História prvého nazerania v Treťom týždni (DC 191)

Sviatosť lásky v DC sv. Ignáca

„Prvá predohra. Uviesť si na pamäť udalosť: ako Kristus, náš Pán, poslal z Betánie dvoch učeníkov do Jeruzalema pripraviť večeru a po­tom sám prišiel na ňu s ostatnými učeníkmi 2 a ako potom, keď zjedli veľkonočného barán­ka a povečerali, umyl nohy svojim učeníkom a dal im svoje najsvätejšie telo a predrahú krv a povedal im reč, keď odišiel Judáš zapredať svojho Pána.“ (DC 191)

Tento bod je úzko spojený s 289 bodom, v ktorom Ignác tiež približuje tajomstvo Poslednej večere, ako ho zachytili evanjelisti sv. Matúš a sv. Ján.

Sv. Ignácovi záležalo predovšetkým o tom, aby si exercitant viac pripomenul, viac sa rozpamätal na spásonosné tajomstvo: a) veľkonočná večera a predpoveď smrti Ježiša. b) umývanie nôh a postoj Petra, ktorý nechcel najskôr prijať službu od Ježiša, pretože nevedel, že v tomto prípade Ježiš dáva príklad poníženosti. c) ustanovenie Eucharistie – najväčší znak Ježišovej lásky a odchod Judáša, aby zradil Krista (Mt 26, 21.26-28; Mk 14, 18; Jn 13, 1b.27).

O ustanovení Eucharistie informujú štyri texty: Mt 26, 26-29; Mk 14, 22-25; Lk 22, 15-20; 1Kor 11, 23-26). Ježiš ustanovil Eucharistiu počas slávnostnej večere na rozlúčku.

Eucharistia je fundamentálnym aspektom ignaciánskej spirituality. Sv. Ignác spomína svätú omšu a predovšetkým osobný vzťah k Eucharistii vo všetkých svojich spisoch, napríklad v Autobiografii 29, v Denníku (veľmi často). Sv. Ignác ju pokladá za silný prvok aj počas Duchovných cvičení: „takto môže chodievať každý deň na omšu“ (DC 20).

Pápež Benedikt XVI. v posynodálnej apoštolskej exhortácii Sacramentum caritatis píše, že Eucharistia je „sviatosť lásky“, „je dar, ktorý Ježiš Kristus vytvára zo seba samého, a tak nám zjavuje nekonečnú lásku Boha voči každému človeku. V tejto obdivuhodnej sviatosti sa prejavuje tá väčšia láska, ktorá podnecuje položiť život za svojich priateľov (Jn 15, 13). Ježiš ich totiž miloval do krajnosti (Jn 13, 1). Týmto výrazom evanjelista uvádza gesto nekonečnej pokory, ktoré Ježiš vykonal: prv než za nás zomrel na kríži, prepásal sa plátenou plachtou a umyl svojim učeníkom nohy. Takým istým spôsobom nás Ježiš v eucharistickej sviatosti naďalej miluje až do krajnosti, až po darovanie svojho tela a krvi. Aký úžas musel naplniť srdcia apoštolov pri týchto Pánových slovách a gestách počas tejto večere! Aký obdiv musí vyvolávať aj v našich srdciach eucharistické tajomstvo!“

Úvod tejto posynodálnej apoštolskej exhortácie pápeža Benedikta XVI. pripomína spásonosné tajomstvo, o ktorom hovorí sv. Ignác v DC 191 a 289.

Veľkonočná večera je „Východisko a základ“ pre „Tretí a Štvrtý týždeň“. Je centrálnou skutočnosťou, centrálnym bodom všetkých tajomstiev utrpenia, smrti, vzkriesenia, nanebovstúpenia. V centre slávenia tejto slávnosti prechádzame od Krista Pravdy ku Kristovi Života, od Krista vonkajšieho učiteľa ku Kristovi Sile vnútorného života, od liturgie slova k liturgii eucharistickej.