Význam chudobných v ignaciánskej spiritualite

Chudobní, peniaze a autority

Obraz chudobných sa často objavuje v Autobiografii sv. Ignáca. V nej zároveň môžeme nájsť aj dva dôležité postoje Ignáca, ktoré ho charakterizujú v jeho putovaní. Prvým dôležitým postojom je jeho cit k chudobným a vnímanie ich životnej situácie, v ktorej sa nachádzajú a druhým je jeho osobný postoj k peniazom a autoritám.

Počas putovania sa Ignác často vcítil do situácie chudobných, a toto ho pohýnalo k solidarite s nimi. Nebolo to len praktické milosrdenstvo, ktoré prejavoval, ale v koreni tohto postoja bola blízkosť Ignáca k chudobným a jeho citlivosť. Osobitne to môžeme vidieť v situácii, keď Ignác opisuje ako daroval istému žobrákovi šaty v predvečer sviatku Zvestovania Panny Mária. Ignác píše ako bol tento žobrák neskôr obvinený z krádeže, a ako mu vyhŕkli slzy. (Autobiografia 18)

Ďalej čítame v Autobiografii, že Ignác nemohol zachrániť všetkých chudobných, ktorí k nemu prichádzali, ale vo vnútri cítil, že tým, ktorým už nemá čo dať, aby mu odpustili, pretože už nič nemá. Všetky peniaze totiž postupne rozdal. (Autobiografia 50) Formy pomoci boli rôzne. Počas štúdia v Alcale sa venoval duchovným veciach, vyučoval, katechizoval, ale aj prosil svojich známych o almužnu pre chudobných. Títo mu ponúkali nielen peniaze, ale aj materiálne veci, pomocou ktorých sa usiloval zmierniť zlú situáciu chudobných. (Autobiografia 57) Ignác videl a najmä cítil, že problémom chudobných je ich osamelosť, čo ho viedlo k ešte väčšej iniciatíve a aktivite.

Druhým významným postojom je jeho vzťah k peniazom a autoritám. Vo svojej Autobiografii Ignác dosť často venuje pozornosť peniazom, vrátane malým peniazom, ktoré vymenováva: dukáty (Autobiografia 13, 40); tzv. blancas – biele groše (Autobiografia 36); tzv. „quatrines“ (Autobiografia 39, 40, 50); tzv. „júlie“ (Autobiografia 50); tzv. „skudy“ (Autobiografia 73, 93)

Tieto spomienky tak výstižné a detailné, sú o to zaujímavé, že si na ne Ignác pamätá po dlhých rokoch a naznačujú, že si vedel peniaze ceniť, vážiť a dokonca zvyšovať ich hodnotu, a vedel ich používať. Na druhej strane vedel sa ich zriecť (Autobiografia 36, 40) alebo sa s nimi podelil (Autobiografia 40, 50) A to všetko preto, aby sa viac formoval a mohol pomáhať druhým. (Autobiografia 39, 73). Toto správanie Ignáca nevychádzalo z nepoznanej naivity, ale z autentickej slobody. Vedel, že peniaze sú nevyhnutné pre život, môžu však aj ľahko ponížiť ľudskú dôstojnosť.

Vzťah k Bohu sa totiž môže premeniť na modlárstvo, ak by sme chceli slúžiť aj Bohu, aj peniazom. Podobne sa môžu narušiť medziľudské vzťahy, ak príde do života človeka chamtivosť, lakomosť, a tým sa oslabí hodnota ľudskej osoby. V Ignácových rukách teda často cirkulovali peniaze. Od svojho obrátenia ich však vždy použil k službe bratom a to priamo alebo nepriamo.

Pre pomoc chudobným a pre pomoc dušiam Ignác využíval aj kontakty s autoritami. Uznával ich autoritu, viackrát sa podrobil ich rozhodnutiam, vždy si však zachoval vnútornú slobodu voči nim. (Autobiografia 43, 46-47, 52, 53, 55, 59, 63, 64-66, 70)

(Spracované podľa: Tradición ignaciana y solidaridad con los pobres, strana 19-21)