Tretia poznámka (DC 3)
„Ako vo všetkých nasledujúcich duchovných cvičeniach používame úkony rozumu rozmýšľaním a úkony vôle vzbudzovaním hnutí, pozorujeme, že keď sa ústne alebo mentálne rozprávame s Bohom, naším Pánom a s jeho svätými, v úkonoch vôle sa vyžaduje z našej strany väčšia úctivosť, ako keď používame rozum na rozmýšľanie.“ (DC 3)
Úkon adorácie je spojenie pokory a lásky, ktorý musí preniknúť všetky naše vzťahy s Bohom. Predovšetkým na Duchovných cvičeniach, keď myslíme na Boha s láskou, aby sme ho jasne milovali, a aby sme poznali a plnili vo všetkom jeho vôľu.
Veľkosť a svätosť Boha sú vždy výzvou pre človeka, ktorý cíti hlboko svoju ničotu a svoj hriech. Adorácia je vyjadrenie (spontánne a vedomé, záväzné a dobrovoľné) komplexnej reakcie človeka, spôsobenej blízkosťou Boha: živená vedomím svojej maličkosti a hriešnosti, mlčanlivými rozpakmi (Job 42, 1-6), chvejúcou sa bázňou (Ž 5,8 ) a zaviazanosťou sa Bohu (Gn 24, 48), či jasavou oslavou z celého svojho srdca (Ž 95, 1-6).
Ignaciánska spiritualita, ktorá preniká celý osobný život a apoštolské dielo svätca, je v zmysle poklony pokorná a Bohu milá, a rozširuje sa na všetko stvorenie; a to jedinečnou formou. Tak sa to javí, predovšetkým, v jeho Denníku a v jeho Konštitúciách, ale aj v Duchovných cvičeniach.
V Denníku môžeme nájsť aj tieto poznámky:
27. februára 1544: „Potom som vstúpil do kaplnky, a v modlitbe som pocítil alebo presnejšie videl, mimo prirodzenej schopnosti, Najsvätejšiu Trojicu a Ježiša, ako ma znovu predstavoval alebo vystavoval alebo bol sprostredkovateľom u Najsvätejšej Trojice…pri tomto videní ma zaplavili slzy a láska, ktorá sa viac zameriavala na Ježiša, a k Najsvätejšej trojici to bol vzťah oddanosti, ale bližšie k úctivej láske“.
14. marca 1554: „Vo všetkých týchto podobách, pred omšou, v omši a po nej, bolo vo mne jediná myšlienka, ktorá ma prenikala v v duši: S akou veľkou úctou a úctivou pokorou by som mal vyslovovať meno Boha, nášho Pána, keď idem na omšu…a nehľadať slzy, ale túto úctivú pokoru a úctu.“
Slová úcta, rešpekt, pokora sa v Denníku opakujú každý deň a to aj niekoľko krát do dňa: 83, 139, 156, 157, 158-160, 162-174, 178-179, 181-182, 187.
Podobne je to v Konštitúciách:
101: „Lebo ako svetskí ľudia, oddaní svetským záujmom, milujú a veľmi usilovne vyhľadávajú česť, slávu a zvučné meno na zemi, ako ich k tomu vedie svet, tak tí, čo sú duchovne založení a vážne nasledujú Krista, nášho Pána, majú záľubu a zanietene túžia po pravom opaku, totiž priodieť sa rúchom a ozdobami svojho Pána z lásky a úcty k nemu.“
284: „Pre pokrok je veľmi dôležité a úplne nevyhnutné, aby sa všetci dali na dokonalú poslušnosť, a predstaveného, ktokoľvek ním je, uznávali za zástupcu Krista, nášho Pána, a vinuli sa k nemu s hlbokou úctou a láskou.“
Slová úcta, rešpekt, pokora sa aj v Konštitúciách opakujú dosť často: 111, 114, 118, 130, 132, atd.
Ignác túto skutočnosť zachytáva aj v Duchovných cvičeniach:
„Pod výrazom „ s úctou“ rozumieme prípad, keď sa pri menovaní Stvoriteľa a Pána uváži jemu patriaca česť a úcta a tá sa mu potom aj svedomite vzdá.“ (DC 38)
„Postojím krok alebo dva kroky pred miestom, na ktorom chcem nazerať alebo rozjímať, na dobu jedného Otčenáša, uvažujúc s pozdvihnutou mysľou, ako Boh, náš Pán, sa díva na mňa atď. a pokloním sa na znak úcty a poníženosti.“ (DC 75) Túto skutočnosť môžeme vidieť aj v bodoch 39, 114.
Na prehĺbenie si môžete v blogu prečítať: Mystický jazyk