Piata poznámka (DC 5)
1 Piata. Tomu, kto si robí duchovné cvičenia, veľmi osoží vstúpiť do nich s veľkou odvahou a šľachetnosťou voči svojmu Stvoriteľovi a Pánovi obetujúc mu všetko svoje chcenie a slobodu, 2 aby jeho božská Velebnosť používala tak jeho osobu, ako aj všetko, čo má, podľa svojej najsvätejšej vôle.(DC 5)
Sv. Ignác žiada od toho, kto si robí duchovné cvičenia doslova „slepú dôveru“ v Boha, bezpodmienečné odovzdanie sa do rúk Boha, aby On realizoval svoje spásne dielo, s úprimnou a pokornou spoluprácou človeka. Dôvera pramení z pokornej a milujúcej viery v Boha, Pána a Otca, ktorý vie, môže a chce všetko naše dobro. (porov. Mt 6, 25-34 alebo 1Tim 2, 4) Dôvera sa vyjadruje aj v synovskej modlitbe (Lk 11, 9-13) a v autentickom svedectve.
Sv. Ignác pripomína, že musíme byť štedrí a veľkodušní, aby sme dali Bohu všetko skrze Ježiša Krista. Sám Ježiš Kristus je pre sv. Ignáca tým najväčším vzorom (porov. 2Kor 8, 9). Bohu musíme vrátiť všetko to, čo sme bezplatne prijali z jeho veľkej lásky – Boh miluje toho, kto dáva s radosťou, vrchovato a štedro (porov. 2Kor 9, 7.11).
O svojom veľkom odhodlaní dať sa k dispozícii Bohu píše sv. Ignác vo svojej Autobiografii, keď opisuje svoje túžby a želania. Už od prvých dní po obrátení sa mu ponúkali mnohé túžby a to predovšetkým napodobňovať svätých: „V tejto dobe sa mi vzbudzovali v srdci túžby nasledovať svätých, pričom som nehľadel na okolnosti, ale som si len sľuboval, že s Božou milosťou urobím aj ja to, čo urobili oni.“ (Autobiografia 9) Potom pokračuje: „Kvôli týmto svätým túžbam čoskoro som zabudol na myšlienky o minulom živote.“ (Autobiografia 10) O krátky čas začal podnikať cestu do Montserratu. Počas putovania prežíval veľké túžby slúžiť Pánovi vo všetkom. (Autobiografia 14) Vzorom tohto plného odhodlania a veľkodušnosti pre Ignáca boli svätí: „Čo by sa stalo, keby som aj ja urobil to, čo urobil svätý František, alebo čo urobil svätý Dominik?“….. Vo svojich úvahách som si opakoval: „Svätý Dominik urobil toto, aj ja to musím urobiť. Svätý František zas toto, aj ja to musím urobiť!“. (porov. Autobiografia 7)
V Duchovných cvičeniach Ignác si veľmi cení usporiadané, pokorné a úprimné túžby – DC 16, 20, 23, 48, 98, 146, 155, 167, 168, 199. Takéto túžby potom vyvolávajú alebo vzbudzujú priame, isté a pevné rozhodnutia – DC 5, 23, 46, 48, 55, 65, 76, 91, 93, 95, 97, 98, 104, 139, 152, 155, 157, 167, 169, 180, 189, 193, 199, 203, 233, 318. Samozrejme, že takéto túžby prinášajú svoje dobré ovocie – dobré diela, vykonané na väčšiu česť a slávu Božiu – DC 46, 53, 197, 230, 368, 369.
Všetko je dar od Boha. Sú to aj túžby alebo želania, aj rozhodnutia. Obetovať Bohu musíme rozhodne všetko: intenzívne túžby, aj pevné rozhodnutia, ktoré smerujú k jednému spoločnému cieľu na duchovných cvičeniach: k oslave Boha a k spáse svojej duše. (porov. DC 98, 157)
Je celkom zaujímavé ako Ignác túto myšlienku veľkého odhodlania a veľkodušnosti rozvíja aj ďalej vo svojich dielach. V tzv. „Examen General“ (Prvá a všeobecná skúška)“, ktorý je dokumentom prevažne informatívnej povahy, v ktorom sa kandidátom Spoločnosti poskytujú poznatky o nej, Ignác nariaďuje formátorom, aby sa pýtali na túžby kandidátov, na ich odhodlanie, či sú ochotní pripodobniť sa Stvoriteľovi a nášmu Pánovi, Ježišovi Kristovi, nasledovať ho a priodiať sa jeho rúchom a ozdobami….či sú ochotní, nakoľko je to s Božou milosťou možné, vo všetkom ho napodobňovať a nasledovať ako pravú cestu. (porov. Stanovy 101, 102)
Podobne sa táto piata poznámka opisuje aj v tzv. Direktóriách. Juan Alonso de Vitoria, španielsky jezuita, ktorý zhrnul verne učenie sv. Ignáca o duchovných cvičeniach, píše: „Exercitantovi, vo forme poznámky alebo napomenutia, možno povedať, aby si pamätal, že ovocie, ktoré bude mať z Cvičení, bude priamo úmerné tomu, do akej miery sa odovzdá do Pánových rúk, aby s ním konal podľa svojej vôle ako hovorí Písmo: „Môj synu, daj mi svoje srdce a ja ho naplním.“ (Prís 23, 26; Ž 81, 11) (Direktórium 4:12) A ešte dodáva: „Skôr než exercitátor dá exercitantovi Fundament, keď sám dôsledne preštuduje dvadsať smerníc (poznámok), ktoré sú na začiatku Cvičení ako poučenie pre toho, kto ich dáva, mal by dať exercitantovi štyri smernice, ktoré sa nachádzajú v tomto poriadku: poznámky 1, 20, 5 a 4. (Direktórium 4:21)
Piatej poznámke DC venuje pozornosť aj Juan Alfonso de Polanco, sekretár a blízky spolupracovník sv. Ignáca. Tento človek mal výsadné postavenie, lebo sa učil priamo od svätca, ako dávať Cvičenia: „V prípade ľudí, ktorí chcú vykonať Cvičenia v úplnej forme, musia venovať pozornosť niektorým záležitostiam skôr, než začnú, aby sa lepšie pripravili na prijatie Božej milosti. Mali by sme ich predovšetkým poučiť o cieli Cvičení. V prvom rade sa má zaistiť, aby sa každý podujal na túto činnosť svojho pokroku s veľkodušným duchom, s túžbou po veľkom pokroku v duchovných veciach a s duchom veľkej dôvery v Božiu dobrotu…aby sa rozhodol energicky spolupracovať s Božou milosťou podľa miery svojich schopností a rozhodol sa vynaložiť celú svoju silu a úsilie…aby sa pre tento cieľ snažil vložiť celú svoju vôľu a všetky svoje city do Božích rúk, veľkodušne sa zveril Pánovi a skutočne hľadal svoje dobré potešenie a dokonalú lásku.“ (porov. Direktórium 20:21-23) Všetky tieto odporúčania sú pomôckou, aby ten, ktorý si robí duchovné cvičenia lepšie prijal veľké dary z Božích rúk.
Generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej Claudio Aquaviva zverejnil tzv. Oficiálne direktórium z roku 1599, v ktorom približuje aj piatu poznámku DC. V 2. kapitole o dispozíciách exercitanta píše:
„Vstup s nádejou. – Nech potom vloží veľkú nádej do Božej dobroty a štedrosti! Veď Boh, ktorý hľadá aj blúdiacich a ide za tými, ktorí od neho utekajú, ďaleko radšej prijme a objíme tých, ktorí k nemu pristupujú s dobrým srdcom. Preto nech dôveruje v jeho nekonečnú dobrotu! Keď Božia dobrota v ňom vzbudila túto zbožnú túžbu, dá mu aj milosť a sily, aby to dobre a s úžitkom vykonal. Veď Boh chce naše posvätenie.
Cieľ, ktorý by mal mať. – Okrem toho však má byť aj vnútorne taký disponovaný, aby sa do týchto exercícií pustil s radosťou a túžbou, nie tak pre duchovnú sladkosť, ale aby poznal Božiu vôľu, čo od neho Boh chce, aby svoju lásku odpútal od všetkého pozemského a venoval ju svojmu Stvoriteľovi. Okrem túžby po duchovnom pokroku je najviac potrebné, aby bol úplne oddaný do Božej vôle tiež v tom, v čom sa môže ešte slobodne rozhodovať. Preto nech je v duchu pripravený úplne vykonať to, čo mu Boh ukáže, že má vykonať.
Ako by mal vstúpiť do Cvičení. – Preto nech nikto nezačína exercície s nejakým rozhodnutím, od ktorého by sa nechcel dať odvrátiť. Tiež nesmie stanoviť spôsob a hranicu Božím darom, že by chcel od Boha osvietenie a pomoc len do určitej miery a nie viac. To sa nielen veľmi nesluší, aby sa tvor takýmto spôsobom choval k svojmu Stvoriteľovi; tým si tiež veľmi škodí, pretože sa pripravuje o väčšie dary, ktoré by mu možno Boh dal; a potom preto, že si táto neochota, obmedzovanie a nevďačnosť k Bohu zaslúži, aby nedostal ani to, čo by chcel. Preto má radšej otvoriť náruč svojho srdca, aby sa čo možno najviac spojil s Bohom a túžil byť obohatený a zasypaný nebeskými darmi. Tak sa má zachovať voči Bohu.“ (Direktórium 43:22-24)