Sv. Ignác z Loyoly: Priatelia v Pánovi, Paríž
Jeden z významných prvkov, ktorý môžeme niekoľko krát objaviť v Autobiografii sv. Ignáca, je úmysel združiť okolo seba spoločníkov, ktorí by sa dali k dispozícii Pánovi. Tento úmysel nám približuje Ignác v mnohých bodoch: „So silným vetrom odzadu za päť dní a nocí urobili sme cestu z Barcelony do Gaety, pravdaže nie bez veľkého strachu všetkých cestujúcich z rozbúreného mora. V celom tom kraji každý sa obával nákazlivého moru. Len čo som zostúpil z lode, hneď som sa vydal na cestu do Ríma. Niektorí cestujúci sa pridružili ku mne na tú istú cestu: istá matka so svojou dcérou, ktorú preobliekla za mládenca a ešte akýsi iný chlapec. Títo šli so mnou, pretože tiež žobrali. Keď sme prišli k akémusi dvorcu, našli sme tam veľký oheň a okolo neho vojakov, ktorí nám dali najesť. Dávali nám však aj veľa vína a tak nás ním ponúkali, že sa zdalo, akoby mali v úmysle opiť nás. Potom sme sa rozišli: matka a dcéra sa usalašili v hornej izbe a ja, pútnik, s mladíkom v jednej spálni. Okolo polnoci počul som tam hore veľký krik. Vstal som, aby som videl, čo sa robí. Dolu na dvore som našiel matku a dcéru vo veľkom plači. Povedali mi, že ich chceli znásilniť. Vtedy sa ma zmocnilo také veľké rozhorčenie, že som začal kričať a volať: „Či sa toto má strpieť?“ a podobné výčitky. Robil som to s toľkou rozhodnosťou, že všetci v tom dome sa nastrašili a nikto sa nedovážil urobiť nič zlé. Medzitým spomenutý mladík ušiel a my traja sme sa vydali na cestu ešte tej istej noci.“ (Autobiografia 38); „Na tejto ceste až po Benátky vždy som spával vonku pod arkádami, aby som unikol pozornosti stráží, ktoré dozerali, aby sa nerozširoval mor. Raz sa mi prihodilo, že len čo som ráno vstal, stretol som sa s istým mužom, ktorý, keď ma zočil, dal sa s veľkým strachom na útek; musel som sa mu pravdepodobne zdať veľmi poblednutý. Pokračoval som v ceste a prišiel som do Chioggie. Tam som sa s niektorými spoločníkmi, ktorí sa pridali ku mne, dozvedel, že nám nedovolia vstúpiť do Benátok. Moji spoločníci sa teda rozhodli, že pôjdu do Padovy a zaobstarajú si tam zdravotné osvedčenie. Aj ja som sa vybral s nimi na cestu. Oni však veľmi rezko vykračovali, takže som nevládal za nimi. Keď sa stmievalo, nechali ma na veľkom otvorenom poli. Na tom poli sa mi zjavil Kristus spôsobom, akým sa mi zvyčajne zjavoval; to mi spôsobilo veľkú útechu. S touto útechou som na druhý deň ráno prišiel k padovskej bráne bez zdravotného osvedčenia, ktoré si myslím zaobstarali moji spoločníci. Vošiel som do mesta bez toho, aby stráže niečo odo mňa žiadali. To isté sa mi prihodilo i pri odchode. Moji spoločníci, ktorí si prišli vyzdvihnúť osvedčenie, aby mohli ísť do Benátok, sa tomu veľmi divili; ja som sa však vôbec nestaral o to osvedčenie.“ (Autobiografia 41)
Potom nasleduje Salamanka, kde mal Ignác štyroch spoločníkov: „Proces zverili vikárovi Figueroovi, ktorý je teraz u cisára. Ten si nás po niekoľkých dňoch predvolal a rozpovedal nám, že inkvizítori viedli vyšetrovanie a proces o našom živote; preto môžeme bez prekážky aj naďalej robiť, čo sme robievali, lebo nenašli nijaký blud v našom učení ani v našom živote. Keďže však nie sme rehoľníci, nezdá sa vhodné, aby sme nosili rovnaký oblek; preto bude dobré a radí nám, aby si títo dvaja — ukazujúc na mňa a na Artiagu — prefarbili oblek na čierno a druhí dvaja, Kalist a Cáceres, na tmavohnedo a Janko, to bol mladý Francúz — že môže ostať tak.“ (Autobiografia 58); „Aby sme nemuseli viac hovoriť o týchto spoločníkoch, ich ďalším osudom bolo toto: Keď som bol v Paríži, často som im písal, ako sme sa dohovorili, o malej možnosti, ktorú som mal, pozvať ich na štúdiá do Paríža. Napísal som však list pani Leonóre de Mascarenhas, aby pomohla Kalistovi listami a poslala ho na dvor portugalského kráľa, aby mohol dostať jedno z tých voľných miest, ktoré portugalský kráľ udeľoval v Paríži študentom. Pani Leonóra dala Kalistovi spomenuté listiny i mulicu na cestu a nejaké peniaze na výdavky. Kalist odišiel na dvor portugalského kráľa, ale nakoniec sa nedostal do Paríža. Po návrate do Španielska odišiel do cisárskej Indie s istou nábožnou paňou. Neskoršie sa vrátil do Španielska a išiel ešte po druhý raz do tej istej Indie, a potom sa vrátil do Španielska ako boháč a v Salamanke vzbudil údiv všetkých, ktorí ho prv poznali. Cáceres sa vrátil do Segovie, svojho rodného mesta, a tam začal žiť takým spôsobom, že sa zdalo, akoby bol pozabudol na svoje prvé predsavzatia. Artiagovi dali najprv komendu. Keď neskoršie Spoločnosť bola v Ríme, dostal biskupstvo v Indii. Napísal mi, aby som komendu dal niekomu zo Spoločnosti. Keď som mu však záporne odpovedal, po biskupskej vysviacke odišiel do Indie. Tu zomrel veľmi podivným spôsobom: keď ochorel, mal pri sebe dve fľaše vody na občerstvenie: jednu s vodou, ktorú mu predpísal lekár a druhú s jedovatým roztokom sublimátu; omylom mu podali tú druhú fľašu a to ho zabilo.“ (Autobiografia 80)
Napokon sv. Ignác spomína spoločníkov – priateľov v Paríži. Na začiatku sú to traja (Autobiografia 77-78), neskôr spomína ďalších šiestych (Autobiografia 82-85).
Tendenciu vytvoriť skupinku nachádzame ešte aj v iných bodoch jeho Autobiografie: 56, 58, 65, 71, 79, 82, 84-87, 89-90, 93, 95-98. Paríž je však osobitným a významným miestom kreovania prvej skupiny „priateľov v Pánovi“. Ignác píše: „V tom čase som sa stýkal s magistrom Petrom Fabrom a s magistrom Františkom Xaverským, ktorých som neskoršie získal pre Božiu službu duchovnými cvičeniami.“ (Autobiografia 82) Ignác zdieľa spoločne s Petrom Fabrom a Františkom Xaverským izbu v kolégiu sv. Barbory. Sú to dve mená, ktoré opisujú dlhú históriu hľadania spoločníkov. Ignác hľadal spoločníkov, ktorí by boli ochotní, tak ako on, pracovať a namáhať sa pre Božie kráľovstvo.
Prvým, stabilným nasledovníkom bol teda Peter Faber, narodený v dedine Villaret, v Saboya, 13. apríla 1506. Už na jar 1531 uvažoval o tom, žeby nasledoval kroky svojho spoločníka v kolégiu sv. Barbory. Na jeseň 1533 zrealizoval cestu do svojej vlasti, aby navštívil svojho otca a príbuzných a vybavil niekoľko rodinných záležitostí. Keď sa vrátil do Paríža na začiatku roku 1534, urobil si duchovné cvičenia pod vedením Ignáca, počas jedného mesiaca. V tom čase bola veľká zima, dokonca taká, že zamrzla rieka Seina, po ktorej sa dalo prechádzať ako po rieke. Peter Faber, ako exercitant, si veľmi oduševnene vykonával svoje duchovné cvičenia, umŕtvoval sa, tým, že si nekúril v miestnosti a praktizoval pôst niekoľko dní. Ignác, keď si všimol tieto skutočnosti, prikázal Fabrovi, aby si zakúril v miestnosti a dostatočne jedol počas duchovných cvičení. Po duchovných cvičeniach sa Fabro rozhodol dať sa celkom do služby Bohu. Jeho duša ostala zasiahnutá svetlom. 30. mája 1534 prijal kňazskú vysviacku a 22. júla na sviatok sv. Márie Magdalény, celebroval svoju prvú svätú omšu. Ignác sa stal jeho duchovným sprievodcom a učiteľom.
Ďalšími spoločníkmi boli Šimon Rodrigues a František Xaverský. Tí sa rozhodli nasledovať Ignáca v roku 1533. Špecifickým prípadom bol František Xaverský, povahou dobyvateľ. Najmä zo začiatku Ignáca neprijímal. Potom síce sa mu páčila konverzácia s Ignácom, ale ešte nemal odvahu zmeniť svoj životný stav, pretože viac inklinoval k svetskej úcte a prepychu, či pompéznosti sveta. Okrem toho, František Xaverský plný mladosti, nadšenia a odhodlania, vzbudzoval obdiv u iných univerzitných študentov, najmä v hrách, ale aj v triede, pretože bol jedným z veľkých „skokanov“ v štúdiu a ašpiroval k tomu, aby vynikol vo vedách a mohol dosiahnuť čo najvyšší stupeň hodnosti. Ignác mu niekoľko krát prejavil svoju láskavosť a pomoc. Predovšetkým mu však dopomohol, aby sa mu otvorili oči v duchovnom živote. Ignác sa za neho veľa modlil. František Xaverský bol jediný, ktorý si robil duchovné cvičenia až po sľuboch na Montmartre. Dosiahol licenciát z umení a magisterský stupeň v tom istom roku (1530).
Ignác ďalej píše, že počas štúdia teológie získal ďalších spoločníkov: „Niekoľko rokov som študoval teológiu a získal som si viacerých spoločníkov.“ (Autobiografia 84) Tak môžeme vidieť, že okrem Favra a Františka Xaverského pridali sa k Ignácovi ďalší štyria spoločníci: Diego Laínez z Almazánu v Kastílii a Alfonz Salmerón z Toleda, ktorí sa s ním poznali už v Alcale. Z túžby bližšie poznať Ignáca prišli do Paríža, kde si pod jeho vedením urobili duchovné cvičenia na jar r. 1534. Tretím novým spoločníkom bol Mikuláš Bobadilla z diecézy Palencia, ktorý sa zriekol profesúry filozofie vo Valladolide a odišiel do Paríža študovať ešte aj teológiu. Mal otvorenú, veselú povahu, rád žartoval a z prvých spoločníkov najdlhšie žil (†1590). Štvrtým spoločníkom bol Portugalec Šimon Rodriguez, ktorý počas 20 rokov spôsoboval Ignácovi veľa starostí svojimi náhľadmi na spôsob života Spoločnosti. Aj ich získal Ignác prostredníctvom duchovných cvičení.
(spracované podľa Cándido de Dalmases, El Padre maestro Ignacio, s. 100-101; Ricardo Garcia Villoslada, San Ignacio de Loyola. Nueva biografia ,s. 343-365; sv. Ignác o Sebe)