Prehĺbenie chápania chudoby sv. Ignáca v Manrese

Chudoba a život pokánia v Manrese

Sv. Ignác zamýšľal ostať v Manrese len „niekoľko dní“. Jeho pobyt sa tam však predĺžil na 11 mesiacov od marca 1522 do februára 1523. Na začiatku v Manrese našiel ubytovanie v útulku chudobných, v útulku sv. Lucie. Bol to útulok pre starých a chudobných v predmestí za hradbami. (Autobiografia 18) Ako sv. František, odteraz Ignác chcel byť „v dome“ s chudobnými a núdznymi, odkázanými na pomoc od druhých. V protokole o procese beatifikácie niekoľkí svedkovia hovoria, že Ignác sa vrátil znovu do Montserratu a prežíval tam v jaskyni čas svojho pokánia a veľkého odriekania. To znamená spojitosť medzi pokáním a chudobou. Ak je toto pravda, súvislosť medzi pokáním a chudobou počas tejto etapy jeho života, zostane ešte viac podčiarknutá. V Manrese môžeme rozlíšiť niekoľko etáp, ktoré prežil sv. Ignác:

1)      Na začiatku, počas štyroch mesiacov sa Ignác neuspokojil s činmi pokánia, ktoré konal. (Autobiografia 19)

2)      Pokračuje obdobie, v ktorom sa striedajú útecha a neútecha, a to až do pokušenia spáchať samovraždu. (Autobiografia 20-25)

3)      Nakoniec prichádza čas veľkých duchovných skúseností. (Autobiografia 27n)

Práve toto obdobie, tieto etapy sú zásadné pre bádanie, či skúmanie chudoby v živote sv. Ignáca – akú úlohu hrá chudoba v prvých mesiacoch, o ktorých Laínez hovorí, že Ignác vtedy „takmer nič nerozumel z Božích vecí“. Svedectvo Laíneza potvrdzuje aj sám sv. Ignác: „nemal som ešte nijaké poznanie vnútorného duchovného života.“ (Autobiografia 20)

Opis jeho praxe chudoby, ktorú praktizoval v tomto čase, zodpovedá z veľkej časti opisu jeho praxe pokánia: „V Manrese som každý deň prosil o almužnu. Nejedol som mäso a nepil víno, i keď mi dávali. V nedeľu som sa však nepostil a keď mi ponúkli trocha vína, tak som ho vypil. Keďže som si predtým veľmi starostlivo pestoval vlasy, ako to bolo zvykom v tej dobe a mal som ich pekne urastené, rozhodol som sa, že si ich nechám len tak prirodzene rásť bez česania a strihania a že si ich nebudem ničím pokrývať ani v noci, ani cez deň. Pre ten istý dôvod som si nechal rásť aj nechty na rukách a na nohách, lebo predtým som o ne veľmi dbal.“ (Autobiografia 19)

Pokračoval v nosení oblečenia, ktoré nosili tí, ktorí robia pokánie, za čo si vyslúžil veľa posmechu od chlapcov z ulice. Bola to však jeho túžba, aby zakúsil aj výsmech, poníženie a potupu ako Ježiš, čo ho dosť uspokojilo. Tak sa rozpráva o ňom, že keď žobral na ulici, ktosi bežal za ním, akoby jeho „konkurencia“ a napodobňoval všetky jeho gestá. Jeho chudobné ubytovanie a tvrdé lôžko sú, v tom čase, znakom jeho lásky, tak k pokániu ako aj k chudobe. Netreba zabudnúť na službu chudobným, ktorá bola vyjadrením jeho lásky k chudobe. O tomto sa nič nepíše v Autobiografii v období Manresy. Avšak v procese beatifikácie, celý rad svedkov dávajú svedectvo o jeho charitatívnych aktivitách a výnimočnej láske Ignáca, ktorú mal voči blížnym. Špeciálne sa spomínajú svedectvá z útulku, z nemocnice sv. Lucie, v ktorom Ignác vykonával celý rad služieb chudobným. Okrem toho je dosvedčené, že žiadal almužnu z dverí do dverí s veľkou pokorou, nie iba pre seba samého, ale tiež pre iných chudobných. Aj tu je jasne vidieť ako naňho vplývali životopisy svätých, najmä život sv. Františka. Prvé mesiace v Manrese sú teda celkom v rozvoji toho, čo sa Ignác už rozhodol konať v Loyole a čo začal konať v Montserrate – napodobňovanie svätých vo veľkých veciach.

Veľký význam pre pochopenie chudoby v Manrese mali tiež mystické zážitky, ktoré mu Boh udelil. (Autobiografia 28-31) Výsledky sú zaznačené najmä v Duchovných cvičeniach a v jeho živote. Ignác začal meditovať život Krista, ku ktorému mal veľkú úctu a želanie napodobňovať ho. To rozhodne nové, je nový rys, nová línia v jeho obraze Krista. Ide o obraz Krista v dvoch centrálnych kontempláciách Duchovných cvičení: „Volanie Kráľa“ a „O dvoch zástavách“. (o chudobe v Duchovných cvičeniach viac v neskorších príspevkoch)

(spravované podľa Günter Switek: „Praedicare en paupertate“. Estudios sobre el concepto de pobreza segun Ignacio de Loyola, s.42-46)