Životný štýl sv. Ignáca z Loyoly v Barcelone
Svedok Juan Pascual, ktorý sa zúčastnil niekoľkých procesov, ktoré sa týkali sv. Ignáca hovorí: „So slzami a s láskou sa rozlúčil s Manresou. Veľká časť mesta cítila jeho neprítomnosť ako neprítomnosť anjela a svätého.“ Ignác si totiž želal naplniť niekoľko predsavzatí, ktoré urobil počas svojej rekonvalescencie. Nezabudol, že jeho odchod z Loyoly bol motivovaný púťou do Jeruzalema. Cesta preto smerovala najprv do Barcelony. Bolo to miesto, kde sa mohol nalodiť na loď. Do Barcelony sa vydal z Manresy, ktorá sa na istý čas stala jeho prechodným domovom. Ignác píše: „Začiatkom roku 1523 som sa teda vydal na cestu do Barcelony, aby som tam nasadol na loď.“ (Autobiografia 35) Ignác pravdepodobne odcestoval z Manresy 17. alebo 18 februára 1523. V tomto dôležitom meste sa Ignác zdržal niečo viac ako dvadsať dní: „V Barcelone som pobudol troška viac ako dvadsať dní a potom som nasadol na loď.“ (Autobiografia 37) Ukazuje sa podľa svedectiev, že kňaz menom Antonio Pujol, brat Inés Pascual, zatiaľ čo ona zostala v Manrese, priviedol pútnika Ignáca do domu svojej sestry Inés, ktorá mala dom v Barcelone. Tu našiel svätec svoje ubytovanie v malej izbičke, ktorú mali na hornom poschodí domu. Z osobných spomienok sv. Ignáca vieme, že jedny z dverí z ulice tohto domu mali mriežku, cez ktorú Ignác dával chudobným almužnu.
Ignác počas tohto krátkeho pobytu pokračoval v hľadaní obživy pre seba, žobrajúc z dverí do dverí. Ďalej pokračoval vo zvykoch, ktoré si nadobudol v Manrese, najmä pokračoval v pôstoch, v konaní pokánia a v modlitbách. Navštevoval väznice a nemocnice, pristupoval ku sviatostiam v rôznych kostoloch a hľadal duchovné osoby, s ktorými by sa mohol rozprávať o duchovných veciach, ktoré žili neraz i vzdialené od mesta. Juan Pascual, ktorý prišiel do Barcelony niekoľko dní po Ignácovi so svojou matkou, hovorí, „že ho našli spokojného a zaneprázdneného v dielach lásky, ktorú mal vo zvyku praktizovať, ďalej v pôstoch, modlitbách, zbierajúc almužny, navštevujúc chorých a väzňov; takže sa zdalo, že naša brána domu sa skôr zdala bránou chrámu alebo nemocnice, pretože vždy boli pri nej chudobní.“
Čo sa týka toho vyhľadávania duchovných rozhovorov, tak to bolo jedno z jeho veľkých želaní, ktoré mal v Manrese, ako to on sám mnoho krát povedal, v tomto pokračoval aj ďalej: „Ešte pred nasadnutím na loď vyhľadal som v Barcelone podľa zvyku všetky duchovné osoby, i keď žili v pustovniach ďaleko od mesta, aby som sa s nimi pozhováral. Ale ani v Manrese, ani v Barcelone za celý čas, čo som tam býval, nepodarilo sa mi nájsť osoby, ktoré by mi boli na pomoci, ako som si to želal. Iba v Manrese tá spomenutá žena, ktorá mi povedala, že prosí Boha, aby sa mi zjavil Ježiš Kristus, jedine ona sa mi zdala, že hlbšie vnikla do duchovného života. Preto po odchode z Barcelony celkom som stratil chuť vyhľadávať duchovné osoby.“ (Autobiografia 37) Duchovnými osobami, o ktorých má Spoločnosť Ježišova vedomosť, s ktorými Ignác jednal v Barcelone, sú medzi iným: rehoľná setra Antonia Strada, mníška Brigida Vicent z kláštora svätého Hieronyma de Valle, ktoré mali svoje pustovne roztrúsené po horách, podobný štýl ako je na Montserrate. Po pobyte v Barcelone Ignác už nevyhľadával duchovné osoby, aby s nimi diskutoval.
V tomto postupovaní, ktoré si zvolil, ho prvý krát spoznala istá pani zo šľachtického rodu, ktorá ho neskôr chcela nasledovať v jeho ideáloch v Spoločnosti Ježišovej. Bola to Isabel Roser. Videla ho sedieť na stupienkoch pri oltári medzi deťmi, zatiaľ čo počúvala kázeň v miestnom kostole. Pani Roserovej sa páčila rozžiarená tvár sv. Ignáca a vo svojom vnútri cítila hlas, ktorý jej neustále opakoval: „Zavolaj ho! Zavolaj ho!“ Z príslušných svedectiev vieme, že ho nezavolala v tom momente, ale prostredníctvom svojho manžela, ktorému vyrozprávala svoj zážitok, o tom, čo sa jej prihodilo v kostole. On hľadal pútnika, až kým ho nenašiel a pozval ho do svojho domu na obed. Na konci obedu Ignác využil túto príležitosť a začal im hovoriť o mnohých duchovný veciach.
Hoci pútnik bol už umiernený vo svojich „prehnaných“ pokániach a vo vonkajšom zjave, ktorým sa prezentoval v Manrese, predsa však nezoslabol ani v najmenšom vo svojej horlivosti a oduševnenosti. Teraz sa viac javil ako apoštol, ktorý vždy bojuje pod zástavou Krista chudobného a pokorného. Jeho záujem sa už viac sústreďoval na vnútorné postoje, na čistotu úmyslu, na základné čnosti, ktoré sa usiloval získať.
Pútnik bol pripravený nalodiť sa na istý ozbrojený dvojsťažník, ktorý v tom čase odchádzal do Talianska. Ale na prosbu a na radu Isabel Roser zmenil svoj úmysel a rozhodol sa nalodiť na väčšiu vojnovú loď. Zaujímavosťou je, že ozbrojený dvojsťažník sa krátko po odchode z prístavu potopil a spolu s ním sa utopili všetci jeho pasažieri.
Pútnikovi Ignácovi sa ponúkalo niekoľko osôb, aby necestoval sám. Osobitne preto, ak by potreboval pomoc, pretože Ignác v tom čase neovládal ani taliančinu, ani latinčinu. Ignác si však chcel svoje putovanie vykonať sám, držiac sa iba Boha a jeho pomoci. Myslel si, že ak by vzal so sebou nejakého spoločníka, mohol by od neho očakávať nejakú pomoc, napríklad v čase, keď by cítil hlad, a dôveroval by viac v neho, alebo ktorý by ho mohol postaviť na nohy, ak by padol a tak by sa viac priľnul k nemu ako k Bohu. Pútnik však chcel mať svoju dôveru a náklonnosť, a všetku svoju nádej vloženú iba do rúk samého Boha a chcel zároveň naplno žiť tri čnosti, po ktorých tak túžil, aby ich dosiahol: vieru, nádej a lásku. Chcel cestovať sám, bez peňazí, bez provízií. Narazil však na problém, pretože majiteľ lode, hoci mu ponúkol cestu zadarmo, dal mu podmienku, aby si vzal so sebou zásoby na cestu. Pútnik Ignác zo začiatku veľmi pochyboval, či má pristúpiť na túto podmienku majiteľa lode a tak si povedal: „Toto je nádej a viera v Boha? Aby ti nechýbala?“ Celú vec však konzultoval so svojím spovedníkom, ktorý mu odporučil, aby požiadal o všetko potrebné, a aby si zaobstaral zásoby a zobral ich so sebou. Tak to Ignác aj urobil. Sám o tom píše v Autobiografii: „Keď však jedného dňa veľmi naliehali na mňa, aby som si vzal nejakého spoločníka, pretože neviem ani po taliansky, ani po latinsky, vysvetľovali mi, aká by to bola pre mňa pomoc a veľmi to vychvaľovali. Ja som však odpovedal, že by som s ním nešiel ani vtedy, keby to bol syn alebo brat samého vojvodu z Cardony, pretože som chcel mať tri čnosti: lásku, vieru a nádej. Keby som si však vzal nejakého spoločníka a bol by som hladný, dúfal by som v jeho pomoc; keby som spadol, dúfal by som, že mi tento pomôže vstať. Pre tieto dôvody by som mu teda dôveroval a prechovával voči nemu náklonnosť. Ale ja chcem tú dôveru, náklonnosť a nádej mať jedine v samom Bohu. Vo svojom srdci som skutočne aj cítil to, čo som takto hovoril. S takýmito predsavzatiami som zamýšľal nielen celkom sám nasadnúť na loď, ale aj bez akýchkoľvek zásob. Keď som začal vyjednávať o prijatie na loď, od kapitána lode som síce dosiahol, že ma vezme zadarmo, pretože som nemal peniaze, ale len pod podmienkou, že si musím zaobstarať na loď nejaké veci, aby som sa vyživil; ináč ma za nič na svete nechcel vziať na loď. Keď som si chcel zaobstarať nejaké sucháre, zmocnili sa ma veľké škrupule: „Vari toto je tá tvoja nádej a viera, ktorú si mal v Boha, že ťa neopustí? atď. Tieto myšlienky boli také dotieravé, že ma veľmi sužovali. Nakoniec som nevedel čo robiť, pretože som videl dôvody pre aj proti. Rozhodol som sa zveriť celú záležitosť do rúk svojho spovedníka. Vysvetlil som mu, že veľmi túžim po dokonalosti a po tom, čo je na väčšiu Božiu slávu; spomenul som mu aj príčiny, pre ktoré pochybujem, či si mám vziať so sebou zásoby potravín. Spovedník rozhodol, aby som si zobral potrebné veci a vzal si ich so sebou.“ (por. Autobiografia 35-36)
Keď išiel prosiť o almužnu pre tento cieľ, jedna pani sa ho pýtala až kam by sa chcel nalodiť, a keď jej pútnik povedal, že do Ríma, povedala mu celá zdesená: „Chcete ísť do Ríma? Teda tí, čo idú do Ríma, neviem ako dopadnú“, naznačujúc mu tým, že tam nemali vo zvyku obrátiť sa na duchu. Ignác však nechcel povedať, že ide do Jeruzalema, pretože sa tým chcel brániť možnej vystatovačnosti. Tiež nechcel dať najavo región a miesto odkiaľ pochádzal. Napokon sa vydal na cestu smerom k prístavu, aby sa nalodil. Keď si však všimol, že mu ešte zostali vo vlastníctve nejaké drobné peniaze, nechal ich na lavičke, ktorá sa nachádzala v blízkosti pobrežia. Ignác o tom píše takto: „Poprosil som teda istú paniu o tie veci. Ona sa ma však spýtala, kam chcem odcestovať na lodi. Chvíľku som bol v pochybnosti, či jej to mám povedať; viac som sa neodvážil povedať, iba to, že idem do Talianska a do Ríma. Ona priam s úžasom povedala: „Chcete ísť do Ríma? Veď tí, čo tam idú, vracajú sa neviem akí…“ (Tým chcela povedať, že v Ríme málo prospievajú v duchovnom živote.) Príčina, pre ktorú som sa jej neodvážil povedať, že idem do Jeruzalema, bola obava pred slávybažnosťou. Táto obava ma tak veľmi sužovala, že som sa nikdy neodvážil povedať dokonca ani to, z ktorého kraja alebo z ktorej rodiny pochádzam. Konečne som mal dostatočnú zásobu suchárov a nasadol som na loď. Keď som bol ešte na pobreží, spozoroval som, že mi ostalo päť alebo šesť „blancas“, bielych grošov z toho, čo mi dali, keď som žobral z domu do domu (lebo tak som sa živil); nechal som ich na lavičke, ktorú som našiel blízko pobrežia.“ (Autobiografia 36)
Takto vyjadril konkrétnym gestom svoju vôľu, strážiť si vždy slobodu svojho srdca iba pre Boha. Chudoba Krista bola pre neho už charakteristickým znakom, kritériom rozlišovania, ktorej sa jeho osobnosť už nemohla vzdať. Týmto jasne Ignác vyjadril, že nechcel zredukovať nič zo svojej totálnej dôvery v Boha, pokiaľ ide o prechovávanie peňazí, ktoré mal. Túto dôveru, vloženú totálne v Boha a nie v nejaké stvorenie, chcel Ignác, aby bola výbavou a dedičstvom Spoločnosti Ježišovej, ktorú neskôr založil spolu so svojimi spoločníkmi. Tak to učí v Examen, aby ten, kto žiada o vstup do nej, vedel, aký je duch Spoločnosti, preto sa mu má priblížiť prvá kapitola z neho. Ignác ďalej píše, aby za všetky práce, ktoré Spoločnosť koná – omše, kázne, náuky alebo iné ministériá – , nepýtala žiadnu kompenzáciu, ale aby vedela, že sa má plne vložiť do rúk Pána a prijať iba to, čo sa jej dostáva. (por. Examen, kapitola 1, odsek 3) Tak môžeme vidieť Ignáca chudobného a plného dôvery v Boha.
(spracované podľa Ignacio Casanova, San Ignacio de Loyola. Fundador de la Compañía de Jesús, s. 148-155; Manuel Ruiz Jurado, El peregrino de la voluntad de Dios, s. 49-51)