, ale ani spoločne nemôžu nadobudnúť na vydržiavanie Spoločnosti alebo aj na užívanie nijaké občianske vlastnícke právo na nehnuteľné majetky alebo dôchodky a či stále príjmy, ale že sa uspokoja, keď budú môcť užívať len to, čo dostanú na krytie životných potrieb. Pri univerzitách však môžu zriadiť kolégium alebo kolégiá, ktoré môžu mať príjmy, majetky alebo nehnuteľnosti, ktoré sa budú smieť používať pre potreby študujúcich, pričom sa predstavenému Spoločnosti ponecháva celková správa alebo dohľad nad uvedenými kolégiami a spomenutými študentmi, a to nad voľbou správcu alebo správcov, ako aj nad výberom študentov, nad ich prijímaním, prepúšťaním, určovaním študijného poriadku, nad výchovou, výučbou, naprávaním a trestaním študentov, nad spôsobom, ako im poskytovať stravu a ošatenie a nad celou ostatnou správou, vedením a starostlivosťou. Má sa to však robiť tak, aby ani študenti nemohli zneužívať spomenuté majetky, a aby ich ani Spoločnosť nemohla používať pre seba, ale aby slúžili na potreby študentov. Tých však, u ktorých sa zistí pokrok v duchovnom živote a v štúdiách, možno po dostatočnom preskúmaní pripustiť do našej Spoločnosti.
Piata kapitola (F 1540)
Všetci vysvätení spoločníci, aj keď nemajú cirkevné benefíciá alebo príjmy z nich, sú povinní modliť sa súkromne a jednotlivo, nie spoločne, ofícium podľa spôsobu Cirkvi. Toto sme mohli z láskavosti nášho Svätého otca Pavla a Apoštolskej stolice akosi v skratke vyjadriť z nášho povolania. To sme teraz urobili, aby sme týmto spisom stručne informovali jednak tých, čo sa nás pýtajú na spôsob nášho rehoľného života, jednak aj tých, čo prídu po nás a budú chcieť, ak Boh dá, dakedy nasledovať tento život. A keďže sme zakúsili, že sú s ním spojené mnohé a veľké ťažkosti. Považovali sme za vhodné aj nariadiť, aby sa do tejto Spoločnosti prijímal len ten, kto prejde dlhým a starostlivým preverovaním. A keď sa zistí, že je rozvážny v Kristovi a že vyniká v náuke a rýdzosti kresťanského života, nech sa napokon prijme do vojska Ježiša Krista, ktorý nech blahosklonne napomáha naše skromné podujatie na slávu Boha Otca. Jemu jedinému česť a sláva naveky. Amen.
(Spracované podľa Antonio M.de Aldama, La formula del intituto de la Compañía de Jesús, s. 27-36; Konštitúcie Spoločnosti Ježišovej)