Posledné odseky Formuly Inštitútu predstavujú jej ukončenie. V nich, po tom ako boli naznačené dôvody jestvovania samotnej Formuly, budúcim jezuitom sa pripomína, aby neprijímali k profesii ľudí bez náležitých požiadaviek a tiež nie k sľubom koadjútora alebo školastika. Formula Inštitútu končí modlitbou a doxológiou.
Dôvod existencie Formuly Inštitútu
Formula ponúka to, čo sv. Ignác a jeho spoločníci mohli vysvetliť o ich povolaní ako náčrt alebo opis. Povolanie (profesión/zloženie rehoľného sľubu) je veľmi často používané slovo v ignaciánskych spisoch, aby sa pomenoval spôsob života, ktorý vyznávame, či žijeme, spôsob napodobňovania Krista, vlastný nášmu povolaniu. S opisom sme preložili latinské slovo „typus“, ktoré v skutočnosti znamenalo: obraz. Formula podľa jej autorov prezentuje obraz spôsobu, či charakteru života vlastného Spoločnosti Ježišovej. Preto 31. GK hovorí, že v nej sa ukazuje základná štruktúra Spoločnosti. (por. 31. GK, dekrét 4, č. 3) Toto všetko prví spoločníci podrobili schváleniu pápežovi Pavla III a Apoštolskej stolici, ktorej prislúcha schválenie rehoľných rádov.
Dôvod, ktorý ich viedol k prezentovaniu tohto obrazu Spoločnosti je „stručne informovať tak tých, ktorí sa ich pýtajú na spôsob ich života, ako aj pre ich nasledovníkov“. S pokorou a odovzdaním sa do Božej vôle pridávajú: „ak bude Boh chcieť, aby sme mali tých, ktorí budú pokračovať po tejto ceste“, v tomto Inštitúte, ktorý je cestou k Bohu. Preto Títo budú musieť počúvať tieto slová, nasmerované k nim prostredníctvom ich zakladateľa a budú musieť kontemplovať konkrétne vyjadrenia vo Formule, ktorá je prvým portrétom, autentickým obrazom Spoločnosti Ježišovej, do ktorej ich Pán zavolal.
Byť svedomitý a opatrný v prijímaní k profesii
F39 tu pripravila dve upozornenia pre budúcich jezuitov. O prvom sme rozprávali v piatej kapitole. Odvoláva sa na to, aby sa nenariaďovali prísnosti pravidla. Ako sme povedali, pravidlo bolo vynechané z dôvodov škrupúľ kardinála Ghinucciho. Druhé upozornenie je toto: starostlivosť – opatrnosť – svedomitosť v prijímaní k profesii. Dôvod oboch bol a je, že Ignác a jeho spoločníci už odskúšali, že táto cesta alebo tento spôsob života, prináša v sebe samom mnohé a vážne ťažkosti: „a keďže sme zakúsili, že sú s ním spojené mnohé a vážne ťažkosti, považovali sme za vhodné aj nariadiť…“
Dokument nazvaný „Fundación de colegio“ z konca roku 1540 alebo na začiatku 1541 jasne a zrozumiteľne povedal: „Ak niekto vstúpi do kláštora dobre usporiadaného a dobre zladeného, bude viac vzdialený od príležitostí hriechu, pre väčšiu klauzúru, pokoj a súlad, ako v našej Spoločnosti, ktorá nemá takúto klauzúru, pokoj a ticho, ale prechádza z jednej časti do druhej. Otázkou je, či ten, kto má zlé zvyky a je bez nijakej dokonalosti, či takémuto stačí zdokonaľovať sa v kláštore, tak usporiadanom a dobre zladenom. Ale v našej Spoločnosti je potrebné, aby bol najprv niekto dobre vyskúšaný a veľmi osvedčený, skôr než bude prijatý, pretože neskôr musí diskutovať s dobrými a s milými, a so zlými a s nepríjemnými a na tieto konverzácie sa vyžadujú väčšie sily a väčšie skúsenosti, tiež väčšie milosti a dary od nášho Stvoriteľa a Pána.“ Ťažkosti tejto cesty alebo charakteru života vyžadujú, aby neboli pripustení k profesii tí, čo nie sú dostatočne poznaní a vybraní.
Na prvom mieste sú to tí, ktorí sú dostatočne poznaní. „A preto sme považovali za vhodné tiež ustanoviť, aby žiaden nebol pripustený urobiť profesiu v tejto Spoločnosti bez toho, aby jeho život a jeho intelektuálna formácia neboli preskúmané s dlhými a starostlivými skúškami (ako sa to vyjasní v Stanovách).“
Profes musí byť jeden z tých, ktorý sa vyznačuje dobrým správaním a priamym teologickým učením, ktorému tak bude môcť Spoločnosť dôverovať, a ktorý sa bezpochyby odovzdá misiám pápeža. Toto sa dosiahne iba vtedy, ak prejde mnohými skúškami, ktoré musia byť dôkladné a dlhé. Iba takto bude môcť dosiahnuť dôveru a istotu. Konštitúcie hovoria na prvom mieste o týchto skúškach v Examene a v Piatej časti.
Ďalej Ignác hovorí, že musia byť výnimoční, prvotriedni: „V skutočnosti tento Inštitút vyžaduje ľudí celkom pokorných a rozumných v Kristovi a významných v rýdzosti kresťanského života a aj vzdelaním.“ F39 hovorila: „Keď sa bude vidieť, že je rozumný v Kristovi a vynikajúci alebo vo vzdelaní alebo vo svätosti života, napokon nech je prijatý do Kristovho vojska.“ F40 zmenila „svätosť života“ na „rýdzosť kresťanského života“. Možno sa predchádzajúce vyjadrenie zdalo príliš silné.
Ignác tak žiada pre svoj Inštitút pokorných ľudí a rozumných v Kristovi, význačných v humanitných vedách, alebo v nich šikovných. Toto sa napokon dostalo do F50. Slovíčko „pokorných“ dopísal sám sv. Ignác a ukazuje ním vnútorný postoj a vonkajšiu podriadenosť a službu, ktorá musí charakterizovať jezuitu – „v súlade s poníženosťou a podriadenosťou“. (por. Konštitúcie 817)
„Rozumných v Kristovi“. Apoštolom, ktorých Pán posielal ako ovce medzi vlkov, najskôr ich poučil o rozumnosti (múdrosti, prezieravosti) spolu s jednoduchosťou: „Hľa, posielam vás ako ovce medzi vlkov. Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice.“ (Mt 10, 16) Rozumnosť – prezieravosť, či múdrosť, ale v Kristovi, uplatnená v hľadaní služby a slávy Krista, založená na Kristovom učení a osvietená jeho Božskou milosťou. Nie múdrosť, či rozumnosť tela: „A zmýšľať podľa tela je smrť, kým zmýšľať podľa Ducha je život a pokoj.“ (Rim 8, 6)
Ignácovi ďalej záleží na tom, aby profesi boli mimoriadni v čnostiach a vo vedách. Ide najmä o dôveryhodnosť a morálnu autoritu, ktorá sa dosahuje bezúhonným a dokonalým životom a dobrou teologickou formáciou. Práve v poslednej redakcii FI, Formula vyžaduje, aby profesi boli význační v oboch veciach: „rýdzosť kresťanského života a aj vzdelaním“. Predchádzajúce redakcie hovorili vo forme alternatívy: vedieť alebo svätosť (rýdzosť života). Je viac pravdepodobné, že na začiatku sa nepredpisovalo, aby všetci profesi boli učení. V rozhodovaní prvých otcov, v roku 1539, keď diskutovali o tom, či urobiť sľub pápežovi, sa hovorilo o tých, ktorí „majú schopnosti“ a o tých „menej schopných“. Na stretnutí v roku 1541 rozhodli, že tzv. „letrados“ – tí, čo majú univerzitné štúdiá, aby boli viac ako tí, čo ich nemajú, najmenej dve tretiny zo všetkých, a že na tých bez štúdií, pre nich by platili iné prirodzené a nadprirodzené kvality, ktoré by ich urobili atraktívnymi, alebo by im dali morálnu autoritu, o ktorej sme hovorili. Neskoršie však skúsenosť Ignácovi ukázala, že pre „misie od pápeža“ bolo vždy potrebné mať solídnu teologickú formáciu. Čo Ignác rozumel pod pojmom „významní vzdelaním“? Už sme ho počuli hovoriť o „schopnosti/dostatočnosti“. Túto skutočnosť spomína aj v Konštitúciách: „Títo musia mať okrem vzdelania v literatúre a v slobodných umeniach takisto dostatočné znalosti zo scholastickej teológie a Svätého Písma…“ (Konštitúcie 518) Avšak „dostatočný“ je relatívny termín: dostatočný pre čo? Ignaciánske dokumenty sú zhodné v odpovedi: pre ministériá – poslania Spoločnosti. V jednej správe o Spoločnosti, adresovanej Karlovi V., sa hovorilo, napríklad, aby sa neprijímali do nej všetci, ale len „osoby dobre vyskúšané a vzdelané, tak aby mali nejaký talent pre kázanie a spovedanie“. A v staršom rozhodnutí sa hovorí: „tých, čo Spoločnosť prijme, budú vzdelaní, „majúc priemernú schopnosť pre kázanie a spovedanie“: „Zameranie a cieľ, ku ktorému táto Spoločnosť smeruje, je chodiť po rozličných krajinách sveta a hlásať Božie slovo, spovedať, duchovne pomáhať ľuďom s Božou milosťou a všetkými dostupnými prostriedkami, a robiť to všetko v poslušnosti voči najvyššiemu zástupcovi Krista, nášho Pána, alebo predstavenému Spoločnosti. Preto sme prišli k náhľadu, že je potrebné, ba veľmi rozumné, aby vstupujúci do nej boli v živote osvedčení a vzdelaní mužovia, súci na takú úlohu. Keďže však v porovnaní s inými je iba málo dobrých a vzdelaných, a aj z toho mála väčšina si chce už oddýchnuť od vykonaných prác, zisťujeme, že je náramne ťažko dosiahnuť vzrast v Spoločnosti takými členmi, čo by boli aj mravne aj vedecky na výške, a to aj preto, že náš spôsob života vyžaduje od nich veľmi ťažké práce a veľmi veľké sebapremáhanie. Preto sme sa všetci uzhodli na tom, že treba voliť inú cestu, ako dosiahnuť túžené zachovanie a rozvoj Spoločnosti na čím väčšie oslávenie Boha, nášho Pána, a na jeho službu: totiž prijímať mladíkov, ktorí by vzorným životom a nadaním dávali nádej, že sa stanú i osvedčenými i učenými pracovníkmi vo vinici Krista, nášho Pána; prijímať takisto, za podmienok uvedených v apoštolských listoch, kolégiá či už pri univerzitách alebo mimo nich, a v prvom prípade tak pri univerzitách, ktoré spravuje Spoločnosť, ako aj pri takých, ktoré ona nespravuje. Sme v našom Pánovi presvedčení, že takto sa dosiahne väčšia služba Božej velebnosti, keď i počtom vzrastú i robia pokrok vo vedách a v čnostiach tí, čo sa celkom zasvätia jej službe. Budeme teda ponajprv hovoriť o kolégiách, potom o univerzitách. A čo sa týka kolégií, na prvom mieste o zakladateľoch; na druhom mieste o kolégiách už založených z hľadiska hmotného a časného; na treťom mieste o školastikoch, čo sa v nich venujú štúdiám: o ich prijatí, zachovaní, pokroku v štúdiách a v iných prostriedkoch pre pomoc blížnemu, o zakončení štúdií; na štvrtom mieste o správe kolégií.“ (Konštitúcie 308) Nevyžaduje sa teda „byť kapacitou vo vedách, ale mať intelektuálnu prípravu a kredit, ktorý vyžaduje služba zasievania Božieho slova“. (por. Examen 30, 109)
Koadjútori – pomocníci
Tento odsek je nový. Vo F39 a F40 očividne neexistoval, pretože koadjútori boli včlenení do Inštitútu neskoršie, prostredníctvom krátkeho breve „Exponi nobis“ z roku 1546. Keď sa pripravovala F50, opýtal sa páter Polanco sv. Ignáca, či sa bude v nej hovoriť niečo aj o koadjútoroch. Sv. Ignác odpovedal, že áno, ale bez konkrétnosti a bez hovorenia o kvalitách, ktoré musia mať, naznačujúc iba, že budú musieť byť vhodní, aby sa nesťažilo vydanie schvaľujúcej buly Formuly Inštitútu. Tak sa aj stalo. Posledná ignaciánska fráza vysvetľuje spôsob ako sa to stalo. Na koniec sa vhodne doplnilo, že budú dostatočne dlho skúšaní. Tento nový element nášho Inštitútu bol niečím jedinečným v Spoločnosti, ktorý nemal podobu v žiadnom inom náboženskom ráde. Sv. Ignác sa pravdepodobne obával, že aj keď už bol schválený pápežom, kým príde k napísaniu buly, mohli by sa objaviť rovnaké ťažkosti ako na začiatku kreovania nového Inštitútu. Týkajú sa dvoch tém: v obozretnosti neprijať ich ako koadjútorov, ale ako vhodných – súcich a že budú robiť sľuby.
a) vhodní – súci: Keď sa hodia pre cieľ Spoločnosti. Týka sa to tých, ktorí budú prijatí za koadjútorov v duchovných a svetských (hmotných), tých, o ktorých sa nehovorilo nič vo zvyšku Formuly Inštitútu. V krátkej citovanej správe schválenia tohto stupňa sa o nich píše, že sú to kňazi, ktorí pomáhajú profesom v duchovných veciach alebo službách a laici, ktorí im pomáhajú v hmotných veciach a domácich prácach, či remeslách. Tento opis je viac konkrétne vyjadrený v Konštitúciách: „Aby títo koadjútori boli dôkladnejšie poučení, treba všetkým širšie vysvetliť, čo bolo naznačené na začiatku: že sa totiž do Spoločnosti prijímajú koadjútori v duchovných a hmotných veciach. Duchovní koadjútori sú kňazi, čo majú dostatočné vzdelanie a môžu Spoločnosti pomáhať v duchovných veciach. Koadjútori v hmotných veciach neprijímajú svätenie a môžu, či so vzdelaním alebo bez neho, byť na pomoci v oblasti hmotných potrieb. Prví pomáhajú Spoločnosti viac spovedaním, exortáciámi, vyučovaním kresťanskej náuky a iných náuk. Keď ide o pomoc dušiam, môžu sa im udeliť tie isté výsady ako aj profesom. Druhí (aj keď a môžu zamestnať v dôležitých úlohách, podľa toho, aké talenty im Pán udelil) sa používajú skôr vo všetkých podradnejších a bežnejších službách, ktoré sa im prikážu vykonávať, pričom sú vedení presvedčením, že keď pomáhajú Spoločnosti, aby sa mohla venovať duchovnému zabraňovaniu ľudí, slúžia samému Pánovi všetkých, veď to robia kvôli jeho božskej láske a úcte. Majú byť preto ochotní, aby spĺňali presne a nakoľko možno so všetkou poníženosťou a láskou funkcie, ktoré sa im zveria. Získavajú tak nielen plnú odmenu, ale stanú sa aj účastnými na všetkých dobrých skutkoch, ktoré na svoju službu a chválu Boh milostivo dá vykonať skrze celú Spoločnosť, ako aj na odpustkoch a milostiach, ktoré Apoštolská stolica udelila profesom pre dobro duší.“ (Examen, kapitola 6, 1-2=Konštitúcie 112-114)
Ku koadjútorom sa tu pripájajú školastici. Pravdepodobne je to vsuvka pridaná v neskoršom čase. Pretože o školastikoch sa už hovorilo predtým. Títo koandjútori nebudú prijatí do vojska Ježiša Krista, až na tých, ktorí už boli dôkladne preverení a uznaní za vhodných pre cieľ Spoločnosti. V každom prípade všetci musia spolupracovať alebo sa podieľať na realizácii toho istého cieľa opísaného v prvej kapitole Formuly Inštitútu. Ale každý podľa stupňa zadelenia. Aké kvality musia mať koadjútori, aby sa mohlo povedať, či sú vhodní pre cieľ Spoločnosti, to vyjasňujú Konštitúcie: „Aj na prijatie za formovaného koadjútora sa žiada, aby jeho život, dobrý príklad a schopnosti vyhovovali Spoločnosti tak, že jej bude na pomoci či v duchovných záležitostiach svojím vzdelaním, alebo bez štúdií vo vonkajších prácach, podľa toho, aké dary mu udelila Božia dobrota.“ (Konštitúcie 522)
b) Sľuby. „Jedni aj druhí po urobení dostatočných skúšok a po dovŕšení času, ktoré ustanovia Konštitúcie, pre väčšiu nábožnosť a zásluhy, budú musieť urobiť svoje sľuby.“ Kto sú „jedni aj druhí? Koadjútori – pomocníci a školastici? Alebo duchovní koadjútori a časní koadjútori (v hmotných veciach)? Prvá interpretácia je viac jasná, v ktorej pokračujú Nadal ako aj iní autori. Predsa však už sme povedali, že viac inklinujeme k presvedčeniu, že odsek „a za školastikov“, je vsuvka pridaná v druhom období. Ak „jedni aj druhí“ sa rozumejú koadjútori a školastici, bolo by treba prísť k dôsledku, ku ktorému prišiel Nadal, že školastici môžu robiť slávnostné sľuby tým, že zostanú na stupni aprobovaných školastikov. Toto sa nám zdá neprijateľné. Keď sa pripravovala a schválila F50, školastikom nebolo predpísané viac, než sľub vstúpiť do Spoločnosti. Tri sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti boli zavedené do poslednej korekcie textu Konštitúcií okolo roku 1552-1553. Mohol byť slávnostný sľub vstúpiť do Spoločnosť ako sľub profesa alebo koadjútora?
Konštitúcie ustanovujú čas pre prijatie sľubov v Piatej časti (514-515). Tridentský koncil, keď nariadil, že po ročnom absolvovaní noviciátu bolo treba pripustiť novica k profesii alebo ho prepustiť, urobil jednu výnimku v prospech Spoločnosti a pri tejto príležitosti schválil jej Inštitút, nazývajúc ho „zbožným a svätým“.
Koadjútori budú robiť svoje sľuby „pre väčšiu nábožnosť a zásluhy“. Tieto slová sú z listu „Exponi nobis“ a boli už v liste Ignáca odovzdanom kardinálovi, aby prerokoval vec s pápežom: „pre ich väčšiu nábožnosť, odriekanie a zásluhy“. Na začiatku, ako je prirodzené, Ignác pochyboval o právnických formách tejto novej Inštitúcie, dokonca aj o tom, či bolo potrebné, aby títo pomocníci profesov robili sľuby. Neskôr sa však stanovila povaha týchto sľubov: „nie sú slávnostné, ale že nimi budú viazaní, pokiaľ generálny predstavený bude usudzovať, aby oni pokračovali v Spoločnosti. Obšírnejšie sa o tom bude hovoriť v Konštitúciách. Konštitúcie dávajú jasne najavo, že sú sľuby jednoduché a podmienené: robia sa v zahrnutej podmienke „ak ich Spoločnosť bude chcieť mať“ (Konštitúcie 536). Predsa len výnimočne niektoré môžu byť slávnostné: „okrem niektorých, ktorí pre svoju nábožnosť a pre osobitné kvality osoby, s povolením generálneho predstaveného, budú môcť urobiť tri slávnostné sľuby“.
Je to prvý krát, čo sa objavujú tieto tri slávnostné sľuby bez toho, aby boli spomínané v niektorom z predchádzajúcich dokumentov, ktoré sa nám zachovali.
Všimnime si, že výnimka je urobená v sľuboch koadjútorov, nie v sľuboch profesov. Tí, ktorí robia tieto sľuby sú preto, ako upozorňuje Nadal, koadjútori slávnostných sľubov, nie profesi, ktorým chýba štvrtý sľub. Na druhej strane, nerozlišuje sa medzi koadjútormi v časných a duchovných veciach. Je jasné, že v čase Ignáca bol najmenej jednej časný koadjútor so slávnostnými sľubmi. Konštitúcie napriek tomu predpokladajú, že tí, čo robia tieto tri slávnostné sľuby, sú kňazi; a okrem toho, ich predstavujú viac ako profesov bez štvrtého sľubu ako koadjútorov so slávnostnými sľubmi. (por. Konštitúcie 520-521)
Modlitba a záver
Formula končí prosebnou modlitbou k Ježišovi Kristovi, aby preukázal láskavú náklonnosť týmto krehkým a skromným podujatiam, a všetko nasmeroval na väčšiu slávu Otca, ktorému jedinému nech je vždy chvála a česť po všetky veky vekov. Amen. Tento záver je inšpirovaný sv. Pavlom: „Jemu, jedinému, múdremu Bohu sláva skrze Ježiša Krista naveky. Amen.“ (por. Rim 16, 27); „Kráľovi vekov, nesmrteľnému, neviditeľnému jedinému Bohu česť a sláva na veky vekov. Amen.“ (1 Tim 1, 17); „On jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle; jeho nik z ľudí nevidel, ani vidieť nemôže. Jemu česť a večná vláda. Amen.“ (1 Tim 6, 16)
(spracované podľa Antonio M. de Aldama, La Formula del Instituto de la Compañía de Jesús, s. 111-120)