Svet plný chudobných
Ježiš im odpovedal: „Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší.“ (Mt 11, 4-6)
Čitateľ, ktorý pozorne číta Autobiografiu sv. Ignáca, už pri prvom priblížení sa k textu, môže objaviť, že sa v nej často objavujú chudobní a biedni. Zaujímavý je moment, keď sa Ignác chystá verejne a slávnostne vykročiť na cestu za Kristom, píše: „Rozhodol som sa, že budem bdieť so zbraňou celú noc, bez toho, že by som si sadol alebo si odpočinul, ale že budem bdieť chvíľami postojačky a chvíľami na kolenách pred oltárom Panny Márie Montserratskej. Tam som sa rozhodol zanechať svoje rúcho a obliecť sa do Kristovej výzbroje.“ (Autobiografia 17) Po tomto všetko daroval svoju mulicu kláštoru. Meč a svoju dýku zavesil na oltár Panny Márie a vybral sa na cestu. Cestou stretol istého žobráka: „V predvečer sviatku Zvestovania Panny Márie v marci v roku 1522 v noci, a to v najväčšej skrytosti, ako len bolo možné, zašiel som k istému žobrákovi, vyzliekol som sa zo svojich šiat, daroval som ich chudákovi a obliekol som sa do obleku, po ktorom som tak veľmi túžil.“ (Autobiografia 18) Ignác potom odchádza z Montserratu do Manresy.
Podobne končí celé rozprávanie Ignáca, v ktorom opäť spomína chudobných: „V Ríme sme založili so spoločníkmi niektoré nábožné diela ako sú útulok pre katechumenov, útulok sv. Marty, dom pre siroty, atď.
Vidíme teda pútnika, ktorý sa stretával so všetkými spoločenskými triedami, nevynímajúc chudobných a to na ceste do Svätej zeme, v Alcale, v Paríži, v Azpeítii,v Ríme. Medzi nimi sú žobráci. Napríklad pri ceste z Benátok, keď sa ľudia dozvedeli, že je na ceste do Jeruzalema a nemal peniaze, mnohí ho obdarovali dukátmi. Ignác ich najskôr prijal, lebo mal obavy, aby sa dostal do Jeruzalema. Potom si však uvedomil nedostatok dôvery v Boha a píše: „Rozmýšľal som, či by nebolo dobré radšej ich niekde nechať. Nakoniec som sa rozhodol, že nimi štedro obdarujem tých, s ktorými som sa stretával na cestách a boli to zvyčajne chudobní ľudia.“ (Autobiografia 40) Podobne Ignác reaguje pri návrate do Európy zo Svätej zeme. Opäť prišiel do Benátok, kde pocítil, že nejaký čas bude venovať štúdiu a rozhodol sa ísť do Barcelony. Cestou pri hlavnom chráme vo Ferrare, počas krátkej pobožnosti, prišiel k nemu chudobný žobrák a prosil ho o almužnu. Ignác píše: „Dal som mu „marchetto“, t.j. peniaz hodnoty päť alebo šesť „quatrinov“. Čoskoro prišiel iný žobrák a tomu som dal druhý peniaz väčšej hodnoty…keď chudobní spozorovali, že rozdávam almužnu, prichádzali jeden po druhom, takže sa mi vyčerpalo všetko, čo som mal. Nakoniec prišlo ešte pospolu veľa žobrákov prosiť o almužnu. Povedal som im, aby mi odpustili, pretože už nič nemám.“ (Autobiografia 50) O podpore žobrákom môžeme čítať aj ďalej v bodoch 57, 61, 89.
Okrem toho Ignác stretal na svojej ceste iné osoby, ktoré sa nachádzali v materiálnej núdzi (napr. Autobiografia 73, 93), chorých (napr. Autobiografia 79, 83, 93, 95), ponižovaných a utláčaných (Autobiografia 18, 38, 59), hriešnikov (Autobiografia 79, 88), atď.
Pre pomoc chudobným Ignác venuje predovšetkým všetky svoje prostriedky materiálne, duchovné i intelektuálne, len aby im pomohol: peniaze, návštevy chorých, zriaďuje inštitúcie, mobilizuje osoby a verejné štruktúry pre pomoc chudobným a iné. Najviac však môžeme vidieť, že sa snaží pomôcť materiálne. Okrem toho Ignác aj vplýval na ľudí, aby pomáhali chudobným (Autobiografia 61 – matka s dcérou, ktoré sa rozhodli slúžiť chudobným). Ignác takto učil aj iných k solidarite s chudobnými (Autobiografia 77).