„Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ A znovu sa zohol a písal po zemi.“
(Jn 8, 7-8)
Letu orla sa podobá kajúca skúsenosť Ignáca, ktorá tvorí pozadie tejto aktuálnej prosby. Ešte stále v rekonvalescencii, po výstrele z dela v Pamplone, si Ignác všíma pohromu svojho minulého života a toľkú potrebu robiť pokánie. (por. Autobiografia 9) Videnie obrazu Panny Márie s Dieťaťom mu spôsobuje odpor, doslova hnus z minulého života: „Keď som sa raz v noci zobudil, videl som celkom jasne obraz Panny Márie s Ježiškom. Keď som sa dlhý čas naň díval, dostal som nesmierne veľkú útechu a prenikla ma taká veľká ošklivosť nad celým mojím minulým životom a zvlášť nad telesne zmyselnými vecami, že sa mi zdalo, ako keby sa mi zotreli z duše všetky predstavy, ktoré som mal prv do nej vtlačené. Od tej hodiny až do augusta 1553, kedy sa práve toto píše, nikdy som ani najmenším súhlasom neprivolil k telesným veciam. Podľa tohto úsudku možno usudzovať, že to bola Božia vec, hoci ja sám by som sa neodvážil o tom čosi viac povedať, iba potvrdiť, čo bolo vyššie spomenuté. Môj brat a všetci ostatní domáci podľa zovňajška spozorovali premenu, ktorá sa odohrala v mojej duši. (Autobiografia 10)
Inšpirovaný svätými, sa mu zdá, že ani tým, že vstúpi ku kartuziánom v Seville, by „nemohol uplatňovať nenávisť, ktorú prechovával voči sebe.“ (por. Autobiografia 12) Ale pokánia idú zmeniť jeho výzor a smerujú čoraz viac k tomu, aby potešili a páčili sa Bohu. (Autobiografia 14) Na Montserrate si vykoná generálnu svätú spoveď. Urobí si ju písomne a trvá tri dni. (Autobiografia 17)
Ignác sa potom uchýlil do samoty v Manrese, kde bol vážne napádaný škrupuľami. Ignác zápasil so škrupuľami istý čas. Výsledkom tohto zápasu bola opakovaná svätá spoveď (Montserrat), pretože mu vždy zostane dojem, že niečo zabudol alebo vynechal nejaký detail. Vráti sa preto k detailnému napísaniu celého svojho hriešneho života (por. Autobiografia 22). V prvom rade dosiahne iba to, že sa oslobodí od nutkavých myšlienok, či predstáv. Ignác cíti, že aj keď sa vyspovedal, znova sa mu prinavrátili myšlienky a škrupule a týkali sa ešte jasnejších vecí. Táto skutočnosť ho veľmi zaťažovala. Nepriateľ ho chcel takto prinútiť, aby zanechal „bláznovstvo“, pre ktoré sa rozhodol. (por. Autobiografia 22, 25) Celý tento Ignácov boj – zápas mal veľkú dôležitosť pri tvorbe pravidiel pre rozlíšenie škrupuli, v ktorých uvažuje, že mať ich na nejaký čas, či obdobie, môže byť celkom užitočné. (por. DC 348)
V nebezpečenstve smrti, tiež v Manrese, mu prichádzali na um také myšlienky, že sa považoval za spravodlivého. Ignác ich však odmietal a predstavoval si svoje hriechy. Hovorí, že tento vnútorný boj mu priniesol viac práce a námahy, než horúčka, ktorú mal. (por. Autobiografia 32) Naopak o dvanásť rokov neskoršie, znova v nebezpečenstve smrti, už sa neobáva svojich hriechov, ale cíti akýsi zmätok a bolesť, že nevyužil všetky dary od Boha. A ešte pätnásť rokov potom, keď premýšľal o zomieraní, mal takú radosť a toľkú duchovnú útechu z toho, že sa celý rozplýval v slzách. (por. Autobiografia 33)
V roku 1541, keď bol jednohlasne zvolený za generálneho predstaveného začínajúcej Spoločnosti Ježišovej, zamýšľal sa nad tým, ako by mohol uniknúť cez novú generálnu spoveď tomuto menovaniu, presvedčený o tom, že spovedník by mu v tom zabránil. Ale sa zopakovalo medzi ním a dobrým mníchom to, čo zažil Peter a Ježiš v trojitom odmietnutí a vyznaní lásky: Pas moje ovce (Jn 21, 17).
Nech je teda veľkým prínosom toto zhustené zhrnutie, aby sme ocenili hĺbku tejto jednoduchej prosby:
„Druhé je prosiť to, čo chcem: tu budem prosiť o veľkú a intenzívnu bolesť a slzy nad svojimi hriechmi.“ (DC 55)
Avšak pozor! Ponorenie sa do vlastného hriešneho života si vyžaduje veľmi pozitívnu skúsenosť Božej dobroty, aby sme zabránili padnutiu do beznádeje alebo zúfalstva, a aby sme dali mieru našim nedostatkom a chybám. Božie slnko dovoľuje vidieť kúsočky prachu!
Sv. Peter je v tomto naším vzorom, keď padne na kolená a zvolá pri neočakávanom štedrom rybolove: „Odíď odo mňa Pane, lebo som človek hriešny.“ (Lk 5, 8 ) Ignác podčiarkol citovanú dobrotu v rozhovore v predchádzajúcej meditácii. Je však vhodné, aby ju zopakoval. A okrem toho nás varuje, pretože „osobám, ktoré kráčajú z jedného ťažkého hriechu do druhého, nepriateľ zvyčajne predkladá zdanlivé rozkoše podnecujúc ich, aby si predstavovali zmyselné radosti a rozkoše, aby lepšie vydržali a rástli vo svojich nerestiach a hriechoch. V tých istých osobách však dobrý duch pôsobí opak: znepokojuje ich a spôsobuje im mravným súdom rozumu hryzenie svedomia.“ (DC 314)
Je to potrebné vidieť oslobodzujúcu silu rozpoznania vlastného hriechu: „Pretože som mlčal, chradli mi kosti a celý deň som nariekal. Vyznal som sa ti zo svojho hriechu a nezatajil som svoj priestupok. Povedal som si: „Vyznám Pánovi svoju neprávosť.“ A ty si mi odpustil zlobu môjho hriechu.“ (Ž 32, 3.5)
Ak rozpoznanie vlastného hriechu je dar, ešte viac je precítenie bolesti kvôli nemu, a čím je to intenzívnejšie, tým lepšie. Aby sme prišli až ku usmrteniu koreňa, musíme kopať až do hĺbky. Hriech sa šíri reťazovito tým, že zraňujeme alebo ubližujeme iným, ako je to v prípade Dávida, ktorý prechádza od cudzoložstva k vražde a to s veľkým pohoršením, ale tiež rastie vo vnútri tým, že sa zakoreňuje v najhlbších intímnych osobných štruktúrach. Sv. Pavol doslova kričí: „Kto ma vyslobodí z tohoto tela smrti? Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem.“ (Rim 7, 24.19)
Psychologický zákon stanovuje, že náklonnosť, či sympatia sa prikloní k tomu, čo potešuje a dôveruje postoju alebo očakávaniu, ktoré je vložené do konania (činnosti), ktoré sa premení na zvyk (prax). Keď vreckový zlodej sa tešil z ukradnutej peňaženky, zostane mu inštinktívne priľnutie k cudzím peňaženkám. Ako ho uzdraviť? Intenzívna bolesť bude odporovať neusporiadanému uspokojeniu alebo potešeniu. Ak navyše dosiahnem plakať, slzy spália korene a očistia všetko ako v novom krste. Spomeňme si na hriešnicu pre nohách Ježiša, zmáčala ich slzami a utierala ich vlasmi. Taktiež Peter sa vzďaľuje z domu Kaifáša, tým že horko plače. Ak by ten zlodej ukradnutej peňaženky zaplakal, veľmi ťažko by sa vrátil k tomu, aby to znova urobil.
Riziko tejto prosby je, ak by sme chceli prinútiť city alebo naopak, ak by sme to nedosiahli, by si niekto myslel, že sa nemodlil dobre. Pamätajme na to, že bolesť a plač, či nárek, sú darom od Boha. Meditácia berie do úvahy kvantitatívny proces (všetko) aj ošklivosť, aj zlomyseľnosť osobných hriechov. Aby sme si pomohli, Ignác nanovo navrhuje porovnanie medzi tým, kto je Boh, ktorého som urazil a kto som ja a zakončuje tým, že ďakuje Bohu za jeho trpezlivosť.
(spracované podľa Santiago Thió i de Pol SJ, „Pedir lo que quiero. Comentario de las peticiones del libro de EE de san Ignacio de Loyola“, s. 8-9)