„Ježiš odišiel na Olivovú horu. Ale zavčas ráno sa vrátil do chrámu a všetok ľud sa hrnul k nemu. Sadol si a učil ich. Tu zákonníci a farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavil ju do prostriedku a povedali mu: „Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?“ Ale to hovorili, aby ho pokúšali a mohli ho obžalovať. Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi. Ale keď sa ho neprestávali vypytovať, vzpriamil sa a povedal im: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ A znovu sa zohol a písal po zemi. Ako to počuli, jeden po druhom – počnúc staršími – sa vytrácali, až zostal sám so ženou, čo stála v prostriedku. Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“ Ona odpovedala: „Nik, Pane.“ A Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ (Jn 8, 1-11)
Prípravná modlitba je prosiť o milosť od Boha, nášho Pána, aby všetky moje úmysly, činy a skutky smerovali čisto na službu a chválu jeho božskej Velebnosti. (DC 46)
Prvá predohra. Pozostáva v živom predstavení miesta. (DC47)
Druhá predohra. Prosiť od Boha, nášho Pána, to, čo chcem a si žiadam. Prosba musí byť primeraná predloženej látke. Prosiť o vnútornú pomoc Ducha Svätého, aby mi pomohol srdce obrátiť k Bohu, aby mi otvoril duchovný zrak, aby som spoznal silu a moc hriechu, a tiež, aby mi pomohol zakúsiť Božiu dobrotu a milosrdenstvo.
Alebo. Prosiť o to, čo chcem: tu budem prosiť o veľkú a precítenú bolesť a slzy nad svojimi hriechmi. (DC 55)
Na uvažovanie: Táto evanjeliová pasáž robí narážku na realitu v okolí Ježišovho života: obrátenie niekoľkých hriešnych žien. Stretnutie s Ježišom im otvorilo novú nádej, novú radosť, nové potešenie. Ako sa už predtým stalo z mnohými hriešnikmi, ktorí ho hľadali a našli, tiež oni sa cítili znovu potešené, znovu prijaté. Udalosť, ktorou sa zaoberáme je z týchto udalostí. Sme na oslave Sviatku stánkov a Ježiš práve učí od rána v chráme. Nezostupuje do chrámu, aby sa modlil, ale aby učil. Je v postoji učiteľa, vidíme ho, že sedí a všetok ľud sa hrnie k nemu. V tom okamihu, zákonníci a farizeji mu predstavia ženu zastihnutú pri cudzoložstve. Žiadajú ho, aby povedal svoj názor a medzitým mu pripomínajú, že podľa Mojžišovho zákona musí byť ukameňovaná. Toto predpokladá, že Ježiš nie je učiteľ ktorý iba interpretuje Mojžiša, ale že on – nechá sa porozumieť , sa stavia na úroveň toho, ktorý má schopnosť vydáva zákony. Toto je veľmi dôležité, aby sme interpretovali gesto Kristovho písania po zemi, na ktoré sa ihneď naráža.
Ježiš neodpovedá, skloní sa a píše prstom po zemi. Keď stále naňho naliehali, postavil sa a povedal im: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ A znovu sa zohol a písal po zemi.
Čo je to za gesto? Toľko krát interpretované. V istom kontexte sa zdá, že rovnako ako Zákon, ktorý sa odovzdal Mojžišovi bol napísaný pomocou Božieho prstu na skalu, tak teraz Ježiš svoj Zákon píše na zem. Ježišov zákon berie na vedomie slabosť človeka. Ponúka človekovi možnosť, aby mu bolo zmazaná jeho minulosť. Ježišov zákon je pre človeka, ktorý je pozemský a krehký. Ježiš zohnutý k zem, na ktorú píše, je celé vysvetlenie – neprišiel som na svet, aby som ho odsúdil ale, aby som ho spasil.
V udalosti môžeme zbadať ešte jeden moment: Ježiš zohnutý k zemi a žena stojac vedľa neho. Niečo podobné, čo sa prihodilo pri umývaní nôh vo večeradle. Boh sa ponižuje, aby bol človek povýšený.
Žalujúci sa postupne, jeden po druhom vytratili, počnúc staršími. V Izraeli starší znamenali alebo predstavovali tradíciu, autoritu. Pred Ježišom pomaly strácajú význam. Ich zákon bol zákon skaly. Zákon Ježiša je zákon napísaný do zeme, jeho aplikácia nie je pevná, prispôsobuje sa každému prípadu, každému človekovi. Ale zákon Ježiša pokračuje pevne pokiaľ ide o jeho učenie: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ Ježišov zákon je zákon vpísaný do srdca cez silné pôsobenie Ducha Svätého, zákon, ktorý sa vlieva do duše, keď Boh odpúšťa chyby a zabúda na hriechy.
Rozhovor. Predstavím si Krista, nášho Pána, na kríži, ako sa s ním rozprávam pýtajúc sa ho, ako sa to stalo, že on, Stvoriteľ, prišiel medzi nás a stal sa človekom, z večného života k časnej smrti a že prišiel zomrieť za moje hriechy. Takisto sa pozriem aj na seba pýtajúc sa, čo som ja urobil pre Krista a čo musím urobiť pre Krista; a tak vidiac ho pribitého na kríž budem uvažovať o tom, čo mi príde na um. (DC 53)
Rozhovor sa vlastne koná tak, ako keď sa zhovára priateľ s priateľom alebo sluha so svojím pánom; zavše prosíme o nejakú milosť, alebo sa žalujeme na seba, že sme spáchali nejaké zlo; alebo sa rozhovoríme o svojich veciach a prosíme v nich o radu. A pomodlíme sa Otčenáš. (DC 54)