Niekoľko skúseností Ignáca s Cirkvou
Na konci knižočky Duchovných cvičení sv. Ignác vložil Pravidlá o dobrom zmýšľaní o Cirkvi. Sú v podstate posledným tzv. dokumentom, ktorý Ignác do nich vložil. Životný kontext týchto Pravidiel sa nachádza v celkovom súhrne Ignácovho života a historického prostredia, ktoré ho obklopovalo. Prvým momentom jeho nového vzťahu k Cirkvi boli životopisy svätých, ktoré čítal počas rekonvalescencie, životopis Ježiša Krista. Druhým momentom bolo jeho putovanie, najmä jeho túžba ísť do Svätej zeme, ktoré je vždy úzko spojené s jeho obrátením (Autobiografia 9-12) a silnými vonkajšími prejavmi pokánia. Jeho putovanie je spojené s niekoľkými zastaveniami. Odchádza z Loyoly, navštevuje svätyňu Panny Márie v Aránzase a cestuje do Navarette, kde prepustí sluhov, ktorí ho sprevádzali. Zamieri smerom do Montserratu, kde si vykoná svätú spoveď z celého života a nechá svoju rytiersku zbraň pri oltári Panny Márie (Autobiografia 17). Montserrat je privilegovaním miestom Cirkvi, kde sídlilo opátstvo benediktínskeho kláštora, ktoré doteraz má veľkú pútnickú svätyňu, nazývanú „Perla Katalánska“. Od momentu svojho obrátenia až do príchodu do Montserratu Ignác strážil svoje obrátenie vo svojom vnútri. Celý jeho proces prebiehal vo vnútri jeho osoby. Benediktínska komunita, až tu, v Montserrate je pre neho skutočným stretnutím Ignáca s Cirkvou – strebnutie so sviatosťami (spoveď z celého života). V Montserrate sa Ignác rozhodol i navonok prejaviť to, čo prežíval vo vnútri. Ignác tu v osobe spovedníka, reprezentanta Cirkvi, našiel pomoc Cirkvi. Okrem sviatosti zmierenia Ignác objavil aj sviatosť Eucharistie, objavil liturgiu, ktorú slávili benediktíni a videl hlbokú úctu k Bohu, spoločnú modlitbu, atď. Ignác okrem sviatostí sa stretol so živým rehoľným životom. Pre Ignáca to znamenalo veľmi veľa, lebo mnoho svätých, o ktorých čítal boli rehoľníkmi, ktorí darovali celý svoj život Ježišovi Kristovi. Napokon sa Ignác vzdal svojej zbrane, vyzliekol sa zo svojich drahých šiat a daroval ich žobrákovi a obliekol sa do obleku po ktorom veľmi túžil, neskôr sa s pútnickou palicou vydal na cestu do Manresy. (Autobiografia 17-18)
Manresa bola pre Ignáca miestom jeho noviciátu. Aj tu môžeme objaviť viacero cirkevných aspektov: dôležitosť spovedníkov v tomto období, ktorí mu pomáhali dostať sa z krízy škrupúľ; sviatosti, ktoré prijímal (spovede, svätá omša); účasť na liturgii (vešpery a rôzne ceremónie), ktorá formovala jeho duchovný život; účasť na rôznych modlitbách; mnohé stretnutia s duchovnými osobami (Inés Pascual, Juana Serra); plán pomoci dušiam, ktorý sa v ňom zrodil pri brehoch rieky Cardoner; mystické zážitky, atd. Ignác sa v tomto období akoby znovu narodil pre Cirkev. (Autobiografia 19-33) Ignác sa napokon odtiaľto vydal na cestu do Barcelony, aby odtiaľ mohol odplávať loďou do Jeruzalemu. Púť do Jeruzalemu , do Svätej zeme bola hlavným cieľom pre Ignáca od obrátenia. Loď najskôr priplávala do mesta Gaety v Taliansku, odkiaľ sa Ignác vybral do Ríma, aby požiadal o požehnanie od pápeža Hadriána VI. a cestuje do Benátok, a napokon jeho cesta smeruje do Jeruzalemu. (Autobiografia 38-48)
Osobitnú dôležitosť má udalosť, ktorú Ignác zažil vo Svätej zemi a to je stretnutie s provinciálom františkánov v Jeruzaleme. Ignác mal silné predsavzatie ostať v Jeruzaleme a navštevovať sväté miesta. Okrem toho mal silné predsavzatie pomáhať dušiam chcel z nábožnosti ostať v Jeruzaleme. Provinciál františkánov však nesúhlasil s jeho pobytom vo Svätej zemi a prikázal mu pod poslušnosťou Svätej Cirkvi , aby odišiel: nebolo Božou vôľou, aby Ignác ostal na tomto svätom mieste. Ignác poslúchol cirkevné autority, ktoré mali právomoci od samého pápeža. (Autobiografia 45-48) Ignác tu zažil otvorený konflikt s hierarchiou, o ktorej bude neskôr hovoriť v Pravidlách o Cirkvi na konci DC.
V Duchovných cvičeniach Ignác naznačil ako je dôležité spájať cirkevný zmysel s každou osobnou voľbou: „Je potrebné, aby všetky veci, o ktorých si chcem robiť voľbu, boli indiferentné alebo dobré v sebe a aby slúžili v medziach svätej hierarchickej Matky Cirkvi, aby neboli zlé a jej neodporovali.“ (DC 170)
Tieto Pravidlá sú kulmináciou celého procesu Duchovných cvičení. Duchovné cvičenia majú vždy dva aspekty: aspekt cirkevný a aspekt osobný a osobitne tieto dva aspekty môžeme vnímať pri rozlišovaní. (DC 170) Ježiš je kľúčom celého cirkevného zmyslu ako centra Duchovných cvičení. Preto sa vždy musíme pýtať: „Pozriem sa na seba pýtajúc sa, čo som ja urobil pre Krista a čo musím urobiť pre Krista.“ (DC 53) Kristus, večný Kráľ práve cez Cirkev prezentuje svoju vôľu: „Mojou vôľou je získať celý svet a všetkých nepriateľov a tak vojsť do slávy môjho Otca. Preto, kto chce ísť za mnou, musí so mnou sa namáhať, aby nasledujúc ma v námahe, nasledoval ma aj v sláve.“ (DC 95) Ignác naznačuje univerzálnu misiu, ktorú jednotlivec dostáva skrze Cirkev. Ten istý cirkevný prvok môžeme objaviť v meditácii o „Dvoch zástavách“, ale aj v ďalších meditáciách a to až do „Štvrtého týždňa“, kde Ježiš dáva svojho Ducha Svätého apoštolom, aby pokračovali v misii hlásania evanjelia. Ježiš odovzdal apoštolom moc – kto vás počúva, mňa počúva. V tomto zmysle autorita Cirkvi bola pre Ignáca veľmi dôležitá a povzbudzuje všetkých exercitantov, aby po návrate do bežného života vnímali pôsobenie Krista v jeho Cirkvi a riadili sa náukou Cirkvi. Pravidlá o Cirkvi, ktoré Ignác vložil do Duchovných cvičení sú ako most medzi duchovnou premenou konajúcou na Duchovných cvičeniach a medzi ponorením sa do reálnych problémov vo svete, v ktorej Cirkev žije. Môžeme teda povedať, že tieto Pravidlá sú nato, aby pomáhali rozlíšiť a podporiť naše zmýšľanie s Cirkvou, ktorá je Nevestou Krista a našou Matkou.
(Spracované podľa: Jesús Corella, Sentir la Iglesia, Comentario a las reglas ignacianas para el sentido verdadero de la Iglesia, s. 25-78)