„Pozri, už tri roky chodím hľadať ovocie na tomto figovníku, a nič nenachádzam. Vytni ho! Načo ešte aj zem vyčerpáva?“ (Lk 13, 7)
Sv. Ignác začína Prvý týždeň s provokačnou meditáciou o hriechu, ktorá poskytuje exercitantovi možnosť zamyslieť sa nad tým, že sa dopustil vážnych chýb, omylov, priestupkov a hriechov. Ignác ich takto vnímal vo svojom čase.
Páter Polanco neskôr o Ignácovi povedal: „Ignác bol mužom viery, hoci nie celkom žil v zhode s ňou, ani si nedával pozor na hriechy, osobitne bol samopašný v hrách a vo veciach, čo sa týka žien, ako aj čo sa týka vzbúr a zbraní“ a ospravedlňuje ho tým, že „toto bolo zvyčajným zlozvykom a neresťou“.
V 24-rokoch svojho života sa Ignác bránil tým, že si vykonal cirkevnú tonzúru, vyhol sa tak súdnemu procesu pre veľmi vážnu chybu, ktorú spáchal, využijúc anonymitu karnevalu. Tým, že zverejnil výhovorku alebo zámienku tonzúry, ktorá ho oslobodzovala, žalobca hovorí: „…a trestných činov, ktorých sa dopustil, sú uznané a veľmi veľké, pokiaľ ide o to, že sa ich dopustili on a Pero López, jeho brat, večer, úmyselne…a tým, že dával rady o špehovaní, zrade a zákernosti, podľa toho ako to táto svedkyňa uviedla…“. Sudca nakoniec zakončuje svoju reč tým, že žiada verejné pojednávanie, zlepšenie, trest a nápravu Ignáca u civilného súdu. Nakoniec vplyv jeho rodiny ho zachránil pred týmto trestom.
Prosba. Prosiť Boha a nášho Pána to, čo chcem a si želám…(…) Tu to bude prosiť o stud a zahanbenie nad sebou, tým, že vidím, že mnohí boli zatratení iba pre jeden ťažký hriech a ja som si zaslúžil toľko krát byť odsúdený navždy pre toľko mojich hriechov. (DC 48)
Páter Polanco v latinskej verzii DC z 1547, ktorú prekontroloval a preveril sv. Ignác, sa cíti byť zaviazaný povinnosťou, ponechať domnienku (hypotézu) trestu alebo odsúdenia mnohých, tým, že vsunie slovíčko „azda“ – „pravdepodobne“ – „hádam“: „..že toľkí pravdepodobne boli zatratení iba pre jeden ťažký hriech…“
Hanblivosť alebo stud je veľmi silná ľudská emócia. Nie je nič príjemné ju cítiť alebo prežívať. Z objektívneho hľadiska táto emócia spôsobuje pád z mnohých priečok, najmä s prihliadnutím na jej sociálny význam, to je vlastne hlavná potreba jednotlivca. Subjektívne núti jednotlivca, aby sa skrýval, nech by to bolo fyzicky alebo tým, že by sa hájil výhovorkami, ospravedlňovaním alebo zámienkami. Ignác ešte k tomu pridáva, že exercitant má prosiť aj o zahanbenie nad sebou samým. Avšak cenu nemá samoospravedlňovanie. Exercitant takto vstupuje do istého krízového okamihu. Vyciťuje nebezpečenstvo a vidí sa stratený.
Celé rozjímanie sa rozvíja prostredníctvom porovnaní ako ich robí prorok Nátan s Dávidom. Okrem toho Ignác rozvažuje o neposlušnosti a pýche anjelského hriechu, s príslušným trestom, ako aj o neposlušnosti Adama a Evy s ich osudnými a nešťastnými následkami a nakoniec o vnútornom a spravodlivom treste, ktorý so sebou prináša zlomyseľnosť akéhokoľvek ťažkého hriechu, pre ktorý bol už niekto odsúdený „hoci“ menší hriešnik než je sám exercitant.
V rovnakom čase exercitant pociťuje, môžeme povedať, že zakusuje osobne to, čo vyjadril a potvrdil žalmista: „Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne. Nevyčíta nám naše ustavične naše chyby, ani sa nehnevá naveky. Nezaobchodí s nami podľa našich hriechov, ani nám neodpláca podľa našich neprávostí.“ (Ž 103, 8-10)
Ignác na konci vedie exercitanta k náhlemu zvratu a to je nečakaný finálny – záverečný rozhovor, v ktorom približuje odsúdenie Nevinného na kríži, ktorý zachránil vinníka – hriešnika. (por. DC 53-54)
Vďaka Ukrižovanému, Ignác a exercitant, sa vyhnú (uniknú) nielen cirkevnému alebo civilnému súdu, ale najmä Božiemu súdu. Na konci rozjímania sa Ignác obracia na toho, ktorý ho spasil. Božia trpezlivosť je následkom Ježišovej poslušnosti opísaná následným „zostupným hymnom“ v liste sv. apoštola Pavla Filipanom.
Ignác zdôrazňuje predovšetkým jeho časnú smrť, že prišiel zomrieť za moje hriechy. (por. DC 53) Akoby sa odvolával znovu na sv. Pavla, ktorý píše Rimanom: „Sotvakto zomrie za spravodlivého; hoci sa dobrého by sa azda niekto odhodlal zomrieť. Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešni.“ (Rim 5, 7-8).
Tak môžeme vidieť, že záverečná skúsenosť presahuje hanblivosť, stud a zahanbenie, vyvolané počiatočným strachom a obavou a prechádza na reč vďačnej a nepodmienečnej lásky: Čo musím urobiť pre Krista? (DC 53)
Niektorí exercitátori nechávajú bokom toto rozjímanie, ktoré je tak príkre, strohé, ale aj prekvapujúce. Možno nepoznajú veľmi dobre exercitanta, ani jeho prijatie jeho hriešnej prirodzenosti. Rešpektujú ho, pretože môže byť obviňovaný (zvaľujúci vinu na seba samého) alebo zaškatuľkovaný, to znamená plný škrupúľ a únikov.
Je zaujímavý príklad ako Ignác počas štyroch rokov pripravoval blahoslaveného Petra Fabra na Duchovné cvičenia, pretože skôr než mu ich navrhol, spozoroval, že v ňom dominoval alebo že ho ovládal strach z Boha.
Tak mnohí exercitátori prezentujú toto rozjímanie ako reflexiu o histórii hriechu, v ktorej sa opisujú vlastné hriechy, protichodné voči histórii spásy. Iní zdôrazňujú hrôzu štrukturálneho hriechu ako nahromadenie zla a provokáciu ľudského kolektívneho zlyhania. Tak jedna verzia ako aj druhá, ktoré sú veľmi zaujímavé, sa nezhodujú veľmi s myslením sv. Ignáca.
Hanblivosť z nahoty Adama a Evy alebo vnútorný chaos Dávida v spomínanom rozprávaní Nátana a jeho kajúcny spev, inšpirujú toto cvičenie. Alebo ešte viac, trojité vyznanie lásky Petra a konanie sv. Pavla, potom, čo bol zachytený Kristom.
Túto prosbu sv. Ignáca, ktorú uvádza v bode 48 osvetľujú alebo vyjasňujú tieto dva citáty:
„Ak si budeš Pane, v pamäti uchovávať neprávosť, Pane, kto obstojí? Ale ty si milostivý a my ti chcem v bázni slúžiť…Lebo u Pána je milosrdenstvo a hojné vykúpenie. On sám vykúpi Izraela zo všetkých jeho neprávostí.“ (Ž 130)
„Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba Otče!“ (Rim 8, 15)
(spracované podľa Santiago Thió i de Pol SJ, „Pedir lo que quiero. Comentario de las peticiones del libro de EE de san Ignacio de Loyola“, s. 6-7)