Kontemplácia, aby sme dosiahli lásku (DC 230-237)
Úvod. Názov. Druh tohto cvičenia. Prvá poznámka. (DC 230)
„Kontemplácia, aby sme dosiahli lásku. Poznámka: Najskôr je vhodné všimnúť si dve veci. Prvá je, že láska sa musí viac vložiť do skutkov ako do slov.“ (DC 230)
Úvod. Zmysel kontemplácie.
a) Táto kontemplácia je intenzívne a radostné cvičenia o milujúcej jednote s Bohom. Cvičenie, ktoré predpokladá hlboké vnútorné očistenie a intímne priateľstvo s Pánom, vyvolané prostredníctvom Božej milosti, počas celých duchovných cvičení.
b) Táto kontemplácia má jasnú súvislosť s Princípom a Fundamentom. Boh pre svoju nepodmienečnú lásku k človekovi vychádza zo seba samého a slobodne a zadarmo zostupuje na obnovené stvorenie (234-237). A človek skrze svoju slobodu a lásku, tiež vychádza zo seba samého a vystupuje k Bohu s obnovenými vecami (23).
c) Je naplnením všetkých počiatočných silných túžob (1, 5, 23), vrcholom celého duchovného procesu Exercícií a syntézou celej ignaciánskej skúsenosti: zakúsiť lásku Boha v celej histórii a v celom stvorení.
d) V tejto kontemplácii sa vyslovene nemenuje Kristus, ale sa hovorí o priblížení sa k Bohu jednému a trojjedinému, a to cez stvorenie, vykúpenie a osobitné dary.
e) Táto kontemplácia je podstatne pneumatologicá: Duch Svätý je osobná Láska Otca a Syna, ktorá sa nám dostáva ako dar, prítomnosť, aktivita, najmä čo sa týka uskutočnenia Spásy (263, 273, 304, 307, 312, 365, 102, 107-109) všetkých a každého jedného človeka.
Ako môžeme vysvetliť ticho o Duchu Svätom v Exercíciách sv. Ignáca?
Počas pobytu sv. Ignáca v Salamanke, dominikáni argumentovali pomerne ironicky Ignácovi a jeho prvým spoločníkom: „A o čomže tak kážete?“ — „My,“ — odpovedal som — „nekážeme, ale sa iba dôverne rozprávame o Božích veciach s niektorými ľuďmi: napr. po jedle s niektorými ľuďmi, ktorí nás pozvú.“ — „Ale,“ — pýtal sa rehoľník — „o akých Božích veciach sa rozprávate? Lebo práve to by sme chceli vedieť.“ — „Rozprávame sa“ — odpovedal som — „raz o tej, inokedy o onej čnosti, a to s pochvalou; inokedy zas o tej a potom zas o inej neresti, ktorú vždy odsudzujeme.“ — „Vy nie ste študovaní,“ — povedal rehoľník — „a predsa hovoríte o čnostiach a nerestiach, o tom však nik nemôže hovoriť, iba ak jedným z týchto dvoch spôsobov: alebo zo štúdií, alebo z Ducha Svätého. Nie však zo štúdií, ergo — teda z Ducha Svätého.“ Tu som sa trošku zamyslel, lebo sa mi nepáčil takýto spôsob dokazovania; po krátkom mlčaní som povedal, že netreba viac rozprávať o týchto veciach. Rehoľník však naliehal: „Práve teraz, keď sa rozširuje toľko bludov Erazma a iných ľudí, ktorí zavádzajú svet, nechcete teda vysvetliť, o čom sa rozprávate?“ (Autobiografia 65) Záverečná poznámka P. dominikána poukazuje na teologické dišputy tých dní. V dňoch 27. júna — 13. augusta 1527 sa konala vo Valladolide teologická konferencia za účasti slávnejších teológov z celého Španielska a veľkého inkvizítora Alfonsa Manriqua, sevillského arcibiskupa. Debatovali o 21 výrokoch vybraných z diel Erazma Rotterdamského. Dominikánski a františkánski teológovia boli veľkými protivníkmi svetoznámeho humanistu. Iní teológovia ho zasa bránili, takže diskusie sa skončili bez zaujatia jednotného stanoviska.
Ignác po tejto nepríjemnej a háklivej skúsenosti, veľmi dával pozor na to, aby nebol obvinený s iluminizmu. To je práve dôvod, prečo sa v celých Exercíciách vyslovene nehovorí o Duchu Svätom. Je však zaujímavé, že Pedro Fabro, v texte svojich Exercícií napísaných v roku 1538 hovorí o „úteche Ducha Svätého“. O Duchu Svätom sa hovorí iba v šiestych textoch, ktoré boli doplnené do Exercícií neskôr (204, 263, 273, 305, 312, 365). V piatych miestach o Tajomstvách Ježiša zostáva vylúčené, žeby bol obvinený z iluminizmu, pretože ide o časti vzaté priamo z Evanjelií alebo sú bezprostredne spojené s nimi. V 13-pravidle, aby sme cítili v a s Cirkvou (365), sa hovorí o Duchu Svätom v kontexte protikladom k tejto heréze. Vo svojom Direktóriu Ignác neskôr napísal, potom čo vymenoval niektoré možnosti útechy, že „všetko sú to dary Ducha Svätého“. (por. Direktórium 1:11) Napriek tomu, čo vieme z jeho Autobiografie, už od Manresy sa Ignác špeciálne modlil ku každej jednej Božskej osobe (Autobiografia 28), zdá sa, že osobne zakúsil Ducha Svätého až od času, ktorý uvádza vo svojom Denníku. (Denník 14, 15, 18) Vo svojich listoch, vrátane od roku 1540, spomína veľmi často Ducha Svätého.
Dva texty od Laíneza a od Nadala podčiarkujú úctu a nábožnosť Ignáca ku každej jednej Božskej Osobe z Trojice: „Iné rôzne veci mi vyrozprával o návštevách, ktoré mal o tajomstvách viery, ako napríklad o Eucharistii, špeciálne o osobe Otca a po istom čase o osobe Slova a nakoniec o osobe Ducha Svätého.“ „Počul som osobne Ignáca, že sa obracal na Tri Božské Osoby a že nachádzal v nich rôzne dary, jasné podľa rôznych Osôb; ale že vo svojej kontemplácii našiel najviac darov v osobe Ducha Svätého.“ Páter Iparraguirre hovorí, že „v tejto kontemplácii (skvelý most, v ktorom Ignác prepája prostredie ticha s realitou, v ktorej musí žiť exercitant) sa zhusťuje, v najvyššej možnej forme, to najviac dôležité z Exercícií, najmä to ako sa služba môže transformovať na čistú lásku Božiu. Tak život môže byť ustavičným cvičením lásky, pretože bude ustavičnou službou. Je tiež najvhodnejšou odpoveďou na priateľstvo ponúknuté Bohom. Prostredníctvom tejto vzájomnej výmeny lásky realizovanej vzájomnou výmenou sa začína nadväzovať vážne, či solídne priateľstvo s Bohom, ktoré sa potom bude prežívať v každodennom živote. V rôznych bodoch kontemplácie, sv. Ignáca stanovuje konkrétny spôsob, v ktorom sa môže realizovať táto syntéza, či zjednotenie služby a láska k Bohu v živote…“
Táto kontemplácia je otvorená rôznym prezentáciám: prezentácia kristologická, ekleziologická, pneumatologická, mariologická, a eucharistická.
a) Stvorenie je odraz Večného Slova. Ako hovorí sv. Ján: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. v ňom bol život a život bol svetlom ľudí.“ (Jn 1, 1-4) Kristus prináša opäť celé stvorenie Otcovi a s ním dáva Otcovi všetku česť a slávu. Celé stvorenie sa oživilo s Kristom a s Ním je vyvýšené k Otcovi. Posvätenie sveta nie je iná vec, než praktické zistenie vnútorného usporiadania všetkých vecí ku Kristovi. Celý duchovný život pozostáva v objavovaní Božej lásky v Kristovi, ktorý nás pohýna k tomu, aby sme ho milovali v ňom samom, v ľuďoch a vo všetkých veciach.
b) Cirkev, snúbenica Krista, je centrom Božieho pôsobenia. V Cirkvi sa realizuje naše stretnutie s Bohom prostredníctvom Ježiša Krista. Celá ignaciánska teológia sa môže uzavrieť, podľa Huga Rahnera, do tohto jednoduchého triptychu: vo výške Boh, v základe vykúpený, zachránený svet a v strede Cirkev a v nej Kristus.
c) Táto Láska Boha, ktorá prichádza k nám ako dar, prítomnosť, aktivita a odraz Boha; táto Láska Boha, ktorá nás z vnútra premieňa a nás robí darom pre Otca, ktorá nám dáva účasť na Božom živote, aktivita a odraz Boha nie je iná než Duch Svätý, ako píše sv. Pavol: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.“ (Rim 5, 5)
d) Mária je žiarivým Božím darom, prítomnosťou a miestom stretnutia sa s Bohom, horlivá Matka Cirkvi, ktorá spolupracovala a spolupracuje na narodení a raste všetkých synov Božích, jasný odraz svätosti a dobroty Boha. Mária je čistým stvorením, ktoré najviac žilo ducha tejto kontemplácie: Hľa služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova – toto je v podstate dokonalý paralelizmus k slovám sv. Ignáca: „Vezmi Pane a prijmi.“ Jej život vďačnej lásky, ustavičnej prítomnosti Boha, práce pre svojho Syna a Pána, jej jedinečná jednota s Bohom, sú ideálnou odpoveďou na túto kontempláciu. Mária je Prostrednica, ktorá nám získava od Boha milosť tejto kontemplácie.
e) V Eucharistii sa nám Ježiš Kristus dáva celý, stáva sa pre nás prítomným a zostáva medzi nami, pracuje pre nás a milujúco sa nám zjavuje. My nachádzame v Eucharistii milosť, aby sme v rovnakej línii odpovedali na túto lásku.
Pôvod kontemplácie
a) Výnimočné osvietenie pri rieky Cardoner zahŕňa mystickú skúsenosť stvorenia, ktoré vychádza v ústrety Bohu, ktorý zostupuje skrze Lásku, a ktoré sa vracia k Nemu skrze slobodu a usporiadanú lásku človeka. (por. Autobiografia 29-31)
b) Táto skúsenosť Ignáca sa rozvíja v Duchovných cvičeniach, v troch časoch: 1) Otec, ktorý sa dáva (Princíp a Fundament); 2) dáva sa prostredníctvom svojho Syna (druhý, tretí a štvrtý týždeň); dáva sa v Duchu Svätom (Kontemplácia, aby sme dosiahli lásku).
Štruktúra
Táto kontemplácia pozostáva z tradičnej schémy a z troch častí: a) tradičná schéma – bola vzatá pravdepodobne z prirodzenej teológie danej doby – vysvetlená v štyroch bodoch (DC 234-237); b) tri časti, ktoré Ignác vsádza do nich: 1) úvodná alebo prípravná poznámka, s dvoma upozorneniami o prirodzenosti lásky (230-231); 2) dva predhovory, druhý z nich nám ponúka vnútornú logiku celej kontemplácie (232-233); 3) štyri reflexie, ktoré tvoria druhú časť kontemplácie. Prvá reflexia (234) je modelom pre všetky ostatné. Reflexie majú zaujímavé zloženie – sú odpoveďou na milujúce volanie Boha. Každý bod končí reflexiou, ktorá sa opakuje až do konca. Je dôležité, aby exercitant vstúpil do tejto reflexie alebo rozhovoru s veľkou odvahou a slobodou, ako on tom píše Ignác na začiatku DC v úvodných poznámkach (5).
Miesto a spôsob
Hoci je táto kontemplácia doslova prilepená na koniec Štvrtého týždňa, predsa sa s ním neidentifikuje. Sv. Ignác nepredpisuje miesto, do ktorého by mala byť umiestnená táto kontemplácia. Tiež nepredpisuje opakovania, prispôsobenie, či dĺžku. Jedným z najvhodnejších miest by mohlo byť miesto po Nanebovstúpení Pána (312). Je to posledné tajomstvo Krista, ktoré Ignác uvádza v Duchovných cvičeniach.
Spôsob akým sa uskutočňuje je podobný Princípu a Fundamentu (23) a meditácii o Troch spôsoboch pokory (164) – teda uvažujúc celý deň o bodoch, tým, že sa im venuje dostatok času a tým, že sa pamätá na to, aby boli premietnuté do celého života.
Mnohé Direktóriá potvrdzujú, že táto kontemplácia sa môže vložiť do Druhého a Tretieho týždňa, vo všeobecnosti sa však dáva na koniec Štvrtého týždňa: „Pokiaľ ide o Kontempláciu na vzbudenie duchovnej lásky v nás, môže sa dať počas tohto Týždňa alebo v Treťom alebo dokonca v Druhom, podľa potrieb exercitanta a úsudku exercitátora – to platí aj pre Metódy modlitby s ich pravidlami a poznámkami.“ (Direktórium 26:84; 31:172); „Cvičenie o Duchovej láske by sme mali dať až na konci, keďže patrí do zjednocujúceho života.“ (Direktórium 11:13); „Po obede na šiesty deň by mal vykonať opakovanie týchto dvoch kontemplácií, o Pánovom zjavení sa sv. Pavlovi a o jeho Nanebovstúpení. V hodine pred večerou by mal aplikovať päť zmyslov na tieto dve kontemplácie. Po večeri by mal dostať Kontempláciu pre vzbudenie duchovnej lásky v nás, ktorú vykoná o polnoci. Mal by ju opakovať na svitaní a v hodine pred obedom.“ (Direktórium 23:128; 31:172)
Páter Miró dokonca hovorí o tom, že táto kontemplácia by sa nikdy nemala vynechať, dokonca aj v Prvom týždni, keby sa však pokračovalo ďalej v DC, tak až neskôr: „Na siedmy alebo ôsmy deň, po dokončení generálnej spovede, by mal dostať meditáciu o Márnotratnom synovi. Nie je to určené pre konkrétnu hodinu. Mal by o tom uvažovať počas tejto doby. Po svätom prijímaní by mal dostať na záver Kontempláciu pre vzbudenie duchovnej lásky. Ale ak bude vykonávať ďalšie cvičenia Druhého alebo Tretieho týždňa, nemal by túto kontempláciu dostať teraz. Príde na konci ako záver Cvičení.“ (Direktórium 23:60) „Po obede na ôsmy deň by mal dostať druhú metódu pre vykonanie dobrej voľby. Popoludní by mal vykonať opakovanie o Pánovej kázni na hore s aplikovaním zmyslov pred večerou. Po večeri, ak ešte nedokončil voľbu – čo sa môže často stať – môže dostať meditáciu pre nasledujúci (deviaty) deň o tom, ako sa Pán zjavil svojim učeníkom na lodi a kráčal po morských vlnách. Postup by bol rovnaký ako v predchádzajúce dni. To môže pokračovať rovnako s jedným opakovaním denne až do dvanásteho dňa, ak je to nevyhnutné. Poriadok, ktorý sa má zachovať v týchto meditáciách podáva náš otec Ignác na piaty deň v Druhom týždni. Ak je potrebné vykonať voľbu viac než dvanásť dní, z Druhého týždňa by sme mali prevziať ďalšie meditácie ako je uvedené v odstavci 90. Ale v deň po dokončení voľby by mal s radosťou v Pánovi vykonať kontempláciu o udalostiach Kvetnej nedele. Ak tu exercitant končí svoje Cvičenia, mal by dostať na záver Kontempláciu pre vzbudenie duchovnej lásky v nás.“ (Direktórium 23:102); „Po obede na ôsmy deň by mal vykonať popoludní opakovanie dvoch meditácií o vzkriesení Lazára a o udalostiach Kvetnej nedele. Pred večerou by mal aplikovať zmysly na tieto dve kontemplácie. Po večeri, ak tu končí Cvičenia, by mal dostať na záver Kontempláciu pre vzbudenie duchovnej lásky v nás.“ (Direktórium 23:111); „Po obede na siedmy deň by mal pokračovať v týchto úvahách. Po večeri, ak tu končí Cvičenie, by mal dostať na záver Kontempláciu pre vzbudenie duchovnej lásky v nás.“ (Direktórium 23:120)
Páter Paul Hoffaeus hovorí, že taktiež tým, ktorí končia Prvý týždeň DC: „Siedma skupina sú tí, ktorí majú schopnosti, ale nechcú od Cvičení nič viac než úplné očistenie svojho svedomia prostredníctvom generálnej spovede. Po stanovení počtu hodín by sme im mali dať spytovanie svedomia, Metódy modlitby a Kontempláciu na dosiahnutie duchovnej lásky spolu s cvičeniami Prvého týždňa s ich zvyčajnými požiadavkami.“ (Direktórium 17:9)
Okrem toho sa táto kontemplácia môže rozdeliť pozdĺž celého Štvrtého týždňa. O tejto možnosti hovorí páter Polanco, sekretár a blízky spolupracovník sv. Ignáca: „V Kontemplácii na vzbudenie lásky sa hovorí (1) že, láska závisí skôr na činoch než na slovách a (2) že spočíva vo vzájomnom zdieľaní prostriedkov, vecí a diel. „Závisí“ tu znamená „prejavuje sa“, keďže vlastné účinky lásky sú skôr činy než slová. Pokiaľ ide o lásku, ktorá spočíva v zdieľaní prostriedkov a tak ďalej, to neznamená, že takáto zdieľanie je podstatou lásky, ale skôr jej účinkom. Lebo samotná láska správne spočíva v cite milujúceho, ktorý sa považuje za čin alebo vášeň v ňom. Ale keďže milovať znamená chcieť dobro iného, jej účinok a cieľ je dobro, ktoré chceme pre milovaného, či už je to zdieľanie prostriedkov alebo iných dobier s ním. Slová sv. Gregora sa stali príslovečnými: „Dôkaz lásky je konanie skutkov“ a „Kde je prítomná láska, koná veľké činy a kde nekoná žiadne činy, tam nie je prítomná.“ Láska, o ktorú tu ide, je láska priateľstva, nie láska túžby, ktorou milujeme veci, ktoré chceme pre seba, čiže potešenie, bohatstvo a podobne…. Toto cvičenie na vzbudenie lásky možno dať vtedy, keď exercitant jeden alebo dva dni preberal tajomstvá Vzkriesenia (sem patria aj tajomstvá Turíc a Nanebovstúpenia). Môže venovať hodinu jednému z týchto tajomstiev a potom druhú hodinu o meditácii na vzbudenie lásky. Pretože štyri body sú veľmi bohaté, ak jeden bod stačí na hodinu, môže vziať jeden alebo viac ďalších v ďalšej hodine. Rozhovor by sme mali pridať na konci meditácie aj vtedy, keď sme neprebrali všetky body. Avšak ak je to lepšie, môžeme oddeliť tajomstvá Vzkriesenia od cvičenia na vzbudenie lásky, potom tajomstvá až po Nanebovstúpenie a Turíce možno dokončiť za jeden alebo dva dni a potom toto cvičenie, ktoré sa vykonáva počas hodín celého tretieho a štvrtého dňa – uistíme sa, že niektoré dni Štvrtého týždňa necháme pre Metódy modlitby.“ (Direktórium 20:101,102) Túto istú skutočnosť potvrdzuje aj tzv. Oficiálne Direktórium: „Cvičenie o Božej láske. – Meditácia o Božej láske je veľmi vhodná pre vzbudenie našej lásky k Bohu. Obsahuje štyri veľmi plodné body poskytujúce veľa látky pre meditácie. Môže sa konať dvojakým spôsobom: buď v tých istých dňoch spolu s tajomstvami Kristovho zmŕtvychvstania, a to tak, že sa na druhý deň začne s rozjímaním o tajomstvách zmŕtvychvstania, a tiež meditácia o láske k Bohu. Nech sa meditácii o láske k Bohu venuje každý deň jedna alebo dve hodiny zvlášť oddelene od meditácií o tajomstvách. Alebo podľa druhého spôsobu najprv sa skončí meditácia o tajomstvách a potom sa venuje jeden alebo dva dni len meditácii o Božej láske.“ (Direktórium 43:254)
Význam kontemplácie
Kontemplácia je vhodná na to, aby sme dosiahli s pomocou milosti, hlboké a definitívne usporiadanie našej lásky, vo vzťahu k Bohu a k všetkým stvoreným veciam (osoby, udalosti, veci). Zároveň je vrcholom procesu, ktorý sa začína Princípom a Fundamentom (23), ktorý sa prehlbuje očistením v Prvom týždni, prechádza cez nasledovanie Krista v jeho radostných, bolestných a slávnostných tajomstvách, a ktorý vyúsťuje do hlbokého zjednotenia s Trojjedinou Láskou. Toto cvičenie je pravou kontempláciou, pretože je to tichý pohľad vo viere na celé stvorenie a históriu.
Prvá poznámka
Pravá priateľská láska spočíva alebo má svoj pôvod v slobodnej vôli, ale celkom sa prejavuje v slovách a skutkoch – konkrétnych dielach lásky. Práve tieto sú najistejším kritériom pravosti, než slová. Tieto sú úprimné iba vtedy, ak sa premieňajú na veľkodušnú službu nezištnej lásky.
Čo hovorí na to Sväté Písmo?
„Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania…. Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého.“ (Jn 14, 15.21; por. Mt 7, 21)
„Kto hovorí: „Poznám ho,“ a nezachováva jeho prikázania, je luhár a niet v ňom pravdy.“ (1Jn 2, 4)
„Deti moje, nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou.“ (1Jn 3, 18)
Denník sv. Ignáca
Takmer 40-krát hovorí sv. Ignác v Duchovnom Denníku o láske a 12-krát to robí vo svojich poznámkach zo dňa 4. 3. 1544. (por. Denník 104-110)
Direktóriá
„V Kontemplácii na vzbudenie lásky sa hovorí (1) že, láska závisí skôr na činoch než na slovách a (2) že spočíva vo vzájomnom zdieľaní prostriedkov, vecí a diel. „Závisí“ tu znamená „prejavuje sa“, keďže vlastné účinky lásky sú skôr činy než slová. Pokiaľ ide o lásku, ktorá spočíva v zdieľaní prostriedkov a tak ďalej, to neznamená, že takáto zdieľanie je podstatou lásky, ale skôr jej účinkom. Lebo samotná láska správne spočíva v cite milujúceho, ktorý sa považuje za čin alebo vášeň v ňom. Ale keďže milovať znamená chcieť dobro iného, jej účinok a cieľ je dobro, ktoré chceme pre milovaného, či už je to zdieľanie prostriedkov alebo iných dobier s ním. Slová sv. Gregora sa stali príslovečnými: „Dôkaz lásky je konanie skutkov“ a „Kde je prítomná láska, koná veľké činy a kde nekoná žiadne činy, tam nie je prítomná.“ Láska, o ktorú tu ide, je láska priateľstva, nie láska túžby, ktorou milujeme veci, ktoré chceme pre seba, čiže potešenie, bohatstvo a podobne.“ (Direktórium 20:101)
„Smernice pre vykonanie tejto meditácie. – Treba však dôrazne pripomenúť a vysvetliť exercitantovi, ktorý má konať túto meditáciu, že láska spočíva viac v skutkoch než v slovách a že ich podstata je vzájomné zdieľanie všetkých vecí. Preto musia pochopiť, že nestačí len nežný cit, ktorý preniká milujúceho, a že sa nesmie s ním uspokojiť. Pravdivo hovorí sv. Gregor: „Dôkazom lásky je skutok. Kde je láska, tam ona koná veľké veci. A kde sa odmieta pracovať, tam niet lásky.“ (Oficiálne Direktórium 43:255)
(Spracované podľa Darío López Tejada SJ: Los Ejercicios Espirituales de san Ignacio de Loyola, s.655-661)