Putovanie do Svätej zeme (február 1523 – marec 1524) (2. časť)
Cesta do Talianska – Rím a Benátky
Nie je istý presný deň, kedy sa sv. Ignác nalodil v Barcelone smerom do Ríma. Pravdepodobne to muselo byť okolo sviatku sv. Jozefa, teda okolo 19. alebo 20. marca. Sv. Ignác totiž prišiel do Ríma na Kvetnú nedeľu, ktorá vtedy pripadla na 29. marca. Na túto cestu potreboval asi päť dní. To znamená, že jeho loď prišla do Gaety okolo 20. marca. Z Barcelony teda musel odísť v polovici marca 1523. Sv. Ignác o tom píše: „So silným vetrom odzadu za päť dní a nocí urobili sme cestu z Barcelony do Gaety, pravdaže nie bez veľkého strachu všetkých cestujúcich z rozbúreného mora.“ (Autobiografia 38) Z tejto plavby sa zachovalo svedectvo Gabriela Perpinyá, ktorý vstúpil na loď ako pomocník veliteľa (priora) rádu sv. Jána z Jeruzalema. Toto uvedené svedectvo od Gabriela Perpinyá podal kňaz Francisco Puig, komisár svätého offícia – inkvizície, počas procesu s Ignácom, kňaz hovorí: „Videl sv. Ignáca v ustavičnej modlitbe na lodi, veľa krát sa modlil na prikrývke, inokedy zašiel do podpalubia, na opustené miesto, do kútiku izby, aby sa modlil. Nikdy ho nevidel večerať počas celej plavby, ale iba raz do dňa, aj to bolo jedlo od menovaného pomocníka rádu sv. Jána, ktorý keď ho videl tak chudobne oblečeného a tak ponoreného každý deň do modlitby, ho pozval pre lásku Božiu ku svojmu stolu počas celej cesty.“
Z Gaety sa potom Ignác vydal do Ríma. Narazil však na ďalší problém. Bol ním mor, ktorý pustošil tento región. Ignác o tom píše vo svojej Autobiografii: „V celom tom kraji každý sa obával nákazlivého moru. Len čo som zostúpil z lode, hneď som sa vydal na cestu do Ríma. Niektorí cestujúci sa pridružili ku mne na tú istú cestu: istá matka so svojou dcérou, ktorú preobliekla za mládenca a ešte akýsi iný chlapec. Títo šli so mnou, pretože tiež žobrali. Keď sme prišli k akémusi dvorcu, našli sme tam veľký oheň a okolo neho vojakov, ktorí nám dali najesť. Dávali nám však aj veľa vína a tak nás ním ponúkali, že sa zdalo, akoby mali v úmysle opiť nás. Potom sme sa rozišli: matka a dcéra sa usalašili v hornej izbe a ja, pútnik, s mladíkom v jednej spálni. Okolo polnoci počul som tam hore veľký krik. Vstal som, aby som videl, čo sa robí. Dolu na dvore som našiel matku a dcéru vo veľkom plači. Povedali mi, že ich chceli znásilniť. Vtedy sa ma zmocnilo také veľké rozhorčenie, že som začal kričať a volať: „Či sa toto má strpieť?“ a podobné výčitky. Robil som to s toľkou rozhodnosťou, že všetci v tom dome sa nastrašili a nikto sa nedovážil urobiť nič zlé. Medzitým spomenutý mladík ušiel a my traja sme sa vydali na cestu ešte tej istej noci.“ (Autobiografia 38) Sv. Ignác v tomto bode spomína aj istého chlapca, okrem matky a jej dcéry. Tým chlapcom bol už spomenutý Gabriel Perpinya, ktorý pravdepodobne išiel so svojou matkou a sestrou. Historické dokumenty Spoločnosti Ježišovej spomínajú toto meno práve v spojitosti s procesmi sv. Ignáca. V jednom z nich sa píše ako Ignác povzbudzoval tohto mladíka počas prepadu vojakov v noci pri ceste do Ríma, aby sa nebál: „Neboj sa Gabriel. Aby si vedel, Boh je vždy s nami, vždy nám pomáha a vždy nás chráni od všetkého zlého.“
Pre spomenutý mor, ktorý v tom čase ohrozoval ľudí, mestá boli uzatvorené. Veľmi ťažko sa dalo do nich dostať a tiež veľmi ťažko sa dalo žiť bez milodaru: „Keď sme prišli do blízkeho mesta, našli sme ho zatvorené. Keďže sme sa nemohli dostať dnu, všetci traja sme v tú noc prebdeli v blízkom kostole, ktorý bol nepríjemne nasiaknutý vlhkosťou od dažďa. Ráno nám nechceli otvoriť mesto. Keď sme tak ostali vonku, nezohnali sme si nijakú almužnu, hoci sme zašli do kaštieľa, ktorý bol nablízku. Tu ma zachvátila veľká slabosť, jednak z útrap na mori, a potom aj na suchu. Keďže som už viac nemohol pokračovať v ceste, zostal som tam, kým matka s dcérou pokračovali v ceste do Ríma. V ten deň veľa ľudí vyšlo z mesta. Keď som sa dozvedel, že medzi nimi vyšla aj pani toho kraja, predstavil som sa jej a povedal som jej, že som chorý len zo slabosti; poprosil som ju, aby mi dovolila vstúpiť do mesta a vyhľadať si tam nejaký liek. Ona ochotne splnila moju prosbu. Potom som sa vybral po meste žobrať a dostal som hodne drobných „quatrinov“. Za dva dni sa mi vrátili sily, takže som mohol pokračovať v ceste. Do Ríma som prišiel na Kvetnú nedeľu.“ (Autobiografia 39)
Týmto dňom bol 29. marec 1523. V Ríme Ignác zbožne prežil dni Svätého Týždňa a Veľkú Noc. Veľa času venoval tomu, aby si zadovážil všetky potrebné veci na cestu do Svätej Zeme, ktorá sa v tom čas musela začínať z Benátok. Už 31. marca sa Ignácovi podarilo získať potrebný dokument od pápeža Hadriána VI., aby mohol putovať do Svätej Zeme. V Ríme sa Ignác ubytoval v nemocnici pre chudobných pútnikov. Ako ostatní pútnici, podobne aj on navštevoval počas svojho pobytu rímske kostoly: sv. Petra, sv. Pavla, sv. Šebastiána, sv. Jána z Lateránu, sv. Márie Veľkej, sv. Kríža v Jeruzaleme a sv. Lorenza. Z Ríme pravdepodobne odišiel okolo 13. – 14. apríla. So sebou si niesol šesť alebo sedem dukátov, ktoré dostal ako milodar na cestu do Svätej Zeme. Avšak dva dni po odchode z Ríma, Ignác začal rozmýšľať o tom, že peniaze, ktoré prijal a mal so sebou, boli istým nedostatkom dôvery v Boha, a preto sa ich rozhodol zbaviť a dať ich tým, ktorých stretne na ceste, zvyčajne to boli chudobní. Aj takýmto spôsobom sa chcel opäť pripodobniť ešte viac Kristovi chudobnému: „Tu všetci tí, s ktorými som sa rozprával, usilovali sa ma odhovoriť od cesty, len čo sa dozvedeli, že nemám peniaze na cestu do Jeruzalema. Dokazovali mi mnohými dôvodmi, že bez peňazí sa nemožno podujať na čosi také. Ja som však cítil vo svojej duši veľkú istotu, nemohol som o tom vôbec pochybovať, lebo som si bol istý, že sa nájde nejaký spôsob, aby som sa dostal do Jeruzalema. Keď som dostal požehnanie od pápeža Hadriána VI., na ôsmy alebo deviaty deň som sa vydal do Benátok. Niesol som si so sebou šesť alebo sedem dukátov, ktoré som dostal na cestu z Benátok do Jeruzalema. Prijal som ich, lebo som sa dal premôcť obavami, čo iní vyvolali u mňa, keď poukazovali na to, že sa tam ináč nedostanem. Druhý deň po odchode z Ríma som si však začal uvedomovať, že to bol u mňa nedostatok dôvery v Boha; veľmi ma zarmucovalo, že som prijal tie dukáty. Rozmýšľal som, či by nebolo dobré radšej ich niekde nechať. Nakoniec som sa rozhodol, že nimi štedro obdarujem tých, s ktorými som sa stretával na cestách a boli to zvyčajne chudobní ľudia. Tak som aj urobil. Keď som prišiel do Benátok, mal som pri sebe len niekoľko „quatrinov“, ktoré som potreboval na tú noc.“ (Autobiografia 40)
Cesta do Benátok nebola ľahká. Vyžadovala si veľa úsilia a námahy. Bolo treba prejsť viac ako 600 km pešo. Spával vonku, kde mohol. Podobne to bolo zo stravovaním, ktoré bolo nepravidelné a nedostatočné. Takto však postupne prekonával jednotlivé miesta a mestá ako sú Orvieto, Spoleto, atď. Cestou sa k nemu pridali a niektorí iní pútnici. Celú cestu mu okrem toho sťažoval šíriaci sa nákazlivý mor. Na koniec ho opustili aj tí, ktorí sa k nemu pridali, pretože boli rýchlejší ako on. Hoci ho všetci opustili, Kristus nie. Niekoľko krát sa mu zjavil, aby mu dodal útechy a síl, ako to mal vo zvyku robiť v Manrese: „Na tejto ceste až po Benátky vždy som spával vonku pod arkádami, aby som unikol pozornosti stráží, ktoré dozerali, aby sa nerozširoval mor. Raz sa mi prihodilo, že len čo som ráno vstal, stretol som sa s istým mužom, ktorý, keď ma zočil, dal sa s veľkým strachom na útek; musel som sa mu pravdepodobne zdať veľmi poblednutý. Pokračoval som v ceste a prišiel som do Chioggie. Tam som sa s niektorými spoločníkmi, ktorí sa pridali ku mne, dozvedel, že nám nedovolia vstúpiť do Benátok. Moji spoločníci sa teda rozhodli, že pôjdu do Padovy a zaobstarajú si tam zdravotné osvedčenie. Aj ja som sa vybral s nimi na cestu. Oni však veľmi rezko vykračovali, takže som nevládal za nimi. Keď sa stmievalo, nechali ma na veľkom otvorenom poli. Na tom poli sa mi zjavil Kristus spôsobom, akým sa mi zvyčajne zjavoval; to mi spôsobilo veľkú útechu.“ (Autobiografia 41)
Táto Kristova pomoc pred bránami Benátok bola pre Ignáca znamením, aby pokračoval v putovaní do Svätej Zeme. Bez toho, aby potreboval osvedčenie pre vstup do mesta, vstúpil do neho bez problémov: „S touto útechou som na druhý deň ráno prišiel k padovskej bráne bez zdravotného osvedčenia, ktoré si myslím zaobstarali moji spoločníci. Vošiel som do mesta bez toho, aby stráže niečo odo mňa žiadali. To isté sa mi prihodilo i pri odchode. Moji spoločníci, ktorí si prišli vyzdvihnúť osvedčenie, aby mohli ísť do Benátok, sa tomu veľmi divili; ja som sa však vôbec nestaral o to osvedčenie.“ (Autobiografia 41) Podobne to bolo priamo v Benátkach: „Keď sme prišli do Benátok, objavili sa na bárke stráže a prehliadali všetkých jedného po druhom; jedine mňa vynechali. V Benátkach som sa živil žobraním a spával som na námestí svätého Marka. Nikdy som nechcel ísť do domu cisárskeho vyslanca, ani som sa nijako zvlášť neusiloval zadovážiť si potrebné veci na cestu. Mal som totiž vo svojej duši veľkú istotu, že Pán Boh mi dá nejaký prostriedok, aby som mohol odcestovať do Jeruzalema. Táto istota ma tak veľmi posilňovala, že nijaké dôvody a obavy, ktoré mi iní predkladali, nemohli vo mne vzbudiť nijakú pochybnosť.“ (Autobiografia 42)
Benátky sa tiež stali pre Ignáca miestom zaujímavého stretnutia s istým bohatým človekom. Toto stretnutie Ignác ako zvyčajne využil na rozhovory o duchovných veciach, na rozhovor o Bohu. Nikdy však nie počas jedla, ale po ňom. Ignác venuje tomuto bohatému človekovi, ktorý mu pomáhal, miesto aj vo svojej Autobiografii: „Jedného dňa ma stretol istý bohatý Španiel a spýtal sa ma, čo tu robím a kam chcem cestovať. Keď sa dozvedel o mojom pláne, pozval ma na obed do svojho domu a potom ma zadržal pri sebe niekoľko dní, kým sa neskončili prípravy na odchod. Už z čias pobytu v Manrese mal som v obyčaji, že keď som jedol spolu s inými, nikdy som pri stole nerozprával, iba keď bolo treba krátko odpovedať na otázky. Zato som však pozoroval to, o čom sa rozprávalo a zbieral som si z toho čo-to, aby som to mohol príležitostne použiť na rozhovor o Bohu; a po jedle som to aj robieval. To bol dôvod, prečo si ma ten dobrý človek tak veľmi obľúbil s celou svojou domácnosťou, že ma chceli mať pri sebe a prinútili ma, aby som u nich ostal. Sám hostiteľ ma zaviedol k benátskemu dóžovi, aby som sa s ním porozprával, t. j. zaviedol ma k nemu na audienciu. Keď ma dóža vypočul, nariadil, aby mi dali miesto na lodi miestodržiteľov, ktorí cestovali na ostrov Cyprus.“ (Autobiografia 42-43) Historikom sa nepodarilo zistiť meno bohatého Španiela, ktorý pozval Ignáca do svojho domu. Avšak, keď sa vrátil z Jeruzalema, v Benátkach mu boli na pomoci dvaja mužovia. Podľa svedectva P. Ribadeneiru pri beatifikačnom procese, jeden z tých dobrodincov bol benátsky senátor Marcantonio Trevisano, ktorého palác bol neďaleko námestia sv. Marka, miesta, kde Ignác žobral a spával pod stĺpmi kostolov.
Ďalším problémom, ktorý Ignáca zastihol priamo v Benátkach, boli správy o zmocnení sa ostrova Rodos pod velením sultána Suleimana Veľkého. Stalo sa to okolo 24. decembra. Mnohí pútnici kvôli týmto správam sa odmietli nalodiť na cestu do Svätej Zeme: „V tom roku prišlo veľa pútnikov, ktorí chceli ísť do Jeruzalema; väčšina z nich sa však vrátila domov po rozšírení správy o novej rane, ktorá doľahla na kresťanstvo, t. j. o dobytí ostrova Rodos. Aj napriek tomu ich zostalo trinásť na pútnickej lodi, ktorá odcestovala prv; osem alebo deväť čakalo na miestodržiteľovu loď.“ (Autobiografia 43) O ceste z Benátok do Svätej zeme sa zachovali mnohé správy. S Ignácom na tej istej lodi cestoval aj Peter Füssli, občan z Zürichu, majiteľ zlievarne zvonov, ktorý si o ceste písal denník. Všetkých pútnikov spolu bolo 21: 11 Flámov a Holanďanov, 4 Španieli, 3 Švajčiari, 1 Tirolčan a 2 Nemci. Cesta loďou bola pomalá pre rozbúrené more. Pútnici sa dostali do Jeruzalema až 4. septembra (piatok). Spomínaný ostrov Rodos zaujali Turci v decembri. Práve vďaka spomínanému bohatému španielovi sa Ignácovi podarilo nalodiť a odcestovať z Benátok.
Niekoľko zaujímavých poznámok zo zápiskov pútnikov smerujúcich do Svätej zeme: „Pútnik, ktorý chce ísť do Svätej Zeme, musí byť vybavený s nasledujúcimi vecami: 1) musí sa vyspovedať a prijať sviatosť oltárnu; 2) musí mať povolanie od pápeža; 3) musí mať súhlas svojej ženy. Ak toto nemá upadne do exkomunikácie a nikto v Jeruzaleme mu nedá žiadne informácie.“; „Pútnik, ktorý chce navštíviť Svätý hrob, musí nosiť vo svojej batožine tri veci: 1) vieru; 2) trpezlivosť; 3) peniaze. Pútnik musí mať aspoň 300 dukátov, ktoré majú hodnotu pre pohanov a Turkov.“ „Okrem toho pútnik musí mať so sebou všetky potrebné zásoby: pútnický klobúk, deku z vlny, tri košele, z toho jednu z vlny, čiapku, dvoje topánok, silné topánky, jednu fľašu, tanier, kalendár, aby si zaznačil dni, modlitebník, pero, papier…“ Zápisky hovoria aj o iných veciach, ktoré musel mať pútnik so sebou. Okrem toho sa vždy pripomínalo pútnikom do Svätej Zeme, aby si so sebou „zobrali“ tri dôležité čnosti – lásku, pokoj a pokoru.
(spracované podľa Ignacio Casanova, San Ignacio de Loyola. Fundador de la Compañía de Jesús, s. 155-160; Manuel Ruiz Jurado, El peregrino de la voluntad de Dios, s. 51-55; Ricardo Garcia-Villoslada, SJ. San Ignacio de Loyola. Nueva biografia, s. 241-247)