História ignaciánskej chudoby
Vývoj chudoby až do smrti sv. Ignáca
a) Ignác počas svojho obrátenia na lôžku v Loyole rozpoznal, že po hriešnom živote, ktorý viedol, musel robiť pokánie. Podstatným znakom tohto pokánia bola, čo najviac možná a slobodne vybratá chudoba, podľa modelu alebo príkladu sv. Františka a sv. Dominika. (por. Autobiografia 7) Duchovné skúsenosti z Manresy mu ponúkajú vidieť chudobu pod trochu iným aspektom. Od tejto chvíle bude Kristus skôr Kráľom, ktorý posiela svojich apoštolov, a ktorý ešte aj dnes hľadá spoločníkov do zápasu, aby sa rozšírilo jeho Kráľovstvo. Dôsledky tohto volania sa mu vyjasnili postupne s plynutím času. Tak sa vysvetľuje jeho putovanie do Svätej zeme, ktorá ešte bolo spojené s jeho rozhodnutím robiť pokánie. Bez prostriedkov, ale s pevnou dôverou, v Božiu prozreteľnosť, sa vydal na cestu a skúsenosť mu ukázala, že ho Boh nenechal samého v zápase. (por. Autobiografia 35, 36, 40, 42, 49, 50)
b) Počas štúdií v Paríži zakúsil, že nedostatok alebo absencia prostriedkov živobytia, zásob nebola vhodná pre štúdiá. Rozhodol sa preto pre záväzok: namiesto každodenného žobrania si peniaze na štúdiá zhromaždí počas prázdnin. (por. Autobiografia 73-76) Aj keď sľuby z Montmartre (15. august 1534) obsahovali klauzulu toho, že definitívny rozchod so svetom – s vlastníctvom, malo miesto až po skončení štúdií. Len čo dokončili štúdiá, Ignác a jeho skupinka priateľov sa znova vrátila k najstriktnejšej chudobe. Znova sa vydali na cestu pešo, bez peňazí, ubytovávali sa v hospicoch pre chudobných, denne žobrali o obživu a venovali mnoho času službe chudobným a chorým.
c) Keď napokon prišli do Ríma a vytvorili projekt (1539) založenia nového Rádu, znova uvažovali o chudobe: Ako by mohli zahrnúť do právnických štruktúr tohto nového Rádu tento charizmatický dar, tejto malej skupinky? Počas dlhého rozlišovania (Rozvažovanie prvých otcov) sa tiež venovali otázke chudoby, ktorá sa napokon vyjadrila tak v prvej, ako aj v ďalších Formulách Inštitútu (kapitola štvrtá – 1539, 1540, 1550). Na začiatku sa prakticky prijalo, aby domy Spoločnosti Ježišovej mali právo žobrať: jednotlivec nesmie vlastniť nič; tiež komunita ako taká nebude môcť mať stabilné vlastníctva alebo príjmy. Avšak pre mladých členov vo formácii sa dovoľuje, aby kolégiá mohli mať svoje fundácie a stabilné príjmy a dôchodky: je to analógia toho, čo praktizovali mníšske rády. Keďže Formula Inštitútu bola veľmi stručná, potrebovala nové vyjasnenia pre konkrétnu realizáciu a praktický život chudoby. Tieto vyjasnenia nachádzali svoje miesto v tvoriacich sa Konštitúciách, kde môžeme nájsť konkrétne detaily Ignáca o chudobe. Je tu predovšetkým nové pravidlo pre profesov, ktorí nemôžu mať vôbec stabilné príjmy alebo dôchodky. Je však možné mať príjmy pre osobitné výdavky: pre vybudovanie a zariadenie domov, vyrukovanie, lieky, knihy, peniaze na cestovania, ale nie pre dennú obživu a oblečenie. Dôvodom bola najmä výnimočná situácia mladých jezuitov: počet neustále rástol, dom bol príliš malý, bolo treba vystavať ďalšie, a aby nestrácali čas len na žobranie a mali čas pre apoštolát, určil sa jeden tzv. prokurátor, ktorý mal na starosti získať potrebné prostriedky. Taktiež získali pre formáciu mladých ďalšie príjmy z niekoľkých farností v Ríme. Ignác však časom videl komplikáciu v týchto úpravách a zároveň riziko, že by sa chudoba začala oslabovať. V roku 1544 navrhol pri „voľbe o chudobe“, že aj sakristia, teda príjmy z farnosti, museli byť vylúčené z pevných a stabilných príjmoch. Ignác túto skutočnosť zahrnul do poslednej Formuly Inštitútu z roku 1550. Ekonomické problémy kolégií a domov pokračovali aj v budúcnosti, Ignác však napriek nim hľadal iné spôsoby ako ich vyriešiť, tým že rozdelil domy a kolégia, domy pre formovaných jezuitov a kolégiá pre študujúcich. Hovoria o tom Formuly Inštitútu z roku 1540 a 1550. Ďalšie rozhodnutia Ignáca boli konkretizované v Konštitúciách v spolupráci s jeho sekretárom Juanom Alfonsom de Polanco.
d) Skutočnosť rozdelenia na domy a kolégia mala veľa ťažkostí. Neznásobovali sa domy, ale kolégiá. V roku 1556, keď zomrel sv. Ignác, boli v Európe iba dva domy, a to v Ríme a v Lisabone a takmer 44 kolégií, z ktorých 33 poskytovalo vyučovanie výlučne pre vonkajších študentov. Postupne tento nepomer narastal. V roku 1579 bolo už takmer 144 kolégií a len desať domov profesov, v roku 1600 16 domov profesov a 245 kolégií. Rýchly rast Spoločnosti Ježišovej a tiež rast povolaní priviedol Ignáca k tomu, že videl potrebu drahých kolégií pre Spoločnosť a pre Cirkev. Ignác preto urobil všetko preto, aby odľahčil materiálny nedostatok mnohých kolégií: písal mnohé listy kniežatám a prelátom, vyzýval k vzdaniu sa svojich materiálnych dobier zámožných školastikov, a to v prospech Spoločnosti Ježišovej, snažil sa o to, aby opustené kolégiá pripojil ku kolégiám Spoločnosti a tak zabezpečil ich chod. Napriek týmto všetkým skutočnosti, história ukazuje, že Ignác si zachovával ideál chudoby až do smrti, aj keď je v niektorých prípadoch prispôsobil okolnostiam. Okrem toho, bránil s veľkou prísnosťou, aby sa udržala bezplatnosť ministérií a školskej práce a v praxi vyžadoval, aby sa každý jeden zriekol svojho vlastníctva a striktne bol závislý na superiorovi.
Vývoj chudoby do roku 1773
Vývoj kolégií sa ešte viac zvýraznil po smrti sv. Ignáca. Veľmi rýchlo sa tiež objavili pochybnosti, či prax korešponduje s Konštitúciami. Šiesta Generálna Kongregácia (GK) v roku 1608, v osemnástom dekréte, dala najavo, že nie iba kolégiá, ktoré sú seminármi školastikov, ale aj tie pre externých študentov, boli v zhode podľa Konštitúcií a Inštitútu, a že profesy a formovaní koadjútori, ktorí by boli potrební a užitoční na týchto kolégiách, mohli sa živiť z ich dôchodkov. Ostatní museli byť poslaní do rezidencií, do iných provincií alebo na misie do Indie. Tiež sa nedovoľovala existencia kolégií, v ktorých sa nevyučovalo. Rast kolégií priniesol zo sebou ekonomické problémy, ktoré rástli bez prestania. Napriek niektorým štedrým darcom, fundácie len v malých prípadoch dostatočne pokrývali všetky výdavky. Stále viac a viac sa zmenšoval základný kapitál kolégií. K zlepšeniu situácie kolégií sa využíval aj predaj poľnohospodárskych produktov z kolégií alebo umeleckých a remeselných diel. Tu však bolo nebezpečenstvo neustálej obchodnej činnosti, ktorú kánonické právo zakazovalo pre rehoľníkov. Z tohto dôvodu, Spoločnosť Ježišova sa obmedzila na používanie poľnohospodárskych produktov, inštalovanie kníhtlačiarní alebo predaj kníh školastikov. (por. GK II, D 61; GK VII, D 84) Rovnako sa to využilo na pivovary, ktoré boli pridružené k dobrodeniam fundácií alebo na lekárne…. Osobitným problémom bol predaj produktov z misií.
Vývoj chudoby po roku 1814
Ekonomické ťažkosti, ktoré trpela starobylá Spoločnosť Ježišova sa teraz zhoršili ekonomicko-sociálnou zmenou. Kolégiá, ktoré mali dostatočnú fundáciu horko-ťažko mohli vydržať. Navyše v Spojených Štátoch bezplatné vzdelávanie nebolo veľmi vážené. Pre toto všetko, biskup zo St. Loui (Misuri), žiadal (1833) pápeža Gregora XVI, aby udelil pátrovi generálovi možnosť dišpenzovať zákaz prijímania peniazov za vyučovanie. V povolení pápeža sa toto právo rozšírilo tiež na Anglicko a Írsko, ale v skutočnosti sa toto riešenie rozšírilo do všetkých častí. Existovalo veľmi málo profesných domov. Pokiaľ existovali mnohé fundácie, tie nepozostávali zo statkov, ale z akcií a dlhopisov, atď. Takmer vo všetkých častiach Spoločnosti Ježišovej sa videlo nutné prijímať štipendiá za sväté omše, a to s dovolením pápeža Gregora XVI. Týmto sa prakticky Spoločnosť vzdialila od Konštitúcií. Situácia sa zhoršila ešte viac v XX. storočí. Generálne Kongregácie reálne zvážili situáciu, ale nenašli nijaké konkrétne riešenie, pretože sa usilovali absolútne sa nedotknúť štruktúr ignaciánskej chudoby v Konštitúciách. XXVII Generálna Kongregácia (1923) znovu prepracovala právo Spoločnosti v dôsledku Kánonického práva z roku 1917, avšak čo sa týka pevných stanovení o chudobe v Konštitúciách, to ponechala. XXIX GK (1946) sa ohraničila iba nato, že poverila pátra generála, aby schválil komisiu pre riešenie chudoby. V jednom liste (1951) páter generál J. B. Janssens povzbudzoval celú Spoločnosť k zachovávaniu chudoby. Zmenu uskutočnila až XXXI GK (1965-1966), ktorá predložila podstatné zmeny. Bolo to pod vplyvom Druhého vatikánskeho koncilu (Perfectae caritatis 13). Táto skutočnosť umožnila adaptovať chudobu okolnostiam časov. Úmyslom bol predovšetkým návrat k autentickému evanjeliovému učeniu a k pôvodnej inšpirácii SJ. (GK XXXI., dekrét 18) Kongregácia rozhodla, že sľub iba zakazuje dovolenie stabilných dôchodkov alebo príjmov pre profesné domy a nezávislé rezidencie (por. Konštitúcie 554). Ostatné tam nie je pripojené. S týmto sa hlavne vyjasnila cesta pre právnické riešenie, pretože otázka chudoby čakala už veľmi dlho. Problém bol najmä v príjmoch a bezplatnosti prác. Uvedené zmeny: 1) Plat, odmena, mzda za realizovanú prácu sa považuje za legitímny prameň príjmov pre obživu a apoštolát.; 2) Štipendiá za sväté omše sa môžu prijať v rámci platného kánonického práva.; 3) Výnimku tvorí kompenzácia za výdavky cestovania a pobytu – legálna odmena alebo mzda za apoštolskú prácu sa môže prijať, ale nie vyžadovať.; 4) Prijatie autorských práv je tiež legitímne dovolené. Taktiež Kongregácia hovorila o tom, že formu života jezuitov je treba usporiadať podľa poriadku občanov žijúcich v strednom stave. 15. septembra 1967 sa celé právo o chudobe zverejnilo ad experimentum v Štatúte o chudobe (Statuta de Paupertate). K niekoľkým diskutovaním bodom sa vrátil ešte páter Pedro Arrupe vo svojom liste De papupertate ac vita communi zo 14. apríla 1968. XXXII GK (1974-1975) napokon zaviedla rozhodujúce zmeny a to v 12. Dekréte: 1) Namiesto rozlíšenia medzi domami profesov a kolégiami sa uvádza rozlíšenie medzi komunitami a apoštolskými dielami (univerzity, kolégiá, exercičné domy, časopisy, atď., tým, že sa vylúčili kostoly).; 2) Komunity musia dodržiavať normy profesných domov a nemôžu mať pevné dôchodky a príjmy; avšak plat, či odmena za prácu sú legitímnym prameňom živobytia. Apoštolské diela sú spravované až doteraz podľa záväzného práva kolégií a teda môžu disponovať výhodným a výnosným majetkom.; 3) Kapitál a príjmy z diel sa nemôžu používať pre úžitok komunity, s výnimkou schváleného platu za realizovanú prácu.; 4) Celá komunita musí mať rozpočet a žiť v zhode s ním, a to jednoduchou a striedmou formou. Eventuálny prebytok musí byť každý rok distribuovaný podľa ustanovených noriem. Všetky tieto normy sú priložené do dekrétu, ktorý veľmi prízvukuje asketicko-duchovný aspekt chudoby, a ktorý predpokladá autentické a hlboké obrátenie. Ďalej sa zdôrazňuje, aby úroveň života komunity nebola vyššia než priemernej situovanej rodiny, ktorá musí pracovať na svoje živobytie. Jezuita musí dať komunite všetko to, čo príjme ako mzdu, milodar alebo akúkoľvek inú vec a všetko, čo potrebuje to zase prijíma od komunity. Apoštolská účinnosť a apoštolská chudoba musia byť v ustavičnom napätí a jednote. Toto neplatí jedine pre jednotlivcov, ale tiež pre apoštolské diela. Musí sa starostlivo preveriť, či zariadené budovy, komplexy, areály a nákladné diela, ktoré vyžadujú veľké investície, či sa musia udržiavať alebo zachovať. K praktickej evanjeliovej chudobe taktiež patrí služba chudobným a solidarita s nimi. XXXIII GK (1983) premýšľala o tomto 12. Dekréte XXXII GK a to vo svetle skúseností z posledných rokov a definitívne ho akceptovala a schválila (2. Dekrét o chudobe)
História ignaciánskej chudoby až podnes ukázala, že nie je ľahké ju praktizovať. Pravdepodobne sa môže realizovať pôvodné ponímanie ignaciánskej chudoby, ak Spoločnosť Ježišova sa obmedzí na kňazské formy apoštolátu uvedené vo Formule Inštitútu a opustí iné diela. Toto však nie je možné pre lásku k Cirkvi. Generálne kongregácie sa však snažili zachovať ducha ignaciánskej chudoby. Chudoba Spoločnosti Ježišovej obsahuje v sebe napätie medzi osobným spôsobom života bez požiadaviek a eventuálnym používaním veľkých prostriedkov pre službu Bohu. V praxi sa preto predpokladá veľkú „discreta caritas“. Ignaciánska chudoba vyžaduje disponibilitu a pohyblivosť v ustavičnom prispôsobovaní sa miestam, časom, osobám a okolnostiam. Ktorékoľvek z týchto prispôsobení je autentické len vtedy, ak je preniknuté autentickým duchom ignaciánskej chudoby: úprimnej lásky k Pánovi, ktorý sa pre nás stal chudobným, spolu s darom schopného a šikovného rozlišovania.
(spracované podľa Diccionario histórico de la Compañía de Jesús, G. Switek, La pobreza)