Nový začiatok v živote sv. Ignáca z Loyoly
„Keď som odchádzal na mulici, iný môj brat ma chcel sprevádzať až po Oňate; ja som ho však na ceste presvedčil, aby sme si spoločne vykonali vigíliu vo svätyni Panny Márie v Aránzaze. Tam som strávil noc v modlitbe, aby som nabral nové sily na cestu.“ (Autobiografia 13) Týmito slovami sv. Ignáca začína druhú kapitolu svojej Autobiografie. Oňate je neďaleko Loyoly a pri ňom sa nachádza pútnické miesto Aránzazu. Ide o národnú svätyňu Baskov. Z návštevy, ktorú Ignác uskutočnil na tomto pútnickom mieste sa zachovalo isté svedectvo sv. Ignáca, v ktorom opisuje duchovné ovocie z tejto nočnej vigílie. V liste sv. Františkovi de Borja (20. augusta 1544) Ignác napísal: „Aj ja sám môžem povedať, že mám osobitný dôvod túžiť po obnovení tejto svätyne, lebo keď mi Boh náš Pán, dal milosť, aby som urobil nejakú zmenu vo svojom živote, rozpamätúvam sa, že sa mi dostalo osohu v duši, keď som bdel v tom kostole.“
Je pravdepodobné, že tu Ignác, na ceste do Montserratu, urobil sľub čistoty, aj keď pramene hovoria jedine o tom, že ho urobil na ceste z Loyoly do Montserratu. Laínez píše, že Ignác urobil sľub čistoty, a to k Našej Pani, ku ktorej mal osobitnú nábožnosť a úctu.
Ignác ďalej pokračuje: „Cestou sa mi prihodilo niečo, čo bude dobré zaznamenať, aby sa pochopilo, ako náš Pán zaobchádzal s mojou ešte slepou dušou, hoci prechovávala veľké túžby slúžiť mu vo všetkom, čo sa jej podarí pochopiť. Zaumienil som si robiť veľké kajúcnosti. Nešlo mi ani tak o zadosťučinenie za svoje hriechy, ale skôr o to, aby som urobil čosi milé Bohu a aby som sa mu zapáčil. Preto, keď som sa rozpamätal na konanie nejakej kajúcnosti, akú vykonávali svätí, zaumienil som si, že ju aj vykonám, ba ešte aj viac. V týchto myšlienkach som nachádzal veľkú útechu. Nevšímal som si pri tom nič vnútorné; ba ani som nevedel, čo je poníženosť, láska alebo trpezlivosť, alebo rozvážnosť, ktorá riadi spomenuté čnosti a dáva im hodnotu. Namiesto toho mojím jediným zámerom bolo robiť tieto veľké vonkajšie skutky, pretože ich svätí robili na Božiu slávu; pritom som nehľadel na nijaké iné osobitné okolnosti.“ (Autobiografia 14)
Táto časť textu je veľmi zaujímavá z viacerých hľadísk. V prvom rade môžeme vidieť, že Ignác ešte nemal skúsenosti v duchovnom živote. Nechal sa viesť svojou zápalistou povahou a rytierskym duchom, ktorý ho pobádal urobiť veľké veci pre Boha. Postupne dostával vždy viac nadprirodzeného svetla, v ktorom začína hlbšie chápať predovšetkým dve veci:
1) že na ceste duchovného života Kristus je ten, ktorý vedie, že Kristus je vodcom, že treba byť pohotovým vždy na väčšie veci, ale musí sa dať viesť „Božou vôľou“, nie vlastnými vrtochmi. Božiu vôľu treba hľadať, rozoznávať, skúmať.
2) vonkajšie pokánie v duchovnom živote nie je cieľ, ale iba prostriedok, preto je dôležité uskutočňovať ho s rozumnosťou.
Okrem toho Ignác spomína jednu z čŕt ignaciánskej spirituality – „zaumienil som si, že ju aj vykonám, ba ešte aj viac“. Láska pre Ignáca znamená vždy „prehnanú až neúmernú dynamiku“, znamená vždy jej „prekročenie, prebytok“. Neuspokojí sa nikdy s odmeranou vyváženou presnosťou alebo spravodlivosťou. Ignác chce vždy „viac“. Hľadá ako urobiť „viac“ a to vo všetkom. Ignác sa k myšlienke „viac“ vracia minimálne na ďalších dvoch miestach svojej Autobiografie: „Rozhodol som sa zveriť celú záležitosť do rúk svojho spovedníka. Vysvetlil som mu, že veľmi túžim po dokonalosti a po tom, čo je na väčšiu Božiu slávu.“ (por. Autobiografia 36); “Medzi mnohými, ktorí prichádzali do väzenia porozprávať sa so mnou, prišiel raz aj Don Francisco de Mendoza, ktorý je teraz kardinálom v Burgose; prišiel s bakalárom Fríasom. Keď sa ma prívetivo spýtal, ako sa cítim v žalári, a či mi je ťažko, že som vo väzení, odpovedal som mu: „Odpoviem vám, čo som odpovedal istej panej, ktorá mala slová súcitu, že ma vidí vo väzení. Povedal som jej: Tým dávate najavo, že netúžite byť vo väzení pre Boha. Vari sa vám väzenie zdá byť takým veľkým zlom? V tom prípade vám hovorím, že v Salamanke niet toľko okov a reťazí, že by som si pre Boha nežiadal viac.“ (Autobiografia 69)
Ignác jednoducho vo všetkých svojich vyjadreniach formuloval lásku kresťana, ktorá sa odvíja od toho, že „Boh je vždy väčší“. Túto skutočnosť premietol aj do knižočky Duchovných cvičení. Ignác v nej opisuje a približuje veľkosť lásky a veľkosť Boha Stvoriteľa a Pána. (por. DC 23, 97, 104, 167, atď.) Okrem toho túto charakteristiku ignaciánskej spirituality môžeme nájsť aj v Konštitúciách a listoch. Samotné heslo – na väčšiu Božiu slávu – vyjadruje tiež dynamiku rastúceho „prebytku – viac“, ktorý naznačuje lásku, a konkrétne kresťanskú lásku k Bohu a k ľuďom. Príklad ukázal sám Ježiš, ktorý miloval svojich a miloval ich až do krajnosti. A preto Ignác od svojho začiatku zdôrazňuje, že túži po dokonalosti a po tom, čo je na väčšiu slávu Božiu.
Zaujímavé sú aj tieto slová, ktoré s odstupom času napísal do svojej Autobiografie: „Nevšímal som si pri tom nič vnútorné; ba ani som nevedel, čo je poníženosť, láska alebo trpezlivosť, alebo rozvážnosť, ktorá riadi spomenuté čnosti a dáva im hodnotu.“ (Autobiografia 14)
Sv. Ignác v týchto slovách nám hovorí o prvých časoch svojho obrátenia a všíma si to, že mu chýbalo rozvažovanie, rozlišovanie – akási vnútorná schopnosť rozvažovania, ktorá je potrebná ako vzduch, ktorý dýcha vo svojej dospelosti. Rozvažovanie – alebo vnútorná schopnosť rozvažovania (discreción) je oveľa viac ako ľudská múdrosť. Je to čnosť, ktorá dovoľuje rozlíšiť aká je Božia vôľa – to dobré, to príjemné, to dokonalé. Ako hovorí sv. Pavol v liste Rimanom: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu. A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé.“ (Rim 12, 1-2)
„Discreción – vnútorné rozvažovanie“ v sebe zahŕňa dynamiku od rozlišovania vnútorných pohybov, až po rozlišovanie vonkajších skutočností, niekedy zjavne nepodstatných v živote. Taktiež toto slovo „discreción – vnútorné rozvažovanie“ sa objavuje v knižočke Duchovných cvičení a v Konštitúciách sa zmení na inštrument alebo nástroj nevyhnutný pre formáciu jezuitu. Sv. Ignác cituje toto slovíčko viac než 40 krát. Prvé rozpoznávanie už zaznamenal aj v Autobiografii 8 a 10.
Hĺbku ignaciánskej spirituality vyjadrujú aj slová „Božia sláva“. Ignác toto spojenie používa veľmi často: „Namiesto toho mojím jediným zámerom bolo robiť tieto veľké vonkajšie skutky, pretože ich svätí robili na Božiu slávu.“ (Autobiografia 14). Táto „Božia sláva“ zamestnáva celý život sv. Ignáca a nachádza sa spojená s úctyhodnou vnímavosťou a poslušnou akceptáciou Božej vôle. Prejavuje sa predovšetkým v službe a láske. Môžeme to vidieť na viacerých miestach jeho Autobiografie:
a) v službe: „I povedal som si: „Aký nový je to život, ktorý teraz začíname!“ V tejto dobe aj naďalej som sa rozprával s duchovnými osobami, ktoré si ma vážili a chceli sa so mnou rozprávať; lebo hoci som nemal veľa poznania o duchovnom živote, predsa vo svojich rozhovoroch prejavoval som veľkú horlivosť a veľa dobrej vôle pokračovať v Božej službe.“ (Autobiografia 21); „V tej dobe Boh zaobchádzal so mnou, ako učiteľ zaobchádza s dieťaťom v škole, keď ho vyučuje: bolo to pre moju ťarbavosť a tuposť alebo preto, že som nemal nikoho, kto by ma bol poučoval, alebo pre pevnú vôľu slúžiť Bohu, ktorú mi dal sám Boh. Preto som jasne videl, že Boh takto so mnou zaobchádzal a tento úsudok som si vždy zachoval. Keby som bol o tom zapochyboval, bol by som istý, že urážam jeho božskú velebnosť.“ (Autobiografia 27); „Dozvedel som sa o jeho chorobe z nejakého listu. Zmocnila sa ma túžba navštíviť ho a pomôcť mu. Rozmýšľal som aj nad tým, že v takýchto okolnostiach by som ho hádam mohol aj získať, aby opustil svet a venoval sa celkom Božej službe.“ (Autobiografia 79); „Keď som urobil tento sľub, opustili ma všetky tie nábožné myšlienky, ktoré mi prichádzali v nepravý čas a potom som spokojne pokračoval v štúdiách. V tom čase som sa stýkal s magistrom Petrom Fabrom a s magistrom Františkom Xaverským, ktorých som neskoršie získal pre Božiu službu duchovnými cvičeniami.“ (Autobiografia 82)
b) v láske – Ignác je uskutočňoval rôznymi spôsobmi, aby bol vo všetkom oslávený Boh: „V Alcale som študoval asi jeden a pol roka.8 Pretože do Barcelony som prišiel v pôste roku 1524 a študoval som tam dva roky, do Alcaly som prišiel roku 1526. Študoval som tam Sotovu dialektiku, Albertovu fyziku a magistra sentencií. Počas pobytu v Alcale som sa zaoberal aj dávaním duchovných cvičení a vysvetľovaním katechizmu; to prinášalo dobré ovocie na Božiu slávu.“ (Autobiografia 57); „V tom čase sme boli už všetci rozhodnutí, čo urobíme: pôjdeme do Benátok a do Jeruzalema a zasvätíme svoje životy pre dobro duší. Keby sme nedostali povolenie zostať v Jeruzaleme, vrátime sa do Ríma a predstavíme sa Kristovmu zástupcovi, aby nás použil, kde myslí, že to bude viac na Božiu slávu a na úžitok duší.“ (Autobiografia 85). Táto Božia sláva, ktorá sa prejavuje v Ignácovej láske k ľuďom je teda v rovnakom čase spojená so službou, teda konkrétnou pomocou k ľuďom.
Putovanie do Montserratu ovplyvnila aj udalosť, keď sa sv. Ignác stretol s Maurom. (Autobiografia 15-16). Zdá sa, že táto udalosť je naplnená aj istým druhom fantázie. Potvrdzuje to aj sám sv. Ignác: „Pokračoval som v ceste do Montserratu a ako som to vždy robieval, rozmýšľal som o hrdinských podujatiach, ktoré vykonám z lásky k Bohu. Pretože som mal hlavu preplnenú rozprávkami Amadisa z Gauly a z podobných kníh, prichádzali mi na myseľ podobné veci.“ (Autobiografia 17) Predsa však i táto udalosť poukazuje na jednu dôležitú skutočnosť, že Ignác venuje pozornosť svojím vnútorným pohybom: želania, hnev, vnútorný boj, nespokojnosť, atď.
Po príchode do Montserratu sa Ignác rozhodol bdieť so zbraňou celú noc pred oltárom Panny Márie Montserratskej a rozhodol sa zanechať svoje rúcho a obliecť sa do Kristovej výzbroje: „Preto som sa rozhodol, že budem bdieť so zbraňou celú noc bez toho, že by som si sadol alebo si odpočinul, ale že budem bdieť chvíľami postojačky a chvíľami na kolenách pred oltárom Panny Márie Montserratskej. Tam som sa rozhodol zanechať svoje rúcho a obliecť sa do Kristovej výzbroje…. Meč a dýku som zavesil na oltár Panny Márie v kostole.“ (Autobiografia 17) Z histórie vieme, že zbrane zastávali veľmi dôležité miesto v živote sv. Ignáca: „Do dvadsiateho šiesteho roku svojho veku som sa oddával svetským márnostiam a mojou najobľúbenejšou záľubou bolo cvičenie so zbraňou s veľkou a márnivou túžbou získať si česť.“ (Autobiografia 1) Zbrane a Ignácove plány vždy boli úzko späté. Vedel, že každý plán alebo každý projekt má svoje zbrane a svoje nástroje, či pomôcky. Preto sa rozhodol zmeniť svoju výzbroj a obliecť sa do výzbroje Krista: „V predvečer sviatku Zvestovania Panny Márie v marci roku 1522 v noci, a to v najväčšej skrytosti, ako len bolo možné, zašiel som k istému žobrákovi, vyzliekol som sa zo svojich šiat, daroval som ich chudákovi a obliekol som sa do obleku, po ktorom som tak veľmi túžil. Potom som si išiel kľaknúť pred oltár Panny Márie. Celú noc som prebdel raz v tejto polohe, potom zas postojačky, so svojou pútnickou palicou v rukách. Odišiel som odtiaľ ešte za svitania, aby ma nikto nepoznal a znova som sa vydal na cestu.“ (Autobiografia 18) Ignác sa takto chcel identifikovať s Ježišom chudobným a poníženým. Toto nočné bdenie so zbraňou v ruke pred obrazom Panny Márie bolo iste ovplyvnené Ignácovým čítaním rytierskych románov Amadísa de Gaula. V románe opisuje svojho najstaršieho syna, ktorý pred pasovaním za rytiera strávil noc v kostole podľa vtedajšieho rytierskeho zvyku.
Ignác teda podľa príkladu svätých, ktorých životopisy prečítal v Loyole, odložil skvostné rúcho a obliekol sa do rúcha pokánia, ktoré svätí volali „Kristove zbrane“. To je symbolicky jedna z čŕt jeho špirituality. V povestnom 11. pravidle Konštitúcií Spoločnosti sa hovorí:
„Nech si všetci vštepia do srdca ako vec veľkej ceny a nesmiernej dôležitosti pred tvárou nášho Pána a Stvoriteľa, že veľa osoží a pomáha pre pokrok v duchovnom živote celkom a nielen čiastočne pohŕdať všetkým, čo svet miluje a objíma; a naopak, celým srdcom prijímať, ba túžiť po tom, čo Kristus Pán miloval a objímal. Lebo ako svetácki ľudia, ktorí idú za tým, čo je svetské, milujú a s veľkou horlivosťou sa zháňajú za hodnosťami, cťou a slávnym menom tu na zemi, ako ich svet vyúča; tak zasa tí, ktorí v duchu pokračujú a opravdivo nasledujú Krista, nášho Pána, milujú a vrúcne si žiadajú to, čo je tamtým veciam protichodné, t. j. priodiať sa z lásky a úcty k nemu rúchom a odznakmi svojho Pána natoľko, že keby to bolo možné bez akejkoľvek urážky Božskej Velebnosti a bez hriechu blížneho, boli by ochotní utrpieť pohanenie, krivé svedectvá a krivdy a za hlúpych byť považovaní. Zo svojej stránky by tomu nedali nijakú príležitosť, jedine preto, lebo si žiadajú podobať sa nášmu Stvoriteľovi a Pánovi Ježišovi Kristovi, nasledovať ho a zaodiať sa jeho rúchom a odznakmi. Veď i on sa nimi priodial pre náš väčší duchovný pokrok a dal nám príklad, aby sme ho vo všetkom, nakoľko len s Božou milosťou možno, napodobili a nasledovali, lebo je pravá cesta, ktorá vedie ľudí do života.“
Ignác prišiel do Montserratu 21. marca 1522. Montserrat je dedina situovaná v hornatom kraji v srdci Katalánska. Exitoval tu kláštor, v ktorom sa pestovala súčasná spiritualita, tzv. devotio moderna. Spiritualita, ktorá naliehala na vnútorný život a praktické metódy pre modlitbu – spytovanie svedomia, askézu, ticho, atď. V roku 1500 sa v tomto kláštore publikovala knižka s názvom: Ejercitatorio de la vida espiritual, dielo opáta Cisnerosa, ktorá bezpochyby pomohla Ignácovi na začiatku jeho duchovného života, najmä čo sa týka metódy modlitby. Táto knižočka bola prezentovaná ako zbierka textov pre modlitbu mníchov. Je to traktát o modlitbe, o počiatku duchovného života. Obsahuje predlohy alebo vzory rôznych metód modlitby a výber textov, aby sa dosiahla kontemplácia. Starostlivý výber autorov, erudovaný výber textov a správna usporiadanie materiálov boli faktormi, ktoré prispeli k úspechu tohto dôležitého diela, z ktoré Ignác zobral základ pre svoj duchovný život a pre sformovanie DC. Dielo v prvom rade bolo určené pre mníchov v komunitách a malo posilniť cvičenie sa v modlitbe a v rôznych metódach. Prameňmi tohto jednoduchého diela boli predovšetkým: Sväté Písmo (Žalmy, Pieseň piesní, Izaiáš, Jeremiáš, Kniha Múdrosti…), Patristika (Ambróz, Hieronym, Augustín, Gregor Veľký…), Stredný vek duchovných autorov (Anzelm, Ricardo de san Víctor, Bernard, Peter Lombardo, Tomáš Akvinský, Bonaventúra), nekresťanskí autori (Aristoteles, Seneka). Knižka Ejercitatorio de la vida espiritual sa skladá zo 69 kapitol, úvod a kapitoly sú rozdelené do štyroch častí a približuje tri klasické cesty pre duchovný život: očisťujúca, osvetľujúca, zjednocujúca. (Nové vydanie knihy: Compendio breve de ejercicios espirituales. Un monje de Montserrat (siglo XVI), BAC 2006, Javier Melloni (editor)
Práve túto knižočku ponúkol Ignácovi spovedník pri návšteve kláštora. (Autobiografia 17) Vplyv tejto knižočky Ejercitatorio de la vida espiritual mal evidentný vplyv na tvorbu Duchovných cvičení:
a) metóda: mnohé Anotácie; úvody do DC; rozdelenie na meditácie, konsiderácie, kontemplácie a rozhovory; druhý a tretí spôsob modlitby, v „examen“ sú mnohé dôležité prvky. Čo sa týka prostredia – ústranie, miernosť v jedení, duchovné rady v konaní pokánia – a to všetko preto, aby sa čo najľahšie hľadala a našla Božia vôľa v živote.
b) centrum je človečenstvo – ľudskosť Krista. V tomto bode môžeme cítiť aj vplyv z čítania Vita Christi, knižky, z ktorej si Ignác urobil zhrnutie na viac ako 300 stranách. Ignác uvádza od „druhého týždňa“ Duchovných cvičení človečenstvo – ľudskosť Krista.
c) schéma troch ciest – naznačená v anotácii 10: „1 Desiata. Keď ten, kto dáva cvičenia, spozoruje, že exercitant je napádaný a pokúšaný pod zámienkou dobra, práve vtedy je vhodné, aby mu vysvetlil pravidlá druhého týždňa, ako sa spomenulo. 2 Lebo nepriateľ ľudskej prirodzenosti zvyčajne vtedy viac pokúša pod zámienkou dobra, keď sa človek cvičí na ceste osvietenia, ktorá zodpovedá cvičeniam druhého týždňa 3 a nie natoľko na ceste očisťovania, ktorá zodpovedá cvičeniam prvého týždňa.“ (DC 10)
Ignácov pobyt v Montserrate bol krátky, predsa však vyťažil z tohto pobytu maximum pre svoj duchovný život. Predovšetkým inšpirácia duchovná a cirkevná, ktorú zachytil v kláštore. Všetko toto, okrem iného, zapadá do sviatku slávenie Zvestovania Pána, keď Cirkev slávi s Máriou vstup Boha do našej histórie a ľudskej prirodzenosti. Tak možno charakterizovať aj túto etapa – nový začiatok v živote sv. Ignáca.
(spracované podľa: J. M. Rambla, El peregrino, Sal Terrae; Compendio breve de ejercicios espirituales. Un monje de Montserrat, editor J. Melloni; I. Iparraguirre, San Ignacio de Loyola. Obras, BAC; M. P. Maza, La Autobiografia de san Ignacio: apuntes para una lectura; Svätý Ignác z Loyoly. O Sebe. Dobrá kniha)