Povedali sme, že Spoločnosť Ježišova nielen napodobňuje Apoštolov v ich živote evanjelizácie, ale že tak, ako Apoštoli boli poslaní Kristom, tí zo Spoločnosti sú poslaní Vikárom Krista na zemi. Aby Spoločnosť lepšie odpovedala na túto črtu svojho povolania, robí sľub poslušnosti tomu istého Vikárovi Krista. Kapitola sa rozdeľuje na dve časti: sľub pápežovi a spôsob, ako ho naplniť.
Sľub pápežovi
Aj v tejto časti možno uviesť ďalšie delenie. Rozlišujeme v nej tri hlavné idey: duch sľubu, dôvody pre jeho urobenie a jeho spôsob.
Duch sľubu – táto druhá kapitola nie je formulovaná nejakým oznamovacím spôsobom. Smeruje priamo k tým, ktorí budú robiť profesiu v Spoločnosti Ježišovej: „tí, čo v tejto Spoločnosti zložia slávnostné sľuby“. Je to preto, lebo iba tí, čo robia slávnostnú profesiu, robia tento sľub poslušnosti pápežovi. F39 a F40 jednoducho hovorili: „všetci“, pretože Spoločnosť Ježišova sa v tom čase skladala len z profesov. Tak ako sa im v prvej kapitole pripomínalo, že majú mať očami pred Inštitút, pokiaľ budú žiť v Spoločnosti, čo je cestou k Bohu, teraz sú motivovaní nielen k tomu, aby si to uvedomovali na začiatku svojho rehoľného zriadenia, ale po celý svoj život. Ide totiž o osobitný misionársky aspekt či dimenziu samého Inštitútu. Slovíčko „vždy“ bolo zmenené na „počas celého svojho života“, aby sa zabránilo tomu, aby niekto na to nemusel ustavične myslieť.
Skôr ako sa začne hovoriť o skutočnosti sľubu, predstavuje sa základný princíp, ktorý mu dal pôvod a ktorý tvorí to, čo zvykneme nazývať jeho duchom. Týmto základným princípom je, že „celá Spoločnosť a každý jeden z tých, čo v nej robia profesiu, bojujú za Boha vo vernej poslušnosti pápežovi“. V tomto prípade to neznamená, že každý jeden profes, ktorý robí tento sľub, musí mať hneď povinnosť poslúchať pápeža, ale že celá Spoločnosť ako taká podlieha pod tento sľub. „Bojuje za Boha“, to jest, že žije svoj zasvätený život vo vernej poslušnosti pápežovi. Aby sme tomu lepšie porozumeli, bolo by vhodné poznamenať, že v tom čase nebolo jasne deklarované , aby rehoľníci boli podrobení osobitným sľubom pápežovi, pretože právne všetci rehoľníci boli podriadení pápežovi ako najvyššiemu pastierovi Cirkvi. Keď teda hovoríme, že celá Spoločnosť žije svoj rehoľný život pod poslušnosťou pápežovi, tým je naznačený osobitný charakter závislosti, ktorý nie je spoločný ostatným náboženským rádom. Práve táto osobitná závislosť je to, čo viedlo k tomu, aby sa robil tento špeciálny sľub.
Historicky je potrebné rozlíšiť dva sľuby: sľub na Montmartre a sľub v Ríme. Na Montmartre urobili prví otcovia sľub, aby sa predstavili pápežovi, s cieľom, aby im pápež ukázal pole evanjelizácie. Konečne tak mali možnosť prezentovať sa pred pápežom Pavlom III, aby ich on poslal ako skupinku, miesto toho ich však on začal posielať osobne, rezervujúc si tak „misie“ alebo „poslania“ rôzneho druhu evanjelizácie. Aby teda prví otcovia odpovedali veľkodušnejšie a dokonalejšie na situáciu, ktorú toto rozhodnutie pápeža vytvorilo, uvážili ako veľké dobrodenie Pánovi, aby každý, kto vstúpi do Spoločnosti, robil sľub ísť kamkoľvek by ho pápež poslal. Bolo to prvé rozhodnutie všetkých, prijaté 3. mája 1539 a nasledujúci deň potvrdené.
Tieto dve skutočnosti, tieto dva časy sa odzrkadľujú v slovách Formuly, ktorú teraz komentujeme. Spoločnosť Ježiša teda bojuje vo vernej poslušnosti Pápežovi a to od momentu, v ktorom sa tento sľub rezervoval „misiám“. Vo Formule Inštitútu tak čítame: „celá táto Spoločnosť a každý jeden z tých, čo v nej robia profesiu , bojujú za Boha vo vernej poslušnosti pápežovi Pavlovi III a ostatným Rímskym veľkňazom, jeho nástupcom“.
Dôvody pre sľub poslušnosti – v tomto bode kapitola zaznamenala najviac zmien. F39 neuviedla žiadny dôvod. Implicitným dôvodom bolo to, čo sme už naznačili: želanie čo najlepšie odpovedať na novú situáciu, ktorá sa vytvorila v Spoločnosti, keď si pápež rezervoval skutočnosť „poslania a misie“. Avšak kardinálovi Ghinuccimu sa zdal tento sľub neužitočný, ba úplne zbytočný, pretože podľa neho všetci kresťania a o to viac klerici sú povinní poslúchať pápeža. Bolo preto potrebné vo F40 uviesť niektoré dôvody: „hoci poznáme z evanjelia a vieme z pravej viery a silne veríme, že všetci veriaci kresťania sú podriadení Rímskemu veľkňazovi, ako tomu, ktorý je hlavou a Vikárom Krista, pre väčšiu poníženosť našej Spoločnosti a pre dokonalé sebazaprenie každého jedného a zrieknutie sa vlastných úmyslov…“
Keď sa pripravovala F50, Polanco si myslel, že tieto dôvody mohli dať príležitosť myslieť si, že my sme mali najdokonalejšie sebazaprenie a odriekanie si a navrhol tieto skutočnosti zastúpiť inými dôvodmi, ktoré teraz čítame vo Formule. Sv. Ignác súhlasil, hoci potom pochyboval, či by bolo dobré priložiť príčinu sľubu. Napokon návrh Polanca bol akceptovaný: „pre väčšiu oddanosť k poslušnosti Apoštolskej Stolici a pre väčšie zrieknutie sa našich (dokonalých) úmyslov a pre istejšie vedenie Duchom Svätým…“ Práve táto skutočnosť, pre istejšie vedenie Duchom Svätým, viedla prvých otcov k tomu, aby sa vložili do rúk pápeža. Sv. Ignác to vyjasňuje v Konštitúciách: „zámerom štvrtého sľubu Najvyššiemu veľkňazovi nebolo, aby sa tí, čo ho zložili, usadili na nejakom určitom mieste, ale aby boli rozptýlení po rozličných krajinách sveta. Prví druhovia, čo utvorili túto Spoločnosť, pochádzali z rozličných krajín a z rozličných kráľovstiev a nemali ujasnené, do ktorých krajín veriacich alebo neveriacich by mali ísť. Aby na Pánovej ceste nezablúdili, zložili tento prísľub, či sľub, aby ich Najvyšší veľkňaz rozmiestnil na väčšie oslávenie Boha a podľa ich zámeru, že sa budú pohybovať po svete. A keby na niektorom mieste nedosiahli chcený duchovný výsledok, aby mohli odtiaľ odísť inde, vyhľadávajúc väčšie oslávenie Boha a duchovnú pomoc ľuďom. (Konštitúcie 605) Oddanosť poslušnosti Apoštolskej Stolici bola to, čo si zaumienili urobiť a to, čo predpísali, aby sa robil tento sľub.
Spôsob – forma sľubu – Forma sľubu má tri hlavné myšlienky. Na prvom mieste, kto ho robí. Potom, že je to sľub osobitný a napokon jeho cieľ alebo účel. Kto teda robí tento sľub?: „usúdili sme, že je vhodné, v najvyššom stupni, aby každý jeden z nás (prví desiati spoločníci) a tí, ktorí budú do budúcnosti robiť rovnakú profesiu…“ Ide o zloženie slávnostného sľubu, jedinečného, ktorý sa v tom čase tak nazýval. Pokiaľ ide o koadjútorov, ostalo nariadené to, čo bolo prijaté od prvého schválenia Pavlom III v roku 1546 a napokon potvrdené vo F50, aby robili jednoduché a večné sľuby, ale podmienené na doživotie: „ba aj tí, čo budú prijatí za koadjútorov v duchovných alebo v hmotných veciach a za školastikov, obidve tieto skupiny po dostatočnom preverovaní a po čase, ktorý určia Stanovy, budú pre väčšiu nábožnosť a zásluhy skladať sľuby, nie síce slávnostné, ale budú nimi viazaní…“ (F50). Nemyslí sa tu teda špeciálny sľub pápežovi. Druhou skutočnosťou je, že je to osobitný, teda špeciálny sľub, ktorý robia členovia Spoločnosti Ježišovej: „okrem toho, že sú spojení prostredníctvom zvyčajného puta troch sľubov, budú s ním spojení osobitným sľubom…“ (F50). Sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti, menované v prvej kapitole (por. Konštitúcie 529), vytvárajú puto, ktoré je spoločné všetkým rehoľníkom. Tento štvrtý sľub je osobitný sľub profesov Spoločnosti Ježišovej, a preto ho robia iba oni. Aká je teda nevyhnutnosť alebo potreba tohto osobitného sľubu? Okrem povinnosti poslúchať pápeža, ako toho, ktorý je hlavou Cirkvi a Vikárom Krista, ktorú majú všetci kresťania, neboli povinní profesi, rovnako ako iní rehoľníci, poslúchať ho zvyčajným sľubom poslušnosti, ako toho, ktorý je prvým predstaveným každého náboženského Inštitútu? Pamätajte na to, čo sme už povedali: že táto povinnosť zvyčajného sľubu poslušnosti nebola v tom čase významným učením a nebola jasná až do roku 1917, keď bol vyhlásený Kódex kánonického práva. Teraz je však toto učenie učením Cirkvi, nestačil by zvyčajný sľub poslušnosti, bez nevyhnutnosti robiť osobitný sľub poslušnosti? V striktnom pravidle možno áno. Predsa však je v tom akýsi rozdiel medzi jedným a druhým sľubom. Zvyčajný sľub poslušnosti predpisuje povinnosť poslúchať pápeža, pokiaľ ide o prvého predstaveného rehoľníkov. Profesi Spoločnosti Ježišovej, naopak, zaväzujú sa poslúchať pápeža „ohľadom misií“, pokiaľ si ich pápež rezervoval pre seba. Takže v takomto prípade by mali všetci povinnosť poslúchať ho, hoci pápež by nebol prvým predstaveným rehoľníkov. Je treba mať však na pamäti duchovný aspekt otázky, ktorý je viac dôležitý než aspekt právnický. Keď si pápež rezervoval sebe samému misie, pápež si osobitným spôsobom pripútal Spoločnosť Ježišovu s Vikárom Krista, a to bezprostredne a vnútorne. Najlepším spôsobom odpovede z našej strany na tento akt pápeža, ktorý bol „jedinečným dobrodením Boha“ (Fabro) a ako „náš princíp a hlavný fundament (Ignác), je osobitný sľub poslušnosti, ktorý stimuluje a potvrdzuje našu oddanosť vo vernej poslušnosti Svätej Stolici. (por. F50) Je isté, že bez tohto osobitného sľubu by Spoločnosť Ježišova stratila jeden zo svojich najcharakteristickejších rysov.
Cieľ alebo predmet sľubu – cieľ je zadefinovaný v nasledujúcich frázach: „v dôsledku toho, čokoľvek súčasný Rímsky veľkňaz a po ňom aj budúci Rímsky veľkňazi nariadia vo veci duchovného pokroku (vzťahujúce sa na úžitok duší) a šírenia viery, sme povinní splniť, a že pôjdeme ihneď bez akéhokoľvek váhania a výhovorky, nakoľko nám to bude možné, do ktorýchkoľvek krajín, kam nás budú chcieť poslať, či to bude k Turkom alebo k iným neveriacim, aj do tých oblastí, ktoré sa volajú Indie, či k hociktorým bludárom alebo rozkolníkom, alebo aj k hociktorým veriacim…“ (F50) O tejto problematike sa v posledných časoch veľmi diskutovalo. Niektorí dokonca rozširujú cieľ sľubu na všetky oblasti, či prostredia poslušnosti. Iní ho zase obmedzujú iba na „misie“.
Zdá sa, že prvé frázy tohto citovaného odseku dávajú za pravdu tým, ktorí rozširujú cieľ sľubu na každú oblasť poslušnosti: „vykonať bez výhovorky, hneď, všetko to, čo by nám nariadili“. Predsa však majme na pamäti, že tento odsek Formuly je určujúcim vyjadrením, ktoré prijali prví otcovia 3. mája 1539 a ktoré bolo potvrdené nasledujúci deň a ktoré sa obmedzilo na „misie“. Ide o toto: „každý, kto by vstúpil do menovanej Kongregácie alebo Spoločnosti, bude povinný robiť výslovný sľub poslušnosti priamo Najvyššiemu veľkňazovi (pápežovi), skrze ktorého sa ponúkne ísť do ktorejkoľvek provincie alebo regiónu, tak veriacich ako aj neveriacich…“ na druhom mieste, ten istý text Formuly nie je tak obšírny ako by sa mohlo zdať na prvé čítanie. Je v ňom niekoľko ohraničení alebo vymedzení. Jedno je uvedené so stručnosťou: vzťahujúce sa na úžitok duší a propagáciu viery. Všimnite si, že tieto slová oznamujú ciele, o ktorých sa hovorilo a pre ktoré bola založená Spoločnosť Ježišova. Chýba už obrana viery. Pretože toto slovo tam bolo pridané iba v F50 a tu tento prvotný text zostal nezmenený, možno pre zabudnutie. A tak keď sa robí tento sľub, profes Spoločnosti sa zaväzuje poslúchať pápeža, v tom, čo sa vzťahuje na cieľ jeho povolania, čo je evanjelizácia.
Druhé vymedzenie bolo uvedené prostredníctvom F40 s frázou (ktorá sa nečítala v F39): „a do ktoréhokoľvek regiónu, do ktorého nás budú chcieť poslať“. Skutočne, ak sľub obsiahne každú oblasť poslušnosti, bolo by zbytočné pridať túto frázu. Dôvod jej pridania nemôže byť iný, než konkretizácia cieľa sľubu, ktorý už v predchádzajúcej fráze bol vyjadrený nejasným spôsobom. Túto skutočnosť videl páter Nadal, ktorý napísal: „toto sa vkladá s dôležitým výkladom, pretože tento sľub sa vzťahuje iba na misie“. Zaujímavou je ešte skutočnosť postupovania, keď vložíme do praxe to napísané v tejto kapitole, že prví otcovia robia sľub pápežovi, nie vo všetkom tom, čo by im pápež prikázal, ale „ohľadom misií obsiahnutých v bule“, totiž, v bule „Regimini militantis“, skrze ktorú bola priložená a schválená Formula Inštitútu.
Napokon sv. Ignác nám dáva výslovne v Konštitúciách autentickú interpretáciu tejto pasáže Formuly Inštitútu, v ktorej nezostáva miesto pre pochybnosť: „celý úmysel tohto štvrtého sľubu poslušnosti pápežovi bol a je ohľadom misií, a tak sa musia rozumieť buly“ (znova sa to vzťahuje na schválené buly „Regimini militantis“ a „Exposcit debitum“). A pre väčšie zduplikovanie slov Formuly Inštitútu sa ešte dodáva: „vo všetkom, čo rozkáže Najvyšší veľkňaz a kamkoľvek pošle“. (por. Konštitúcie 529) Výhovorka alebo zámienka je skutočný preklad latinského slova „tergiversatio“:
Spôsob naplnenia sľubu
Aby sa lepšie mohol plniť tento sľub, predkladajú sa tri normy alebo pravidlá: a) považovať ho skôr za dobré; b) byť vždy pohotový a pripravený; c) byť indiferentný.
Úvaha – tí, čo sa budú chcieť pripojiť k skupine prvých desiatich otcov, „skôr než si toto bremeno vezmú na plecia (povinnosti, ktoré tento sľub nariaďuje), nech do hĺbky a podrobne meditujú, či majú v zásobe toľko duchovných prostriedkov, aby v zhode s Pánovou radou, mohli dokončiť stavbu tejto veže…“ Vidíme jasne, že sa tu robia narážky na slová Pána, o ktorých referuje sv. Lukáš: „Ak niekto z vás chce stavať vežu, či si najprv nesadne a neprepočíta náklad, či má na jej dokončenie? Aby sa mu potom, keď položí základ a nebude ju môcť dostavať, nezačali všetci, čo to uvidia, posmievať: »Tento človek začal stavať, a nemohol dokončiť.«“ (Lk 14, 28-30) V našom prípade vežou sú záväzky, ktoré predpisuje tento sľub. Predovšetkým pohotovosť vykonať, a to bez výhovoriek, čo by nám pápež nariadil v prospech a na úžitok duší, ohľadom propagácie a obrany viery, ale aj to, žeby nás poslal do ktoréhokoľvek regiónu. Takto nám to približuje sv. Ignác. Požadovaným duchovným kapitálom, aby sme túto vežu mohli stavať, je milosť Ducha Svätého. Práve s jeho pomocou môžeme žiť ťarchu tohto povolania. Duch Svätý je ten, ktorý na začiatku viedol Ignáca a prvých spoločníkov a vedie aj teraz všetkých tých, ktorí sa chcú zasvätiť Bohu v Spoločnosti Ježišovej. Ignác vo F50 píše: „…Duch Svätý, ktorý ich pobáda, sľubuje toľko milostí, že môžu dúfať, že s jeho pomocou budú môcť niesť ťarchu tohto povolania. A keď na Pánovo vnuknutie vstúpia do tohto vojska Ježiša Krista, budú musieť mať bedrá opásané vo dne v noci a pripravení ochotne splniť taký veľký záväzok.“
Disponibilita – rozumovú úvahu musí nasledovať pohotovosť alebo rýchlosť vôle: „A keď na Pánovo vnuknutie vstúpia do tohto vojska Ježiša Krista, budú musieť byť vo dne v noci pripravení ochotne splniť taký veľký záväzok.“ Ignác hovorí na prvom mieste o vnuknutí Pána. Nástojí na tom, že Boh je ten, ktorý povoláva k rehoľnému životu a tiež do Spoločnosti Ježišovej. V tretej časti Konštitúcií, keď hovorí o zachovaní a pokroku tých, čo sú v probácii, píše: „Keď ide o prijatie do nášho rehoľného zriadenia tých, ktorých volá Boha, udeľujúc im na to primerané vlohy…“ (Konštitúcie 243) Ignác ďalej pripomína, že vstúpia do Pánovho vojska a budú bojovať za Boha. Ide o časté liberálne vyjadrenie patristickej a stredovekej literatúry. V skutočnosti toto vyjadrenie znamená služba Bohu. Ďalej Ignác píše vo Formule, že „musia mať bedrá opásané vo dne v noci“. Vo Svätom Písme a tiež u mnohých klasických autorov toto vyjadrenie naznačuje postoj toho, ktorý je pripravený na cestu. Preto napríklad Izraeliti museli jesť veľkonočného baránka s prepásanými bedrami (A budete ho jesť takto: Bedrá budete mať opásané, obuv na nohách a palicu v ruke. Budete jesť narýchlo, lebo je to Pánov prechod (Pesach). Ex 12, 11). K rovnakému spôsobu nás nabáda aj Ježiš Kristus, aby sme očakávali jeho druhý príchod: „Bedrá majte opásané a lampy zažaté!“ (Lk 12, 35) Inú metaforu použil Ignác v jednom zo svojich listov, ktorý adresoval členom Spoločnosti Ježišovej: „…s jednou nohou pripravenou, aby sme prešli z jednej strany na druhú, v zhode s naším povolaním a Inštitútom, ktorý máme v našom Pánovi…“ (z listu Matúšovi Sebastiánovi de Morano, 22. 2. 1549). Mobilita a disponibilita je vlastná Inštitútu Spoločnosti Ježišovej, ktorá určuje alebo podmieňuje nie málo z jej charakteristík, ako napríklad vylúčenie chóru, farností a iných náboženských funkcií. Ignác píše: „Keďže činnosť v duchovnom pomáhaní ľuďom je veľmi dôležitá a nášmu rehoľnému zriadeniu taká vlastná a mnohoraká, pričom však náš pobyt na tom ktorom mieste je veľmi nestály, naši nebudú chórovo spievať kanonické hodinky, omše a iné ofíciá. Veď tí, čo z nábožnosti chcú byť prítomní na takých ofíciách, majú dosť príležitostí na uspokojenie svojich túžob. Naši sa však majú venovať tomu, čo je na oslávenie Boha vlastnejšie nášmu povolaniu.“ (Konštitúcie 586) „Keďže členovia tejto Spoločnosti majú byť vždy pripravení ísť do ktorejkoľvek časti sveta, kam ich pošle Najvyšší veľkňaz alebo ich predstavení, nemajú prijať trvalú duchovnú správu, ani duchovnú správu rehoľníc a iných žien s pravidelným spovedaním a vedením. (upravené v DN 274, 237) S týmto však nie je v rozpore, keď sa zo zvláštnych dôvodov jednorazovo vyspovedá niektoré kláštorné spoločenstvo.“ (Konštitúcie 588; por. Konštitúcie 587, 589)
Indiferencia – Tento odsek je ovocím nasledujúceho rozhodnutia, ktoré prví otcovia prijali 3. mája 1539: „Ak niekto z tejto kongregácia by mal túžbu ísť do jedného alebo skôr do druhého regiónu, nech by tam boli veriaci alebo neveriaci, nebude sa môcť obrátiť priamo alebo nepriamo, sám alebo cez iného, na Najvyššieho Veľkňaza, aby ho poslal, ale nech sa podrobí úsudku alebo mienke kongregácie alebo svojmu predstavenému, pripravený urobiť všetko, čo mu prikážu.“ Ten, kto robí osobitný sľub poslušnosti pápežovi ohľadom misií, evidentne nemôže odmietnuť takého misie alebo miesta určenia. Ale tiež sa mu pripomína, že sa o ne nemá usilovať. Ignác pripomína, že všetku starosť na prvom mieste treba prenechať Bohu a jeho prozreteľnosti a potom najvyššiemu Veľkňazovi ako vikárovi Krista na zemi a tiež predstavenému celej Spoločnosti. Je to postoj zrieknutia sa seba samého. Konštitúcie hovoria o tomto: „v tejto veci Spoločnosť podriadila všetok svoj úsudok a celú svoju vôľu Kristovi, nášmu Pánovi a jeho zástupcovi. A preto nesmie ani predstavený pre seba samého, ani podriadený pre seba samého alebo pre niekoho iného nič podnikať či priamo alebo nepriamo u Najvyššieho Veľkňaza alebo u jeho spolupracovníkov, aby smel ostať na nejakom mieste alebo aby ho poslal skôr na to ako na ono miesto. Podriadení celú starosť o tieto veci nech prenechajú najvyššiemu Kristovmu zástupcovi a svojmu predstavenému; predstavený však nech zverí v Pánovi starosť o to, čo sa týka jeho samého, Najvyššiemu Veľkňazovi a samej Spoločnosti.“ (Konštitúcie 606) Je zaujímavé vidieť, ako Ignác nástojí na tom, aby všetku starosť jezuita ohľadom misií na prvom mieste prenechal Bohu, Ježišovi Kristovi a jeho vikárovi na zemi, ktorý si rezervoval misie profesov Spoločnosti Ježišovej, aby ich on sám poslal ako Kristus osobne poslal apoštolov. A tiež, aby starosť prenechal generálnemu predstavenému Spoločnosti Ježišovej, pretože ako vyhlásil Ignác v odpovedi pátrovi Polancovi, generálny predstavený môže rokovať priamo s pápežom, tak o vhodnosti poslanie niektorého zo Spoločnosti ako aj o navrátení tých, čo už boli poslaní. Naopak zakazuje sa generálnemu predstavenému a rovnako aj iným, aby vyjednával s pápežom ohľadom jeho vlastnej misie, v jej prospech alebo v jej neprospech, totiž, aby bol alebo nebol poslaný. V prípade generálneho predstaveného Ignác stanovuje podmienku: „ibaže by mu v tom Spoločnosť radila“.
(spracované podľa Antonio M. de Aldama, La Formula del Instituto de la Compañía de Jesús, s. 65-76)