Prehĺbenie chápania chudoby sv. Ignáca v Montserrate

Chudoba pútnika v Montserrate

Autobiografia sv. Ignáca nám ponúka príležitosť pochopiť aj Ignácovu chudobu. Je vynikajúcim prameňom pozrieť sa aj na túto časť jeho charizmy. Na konci februára 1522 opustil Ignác rodné miesto, pravdepodobne sprevádzaný svojím bratom a dvoma sluhami. Jeho prvým cieľom bolo navštíviť svätynu v Aránzaze, kde si chcel vykonať modlitbovú vigíliu k Panne Márii. Spolu so svojím sprievodom strávil celú noc v modlitbe. Potom sa rozlúčil so svojím bratom a pokračoval v ceste do Navarrette, aby sa tam domáhal dlhu, ktorý mal voči nemu vojvoda Navarretu. Peniaze následne rozdelil: jednu čiastku osobám, ku ktorým sa cítil zaviazaný a druhú venoval na zreštaurovanie obrazu Panny Márie. Potom prepustil aj ostatných dvoch sluhov, ktorí ho sprevádzali a vydal sa na cestu smerom k Montserratu. (Autobiografia 13)

Toto je dôležitý moment, keď Ignác zanechal všetkých najbližších, ktorí by mu mohli brániť v úmysle vstúpiť na cestu pokánia a chudoby. Len čo sa priblížil ku Montserratu, za zvyšok peňazí, ktoré mal, kúpil si „výbavu“, ktorú potreboval pre svoje putovanie. Ignác píše o tejto svojej skúsenosti takto: „Keď som prišiel do veľkej dediny pred Montserratom, chcel som si tam kúpiť rúcho, ktoré som chcel nosiť a v ktorom som chcel ísť do Jeruzalema. Kúpil som si teda látku, z ktorej sa robia vrecia, a to takú na hrubo tkanú a veľmi drsnú a hneď som si dal z nej ušiť rúcho dlhé až po členky. Kúpil som si aj pútnickú palicu a nádobku z tekvice a priviazal si to všetko pred sedlom na mulicu. Kúpil som si aj papuče upletené z povrázkov, ale obul som si len jednu: nie azda z podivínstva, ale preto, že jedna noha bola ešte celá zavinutá obväzom a stále trocha nezdravá, preto som uznal za potrebné, mať ju obutú.“ (Autobiografia 16)

Prichádzajúc do Montserratu, Ignác so svedomitosťou dával „dovidenia“ svojmu predchádzajúcemu životu a otváral sa vstupu do nového života. Po príchode do Montserratu Ignác vyhľadal najprv spovedníka, vykonal si všeobecnú spoveď z celého života, ktorá trvala tri dni. Tento spovedník bol prvým, ktorému Ignác vyjavil svoje plány do budúcnosti. Po svätej spovedi mu daroval svoju mulicu. Meč a dýku, ktorú vlastnil, zavesil na oltár Panny Márie v kostole. (Autobiografia 17) Ignác bol natoľko oslovený chudobou, že nakoniec daroval aj svoje šaty a to žobrákovi, ktorého vyhľadal a obliekol sa do obleku po ktorom tak veľmi túžil. (Autobiografia 18) Bolo to oblečenie žobrajúceho pútnika.

Toto uvažovanie Ignáca má veľkú dôležitosť, aby sme pochopili ignaciánsku chudobu. Vyjadruje, že chudoba má svoj pôvod v jednote s Kristom; že spolu s prenasledovaním a potupou, je vlastnou formou života učeníka Krista. Ignác tým vyjadril, že má záujem obliecť si „rovnošatu“, či „uniformu“ Krista – „tam som sa rozhodol zanechať svoje rúcho  obliecť sa do Kristovej výzbroje“. (Autobiografia 17)  Ide o vyjadrenie, ktoré má celkom svoj pôvod vo svete myšlienok rytierov za čias Ignáca. Uniforma je oblečenie, vyzdobené s erbom kráľa, ktorý nosil rytier s titulom šľachtica.

Tak podobne „rovnošata Krista“ alebo „výzbroj Krista“ je čestné oblečenie, ktoré nosí „rytier Krista“, oblečenie potupeného a pourážaného Krista, po ktorom Ignác tak veľmi túžil. Toto slávnostné oblečenie Krista si obliekol nový vojak Krista – Ignác, ktorý sa začal pripravovať na „vojenskú službu kresťana“ – so zbraňami chudoby, poníženia a pokory.

V spôsobe ako Ignác na všetko zabúda, ako všetko opúšťa, sa objavujú ozveny z čítaní životopisov svätých, keď ležal na lôžku po zranení v Loyole. Podobnú skutočnosť môžeme totiž objaviť v živote sv. Františka. Ignác si často pripomínal – „aj ja musím urobiť to, čo svätý František, či Dominik.“

Teraz Ignác nesie „uniformu Krista“ a je to preto, lebo chce vstúpiť do zástupu svätých, do zástupu „rytierov Boha“, do „vojenskej služby večného Kráľa“. Tieto myšlienky sa tiež zhodujú z svetom rytiera Ignáca. Ignácovi totiž často prichádzali spomienky z čítaní rytierskych románov.

Po tom, čo daroval svoje oblečenie žobrákovi a pustil sa do vykonávania pokánia, trávil celú noc pred oltárom Panny Márie. Nakoniec odchádza do Manrésy. (Autobiografia 18)

Ignác v tejto etape svojho putovania opustil prakticky všetko: svoju rodinu, zriekol sa dedičstva, obliekol si „uniformu Krista“ – Krista chudobného, poníženého a potupovaného. Avšak toto cvičenie sa v chudobe bolo v tomto čase iba vyjadrením jeho vôle pretrhnúť navonok všetky putá s minulosťou, vyjadrením postoja pokánia, ktoré Ignác začal konať.

(spravované podľa Günter Switek: „Praedicare en paupertate“. Estudios sobre el concepto de pobreza segun Ignacio de Loyola, s.39-42)