Život a povolanie
Narodil sa 21. augusta 1711 v Torrelobatón. Jeho mama sa volala Františka a otec Manuel. Otec pracoval na radnici. Niekoľko rokov trávil ako školák vo Villagarcía de Campos, v jezuitskom kolégiu. Práve v tomto čase začal cítiť prvé túžby, aby sa stal jezuitom, jedným z nich. V blízkosti kolégia sa totiž nachádzal aj noviciát. Často sa stretal s novicmi, videl ich radosť. Novici veľa krát obedovali s chudobnými, dávali katechézy deťom z farnosti alebo pomáhali v nemocnici. Preto sa v ňom objavila otázka: „Prečo nebyť jedného dňa ako oni?“ Táto túžba v ňom rástla, konzultoval ju zo svojím spovedníkom. Vtedy mal asi 15 rokov. Podal si žiadosť, ale predstavení mu povedali, že je príliš malý. Nedal sa znechutiť a znova nástojil, aby mu dovolili vstúpiť do Spoločnosti Ježišovej. Znova mu povedali iný dôvod, že ešte nie je dostatočne zrelý, aby uniesol ťarchu života a životný štýl jezuitu. Nové sklamanie a nový zápas o povolanie. On sa však nevzdal. V tom čase do kolégia a domu Spoločnosti Ježišovej prišiel starší jezuita, s veľkou autoritou (páter Félix de Vargas), ktorého začal navštevovať, a ktorého požiadal, aby ho podporil v jeho úsilí o vstup do noviciátu SJ. Autorita tohto pátra urobila svoje a bol prijatý do noviciátu. Presne v tom roku pápež Benedikt XIII slávnostne kanonizoval v Ríme Stanislava Kostku, poľského novica Spoločnosti Ježišovej. Už v prvých mesiacoch, mu Pán začal otvárať mimoriadne tajomstvo jeho lásky. Na začiatku sa naľakal toho, čo sa deje v jeho vnútri, avšak s pomocou svojho duchovného sprievodcu, ktorý mu pomáhal, vstupoval do Božieho tajomstva.
Štúdiá
Po noviciáte sa presťahoval do Medina del Campo, aby tam začal študovať filozofiu. V Medina del Campo žil od roku 1728 do roku 1731. V tomto čase udržiaval kontakt s pátrom Juanom de Loyola SJ. Prežíval veľkú blízkosť Boha vo svojom srdci. 17. apríla 1729 na nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania, znova pocítil pokoj a intenzívnu radosť, ktorá sa ho zmocňovala. 15. Augusta 1730, na sviatok Nanebovstúpenia Panny Márie prijal od Pána mimoriadnu milosť: „Teraz sa môžeš podpísať – Bernardo Ježišov ako ja som Ježiš Bernardov.“ Radosť, ktorú skúsil v ten deň je prakticky nemožné opísať alebo vyjadriť. Štúdiá teológie absolvoval vo Valladolid. Počas tohto obdobia dostal poznanie Ježišovej lásky a prijal mimoriadnu misiu šíriť úctu ku Svätému Srdcu Ježiša, prijal misiu šíriť Ježišovu lásku.
Misia šíriť Ježišovu lásku
V prípade tohto blahoslaveného to špeciálne sa odohráva v jeho vnútri. Predovšetkým život viery a lásky s Kristom dosahuje u neho istú podobu s inými veľkými svätými (napr. sv. Ján z Kríža). Sú to „zásnuby s Kristom“. Keď mal 21 rokov, Ježiš ho uviedol do tajomstva jeho vykupiteľskej lásky uskutočnenej pre ľudí a požiadal ho, aby to dal poznať iným. V máji 1733 napísal svojmu duchovnému sprievodcovi o týchto vnútorných zážitkoch (páter Juan de Loyola) a taktiež túto výnimočnú milosť konzultoval so svojím priateľom Augustínom de Cardaveraz. Obaja mu vyjadrili podporu. Po vyjadrení tejto ich podpory vymyslel akčný plán. Prvé, čo urobil zasvätil sa Svätému Srdcu Ježiša a to 12. Júna 1733, podobne ako to urobil Klaudius de la Colombiere.
Akčný plán
Bernardo Francisco de Hoyos mal plán, ktorý pozostával zo siedmich konkrétnych bodov:
Prvý bod – hľadať podporu u najdôležitejších jezuitov a najväčších autorít provincie.
Druhý bod – napísať knihy o kulte a úcte ku Svätému Srdcu Ježiša, s jasným teologickým vysvetlením.
Tretí bod – publikovať rôzne letáčiky v podobe obrázkov o Svätom Srdci Ježiša, pretože v tom čase veľa ľudí nevedelo čítať ani písať.
Štvrtý bod – propagovať jednoduchú Novénu k úcte Svätého Srdca Ježišovho po celom Španielsku. Novény boli praktické v tom čase a veľmi populárne.
Piaty bod – to najvýznamnejšie rozhodnutie, aby zrealizoval tento plán, viac než cez knihy, či cez distribúciu svätých obrázkov, či cez realizáciu novény, bolo venovať sa ľudovým misiám. Precestoval mestá a dediny Španielska, kázal zástupom ľudí, ktorým hovoril o úcte a kultu ku Svätému Srdcu Ježiša.
Šiesty bod – získať španielskych biskupov, aby poslali oficiálnu žiadosť Svätému Otcovi, aby ustanovil vlastnú svätú omšu Ježišovho Srdca, podobne ako to už existovalo v iných častiach sveta.
Siedmy bod – získať pre túto vec nielen španielskych biskupov, ale tiež španielske rodiny, a to aj rodinu kráľa Filipa V, aby prosil pápeža o povolenie tohto sviatku pre Španielsko a jeho zámorské kolónie.
Toto bol jeho plán, na ktorom nepracoval sám. Konzultoval ho s niekoľkými jezuitmi a priateľmi jezuitov. Rád pracoval v skupine. Spojenie s viacerými vždy dáva silu a vždy bude pravdou, že dve oči vidia viac ako jedno. Ihneď sa pustili do jednotlivých aktivít. A Pán im pomáhal, bol s nimi. Počas tejto misie sa stretol s mnohými ťažkosťami a prekážkami, ale s pomocou Pána sa všetko vyriešilo.
Kristov kňaz
V decembri 1734 prijal subdiakonát a diakonát a 2. januára 1735 bol vysvätený na kňaza spolu s inými dvoma jezuitmi. Vysvätil ich biskup z mesta Valladolid. Prvú svätú omšu celebroval na sviatok Zjavenia Pána v kostole kolégia svätého Ignáca. Pokračoval v štúdiu posledného ročníka teológie a veľa spovedával v kostole kolégia sv. Ambróza. Neskôr bol presťahovaný do iného kolégia, ktoré jezuiti mali v meste Valladolid, aby začal tzv. „tretiu probáciu“, špeciálny noviciát, aby si opäť prehĺbil lásku k Bohu a k Spoločnosti Ježišovej, a úplne sa mu v tejto Spoločnosti odovzdal.
Prechod do večnosti
Jedného dňa sa cítil veľmi zle. Mal vysokú horúčku. Ochorel na týfus a po ťažkej chorobe 29. novembra 1735 zomrel vo veku 24 rokov. Jeho posledné slová boli: „Ó, aké dobré je prebývať vo Svätom Srdci Ježiša.“ Pochovaný bol do jezuitskej krypty v kostole sv. Ignáca.