Svätý Ignác z Loyoly – zrod Spoločnosti Ježišovej
Založeniu Spoločnosti Ježišovej predchádzalo prenasledovanie prvých spoločníkov. Ignác o tejto skutočnosti píše: „Potom nás začali prenasledovať Mudarra a Barreda a roztrusovali reči, že ja a moji spoločníci sme ušli zo Španielska, z Paríža a Benátok. Nakoniec v prítomnosti guvernéra a legáta, ktorý bol vtedy v Ríme, sa obidvaja priznali, že nemôžu o nás povedať nič zlé, ani čo sa týka mravov, ani nášho učenia. Legát nariadil, aby sa o celej veci mlčalo, ale ja som to neprijal. Povedal som, že chcem konečný rozsudok. To sa nepáčilo ani legátovi, ani guvernérovi, ba ani tým, ktorí mi prv žičili. Nakoniec po niekoľkých mesiacoch sa pápež vrátil do Ríma. Predtým som odišiel do Frascati porozprávať sa s ním a predložiť mu niektoré dôvody. Pápež ich uznal a rozkázal, aby sa vyniesol rozsudok v môj prospech atď.“ (Autobiografia 98)
Mudarra, Barreda a Pedro de Castilla — všetci traja Španieli — boli hlavnými prenasledovateľmi a pôvodcami prenasledovania Ignáca a jeho spoločníkov v Ríme r. 1538. Príležitosťou k tomu boli kázne augustiniána Mainardiho zo Saluzze v Piemonte. Tento rehoľník, ktorý o niekoľko rokov prestúpil na luteranizmus, vo svojich kázňach v Ríme šíril niektoré bludy, proti ktorým vystúpili Ignácovi spoločníci (Fabro a Laínez). Traja spomenutí Španieli sa zastávali kazateľa a ohovárali a kruto prenasledovali Spoločnosť.
Ignác v liste svojej dobrodinke Roserovej (19. decembra 1539) napísal: „Za celých osem mesiacov sme museli prestáť najprudkejšie protivenstvo a prenasledovanie, aké sme kedy v tomto živote prežili. Nechcem tým povedať, že nás azda mučili na tele, alebo že nás vláčili po súdoch alebo iným spôsobom, ale že nastal rozruch medzi ľuďmi a dávali mi neslýchané mená a tak dosiahli, že sme boli ľuďom podozriví a odporní a rozprávali sa o nás veľmi pohoršlivé reči. Pre pohoršenie, ktoré v mnohých ľuďoch vzniklo, boli sme nútení predstúpiť pred legáta a miestodržiteľa…“
Vidíme, že celý konflikt sa zhoršil po intervencii týchto vplyvných španielov v rímskej kúrii. Títo začali zverejňovať a šíriť po Ríme, že títo „reformovaní kňazi“ v skutočnosti boli zamaskovaní, či prestrojení luteráni, ktorí prostredníctvom Duchovných cvičení oklamali svojich adeptov a poslucháčov. Taktiež šírili myšlienku, že ich nemorálnosť a doktrinálne chyby už boli súdne stíhané v Španielsku, v Paríži a v Benátkach, odkiaľ museli utiecť, a že napokon našli svoje útočište v Ríme. Falošné efekty sa po Ríme rozšírili veľmi rýchlo. Veriaci sa tak začali vzďaľovať od Ignáca a prvých spoločníkov. Jedným z tých, ktorý sa nechal ovplyvniť, bol kardinál Juan Domingo de Cupis, dekan Svätého kolégia. Tento bol priateľom Quirina Garzoni, ktorého napomenul, aby vyhodil zo svojho domu Ignáca a jeho spoločníkov. Garzoni mu odpovedal, že ich dal špehovať cez svojho sluhu. Tento sluha (Antonio Sarzana) ich však mal za svätých. Prenechal im postele, ale oni ich nepoužívali, pretože spali na zemi na niekoľkých rohožiach. Jedlo, ktoré im poskytol, rozdávali medzi chudobnými. Ignác na tieto šíriace sa správy okamžite zareagoval. Navštívil kardinála v jeho dome a dosiahol, aby ho prijal na osobitnej audiencii. Takmer dve hodiny diskutoval s kardinálom, zatiaľ čo ostatní ho netrpezlivo čakali v predsieni. Kardinál Juan Domingo de Cupis napokon prijal vysvetlenie Ignáca a žiadal ho o odpustenie. V budúcnosti sa stal Ignácovým priateľom a dobrodincom Spoločnosti Ježišovej.
Ignác však neváhal a pokračoval vo svojom ťažení. Požiadal o prijatie guvernéra Ríma, ktorý bol poverený starať sa o spravodlivosť. Menoval sa Benito Conversini. Po tomto stretnutí a prvej fáze, ktorú Ignác uskutočnil na obranu Spoločnosti Ježišovej, sa prví spoločníci mohli opäť spokojne venovať kňazskej službe, tým, že sa rozdelili do viacerých rímskych kostolov. Ignác kázal v španielčine, v národnom kostole španielskej aragónskej koruny, svätej Márie de Monserrato. Aby mohli byť v blízkosti svojich aktivít, v júni 1538 sa presťahovali všetci do domu, ktorý bol situovaný v blízkosti sixtínskeho mostu a príbytku doktora Ortiza.
Medzitým, Mudarra a jeho priatelia, neprestali s útokmi proti Ignácovi a jeho spoločníkom. Ignác na túto skutočnosť reagoval tak, že požiadal kardinála Vicente Carafu, ktorého pápež Pavol III zanechal ako svojho legáta v Ríme, aby urobil vyšetrenie celého prípadu a hneď vyhotovil súdny rozsudok. Po tomto kroku sv. Ignáca, nepriatelia Spoločnosti sa vzdialili a stiahli svoje obvinenia proti „reformovaným kňazom“. Niektorí priatelia Spoločnosti si mysleli, ako doktor Ortiz, že toto je dostatočné. Ignác však nebol tejto mienky. Myslel na to, aby sa definitívne vyriešila otázka ohľadom všetkých obvinení a to zvlášť pre pokračujúce aktivity, ktoré vykonávali prví spoločníci v Ríme a v okolí.
Bol však aj iný dôvod, prečo takto Ignác konal. Rozplynuli sa totiž všetky nádeje, putovať do Jeruzalemu. Od 2. februára 1538 republika Benátky formálne vstúpila do Ligy proti Turkom, spolu s pápežom a cisárom. Priblížil sa tak moment (sľub z Montmartru), v ktorom sa Ignác a jeho spoločníci rozhodli prezentovať pápežovi a dať sa mu naplno k dispozícii. Založenie Spoločnosti ešte síce nebolo formálne rozhodnuté, ale sa videlo v blízkom horizonte. Skupina, ktorá bola tak kompaktná, nebola určená na rozpustenie, ale naopak, bolo úlohou ju zvečniť, zachovať, tým, že by získali usporiadanie, poriadok, ktorý by zaručil ich stabilitu a ich rozvoj. Dnes môžeme potvrdiť, že založenie a schválenie Spoločnosti, záviselo od vyriešenia tohto konfliktu, ktorý mali v Ríme. Preto Ignác kládol taký veľký dôraz na vyriešenie tohto sporu, prostredníctvom súdneho dokumentu.
Na svoju podporu, využili všetky možné spôsoby, ktoré mali k dispozícii. Adresovali listy mnohým autoritám v mestách, v ktorých pracovali, aby poslali napísané svedectvá do Ríma, ohľadom ich života a učenia. Z mnohých miest tak prichádzali do Ríma oslavné a chváliace listy. Ignác však podnikol aj ďalší krok. Keď 24. júla sa pápež vrátil do Ríma, zo svojej cesty, Ignác urobil všetko možné, aby sa s ním stretol. V liste adresovanom Isabel Roser, Ignác píše: „…hovoril som s Jeho Svätosťou osamotene (Polanco pridáva, že hovoril v latinčine), dobrú hodinu po stojačky; tým, že som mu dlho hovoril o našich úmysloch a predsavzatiach, a tiež jasne som mu rozprával všetkých veciach, ktoré sa proti mne uskutočnili. Prosil som Jeho Svätosť, v mene všetkých, aby nariadil napraviť všetko, aby naše učenie a zvyky boli vyšetrené a podrobené skúške, prostredníctvom ktoréhokoľvek sudcu, ktorého by Jeho Svätosť nariadila“. Pápež pristúpil na všetky želania Ignáca a vydal nariadenie guvernérovi Ríma, aby sa uskutočnil proces. V Ríme sa tak v lete a na jeseň v roku 1538 stretli všetci tí, ktorí už podrobili Ignáca skúškam a vyšetrovaniam v Alcale, v Paríži a v Benátkach. Z Alcaly prišiel Juan Rodríguez de Figueroa, z Paríža, inkvizítor Mateo Ory, z Benátok, generálny vikár Gaspar de´Dotti. Všetci títo boli zavolaní pred guvernéra, aby vydali svedectvo o živote Ignáca a prvých spoločníkov. Ich svedectvá boli žiarivou demonštráciou ich nevinnosti. Nielen, že sa nenašli chyby v ich učení a morálke, ale ich život bol preniknutý svätosťou a taktiež zdravou náukou. Svedectvo toľkých sudcov, zídených v Ríme, sa pripojilo k iným svedectvám, ktoré prezentovali: doktor Pedro Ortiz, ďalej slávny dominikánsky teológ Ambrosio Caterino a iní. Na záver tohto procesu, guvernér vydal oslobodzujúci rozsudok. Bolo to 18. novembra 1538. V tomto dokumente sa jasne vyhlásilo, že Ignác a jeho spoločníci, sa nielenže nedopustili hanebností, ale že ich nevinnosť bola jasne deklarovaná mnohými svedectvami. Na žiadosť sv. Ignáca, mená týchto svedkov neboli zverejnené. Ignác mal enormný záujem na tom, aby tento rozsudok bol známy na všetkých miestach, kde sa dostali nepravdivé informácie o nich a ich štýle života. Práve toto vysvetľuje skutočnosť, že sa zachovalo veľké množstvo autentických kópií tohto rozsudku v archívoch. Jedna kópia rozsudku bola zaslaná aj do rodiska sv. Ignáca, do Loyoly. S týmto oslobodzujúcim rozsudkom sa opäť vrátil pokoj do ich duší. Ignác tak spolu so svojimi spoločníkmi, mohol spokojne pozerať do budúcnosti.
Po tom ako sa úplne rozplynula ich nádej, putovať do Svätej zeme, nezostalo nič iné pre Ignáca, ako sa plne vložiť do rúk pápeža, podľa sľubu, ktorý si dali na Montmartry. Úkon ponúknutia sa pápežovi sa musel realizovať medzi 18. novembrom, to je dátum oslobodzujúceho rozsudku a 23. novembrom, deň, v ktorom Fabro, ktorého jediné svedectvo je k dispozícii, v liste adresovanom Diegovi de Gouveia, hovorí o ponúknutí sa pápežovi, ako o niečom, čo sa už stalo. Pápež s radosťou prijal toto ponúknutia sa Ignáca a jeho spoločníkov, ľudí, ktorí nehľadali nič iné, iba to, aby mohli slúžiť Bohu a Cirkvi. Pri príležitosti jednej z teologických diskusií, uskutočnenej v jeho prítomnosti, im pápež povedal: „Načo si želať ísť do Jeruzalema? Vhodným a pravým Jeruzalemom je Itália, ak si želáte dosiahnuť ovocie v Cirkvi Božej.“ Z týchto slov pápeža sa odvodzuje, že jeho prvým úmyslom bolo, aby si ich podržal v Itálii.
Prvá sv. omša sv. Ignáca
Pre Ignáca tak prišiel vášnivý horúci moment, na ktorý sa pripravoval skoro rok a pól modlitbami: slávenie prvej svätej omše. Ignác totiž prijal kňazskú vysviacku 24. júna 1537. Zdá sa motív odkladu slávenia svätej omše treba hľadať, okrem osobného želania, starostlivo sa na ňu pripraviť, v úmysle svätca, sláviť sv. omšu v Betleheme, kde sa narodil Pán Ježiš alebo na inom svätom mieste vo Svätej zemi. Keďže toto nebolo možné, vybral si na slávenie prvej svätej omše Vianoce v roku 1538. Oltárom mu boli jasličky v bazilike Santa María Maggiore. Čas Vianoc nebol pre Ignáca náhodným výberom. Ignác mal veľkú zbožnosť k Svätej rodine, ktorá trpela chudobou a chladom v Betleheme.
Sv. Ignác celebroval svätú omšu s veľkou zbožnosťou a mnohými Božími videniami. Napísal o tom svojim príbuzným do Loyoly: „V deň Vianoc, v kostole našej Veľkej Pani, v kaplnke, kde sú jasličky, kde bol položený Ježiš, s jeho pomocou a milosťou, som slúžil prvú svätú omšu.“ (2. február 1539) V ďalšom zachovanom texte sa píše: „Zatiaľ, čo ostatní spoločníci sa odovzdávali službe dušiam, otec Ignác sa pripravoval na slávenie svojej prvej svätej omše, ktorú celebroval v noci Narodenia Pána, v Santa María Maggiore, v kaplnke jasličiek, s mnohými duchovnými pocitmi a dojmami a v mnohými Božími videniami.“ Svätá omša sa od tohto momentu stala osobným centrom spirituality sv. Ignáca. Vo svojom Denníku Ignác opisuje ako ho Boh obdarovával darom sĺz, ktoré mu udeľoval denne pri slávení Eucharistie. O tomto tajomnom momente nikdy nechcel hovoriť.
V dome Antona Frangipaniho
V októbri toho istého roku (1538) sa všetci presťahovali do domu Antona Frangipaniho. Bol to neobývaný dom, o ktorom kolovala fáma, že je začarovaný. Neskoršie tento dom sa stal vlastníctvom Mária Delfiniho. V tomto dome sa odohrali významné skutočnosti, dôležité veci. Prijali v ňom oslobodzujúci rozsudok z 18. novembra 1538. V prvom polroku 1539 sa v tomto dome konalo rozvažovanie prvých otcov, ktoré vyústilo do založenia Spoločnosti Ježišovej (od marca až do 24. júna). Počas dňa, s výnimkou niektorých služieb blížnym a pomocou chudobným, rozmýšľali, robili reflexie o ich budúcnosti a prosili o svetlo a pomoc z neba. V noci sa spoločne stretali, aby sa zdieľali so svojimi ideami, pocitmi, dojmami, teda s tým, čo spozorovali vo svojej duši. Z tohto domu odišiel sv. František Xaverský do Indie, v marci 1540. A v tomto dome, v septembri 1540, bola prijatí prvá bula potvrdenia Spoločnosti Ježišovej.
V zime 1538-1539, dom Frangipaniho, bol miestom, či dejiskom uskutočňovania praktickej lásky Ignáca a prvých spoločníkov. V tomto roku bolo nesmierne chladno, bol nedostatok potravín a veľká drahota. Prví spoločníci tak mali vynikajúcu príležitosť cvičiť sa v dielach milosrdenstva, tým, že v ich dome pomáhali chudobným a hladným. Niekedy sa zišlo do ich domu aj 300 osôb. Hľadali pre nich strechu nad hlavou, postele a všetko, čo mohli nájsť. Snažili sa o to, aby všetci mali dostatok jedla. S telesným pokrmom im ponúkali duchovný pokrm. Zhromažďovali ich vo veľkej sále, kde jeden zo spoločníkov im vysvetľoval kresťanskú náuku. Odhaduje sa, že takýmto spôsobom pomohli asi 3000 ľuďom.
Okrem týchto diel telesného milosrdenstva, „učitelia z Paríža“, sa venovali aj kňazským povinnostiam, ktoré neskôr vypočítali a zahrnuli do Formuly Inštitútu, ktorú Ignác redigoval počas roku 1539, v tom istom dome: katechéza, kázanie aj mimo obdobia Adventu a Pôstu, udeľovanie sviatostí, dávanie duchovných cvičení.
Rozvažovanie prvých otcov (1539)
Postupne začali do Ríma prichádzať požiadavky na Ignáca a prvých spoločníkov, z iných miest Itálie, ale aj zvonku. Žiadal si ich Karol V, ale aj portugalský kráľ. Preto prví spoločníci začali tušiť, že sa blíži ich moment, v ktorom by sa mala ich skupinka rozptýliť. Objavila sa tak neodkladná otázka: Keď by ich pápež poslal na jedno alebo druhé miesto, mali by sa tam dostaviť na výzvu ako samostatné indivíduá alebo ako členovia stabilného tela? A v tomto druhom momente, prípade, mali by sa zaviazať sľubom poslušnosti jednému z nich, ktorý by bol vybratý za superiora? Ďalšou otázkou bolo to, či majú založiť nový rehoľný rád. Urobiť rozhodnutie bolo dosť urgentné, pretože pápež prijímal prichádzajúce žiadosti a medzitým už rozhodol poslať pátra Broëta, aby s iným spoločníkom sa presťahoval do jedného toskánskeho mesta a tam pracoval na reforme istého kláštora sestier benediktínok. Toto bola prakticky prvá misia, ktorou bola poverená Spoločnosť Ježišova, za základe ponúknutia sa pápežovi v roku 1538.
Aby prví spoločníci rozlíšili všetky otázky, o ktorých uvažovali, rozhodli sa zhromažďovať vtedy, keď to bolo potrebné. Tak sa postupne rozvíjali rozvažovania – od marca až do 24. júna 1539. (O ďalšom priebehu rozvažovania si môžete prečítať na web stránke v kapitole rozlišovanie/hľadanie Boha.)
Prvá Formula Inštitútu
V rámci tohto rozvažovania sa Ignác pustil do písanie tzv. prvej Formuly, ktorá obsahovala päť podstatných kapitol nového Inštitútu. Ide o hlavný dokument, ktorý zodpovedá pravidlám starých rehoľných rádov. V tejto „Formule“ sa spomínajú nasledujúce dôležité body alebo hľadiská Inštitútu: meno Spoločnosti, jej cieľ, sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti, špeciálny sľub pápežovi, týkajúci sa misií a poslaní, prijatie novicov, formácia a podpora školastikov, usporiadanie Konštitúcií, autorita generála, vzdanie sa vlastníctva a pevných, stabilných príjmov, privátna modlitba breviára…
Na konci júna alebo začiatkom júla kardinál Gaspar Contarini predstavil týchto päť kapitol pápežovi Pavlovi III, na ich schválenie. Pápež ich najskôr podrobil skúmaniu. Určil na to dominikána Tomása Badíu. Tento ich nejaký čas podržal a napokon ich ohodnotil ako zbožné a sväté. Ignác hneď poslal Antonia de Araoz, ktorý sa práve pridružil ku skupinke prvých spoločníkov, aby zaniesol všetky potrebné dokumenty pápežovi: päť kapitol a posudok Tomása Badíu. Pápež ich ústne potvrdil a dodal: „Tu je Duch Boží.“ Stalo sa to 3. septembra 1539. 27. septembra 1540 po ďalšej úprave Formuly Inštitútu, ju pápež schválil bulou Regimini militantis Ecclesiae. Slávnostne tak potvrdil založenie Spoločnosti Ježišovej, avšak s obmedzeným počtom 60 členov – profesov. K bule sa napokon pridalo päť kapitol – Formula Inštitútu Spoločnosti Ježišovej, s malými úpravami.
Ignác, prvý generál Spoločnosti Ježišovej
Až doposiaľ skupinka spoločníkov nemala svojho predstaveného – superiora. V tejto službe sa týždenne striedali všetci, každý jeden zo skupinky. V skutočnosti, všetci pokladali Ignáca za dušu a šéfa spoločenstva. Ignác bol ten, ktorý ich získal pre Krista. Po schválení Formuly Inštitútu, prišiel dôležitý moment voľby generálneho predstaveného. V momente potvrdenia Spoločnosti, boli v Ríme iba Ignác, Codure a Salmerón. Javier a Rodrigues boli v Lisabone, Fabro v Parme. Tým, čo boli v Itálii, Ignác poslal avízo, aby sa dostavili do Ríma a uskutočnili tak voľbu generálneho predstaveného. Na začiatku pôstu 1541 prišli do Ríma Broët, Jayo a Laínez. Bobadillu pápež zdržal v Bisignano. Po modlitbe a reflexii, prví spoločníci zhromaždení v Ríme zvolili jednohlasne Ignáca za prvého generálneho predstaveného Spoločnosti Ježišovej, s výnimkou jeho samého. Tí, ktorí neboli v tom čase v Ríme, zanechali svoj hlas písomne.
Zaujímavosťou bolo, že Ignác, napriek jasnému súhlasu, neprijal vymenovanie. V jednoduchých slovách, ktoré adresoval zhromaždeným spoločníkom vyjadril, že sa cítil byť viac naklonený k tomu, aby jeho niekto riadil, ako sám má riadiť, a že pre jeho mnohé minulé a prítomné zlé zvyky, nedostatky a biedu veril, že by nemusel prijať funkciu. Preto ich prosil, aby sa opäť v niektoré dni zhromaždili a uvažovali. Prví spoločníci prijali toto želanie Ignáca a určili nový dátum voľby na 13. apríla (streda Svätého týždňa). Ignác medzitým odišiel do konventu sv. Petra v Montorio, aby sa ponoril do modlitby a vyspovedal. Tu zopakoval to, čo v Montserrate, na začiatku svojho obrátenia. Spoveď trvala tri dni. Svojmu spovedníkovi Teodosiovi de Lodi vyjavil celý svoj život, všetky svoje telesné a duševné slabosti, ktoré mal. V deň Veľkej noci mu spovedník rozhodne vysvetlil svoju mienku a to, aby akceptoval voľbu za predstaveného, inak by odporoval Duchu Svätému. Ignác musel mlčať, prosil však, aby mu spovedník napísal svoju mienku. Mních to tak urobil a poslal spoločníkom zapečatený lístok, v ktorom potvrdil svoj rozsudok. Ignác tak napokon prijal funkciu generálneho predstaveného. Bolo to 19. apríla 1541 vo veľkonočnej oktáve. V rovnaký deň prijali dôležité rozhodnutie, že 22. apríla, by mohli uskutočniť návštevu siedmych kostolov a v bazilike sv. Pavla za hradbami by urobili zloženie svojich sľubov, v zhode s bulou Jeho Svätosti.
Niekoľko vyjadrení prvých spoločníkov sv. Ignáca o voľbe Ignáca za generála: Pascasio Broët: „V mene nášho Pána Ježiša Krista. Amen. Ja Pascasio Broët, volím za predstaveného pána Ignáca z Loyoly. Pascasio.“; Alfonso Salmerón: „Potom, čo som to zrelo premyslel, robím voľbu a vyjadrujem sa v prospech pána Ignáca z Loyoly, ako najvyššieho hodnostára a superiora môjho a celej Kongregácie, pretože on s múdrosťou, ktorú prijal od Boha, rovnakým spôsobom všetkých nás splodil v Kristovi a nás kŕmil ako deti, tak teraz, keď ideme, tým, že rastieme v Kristovi, s trvalým pokrmom poslušnosti, nás bude viesť a sprevádzať k hojným pastvinám až do raja a k prameňu života.“; Claudio Jayo: „Súdim, že musím vybrať, a také je moje želanie, za generála Spoločnosti menom Ježiš, pána Ignáca, ktorého Boh nám pred mnohými rokmi dal za otca všetkých…tak ja, posledný z tejto Spoločnosti…ho volím s veľkým pokojom a celkom sa poddávam do jeho poslušnosti.“; Simón Rodrigues: „Podľa svetla, ktoré ja nehodný mám, sa mi javilo, aby Ignác bol ten, ktorého musíme zvoliť za predsedajúceho a rektora….“; Pedro Fabro, ktorý bol v tom čase v Nemecku: „Ohľadom prvého generála, ktorému by sme museli dať sľub poslušnosti, ja dávam svoj hlas Iñigovi, a v prípade jeho smrti, majstrovi Františkovi Xaverskému.“ (Worms, 27. december 1540)….
Sľub Ignáca: „Ja, Ignác z Loyoly, sľubujem všemohúcemu Bohu a najvyššiemu pontifikovi, jeho vikárovi na zemi, pred Najsvätejšou Pannou Máriou a celým nebeským dvorom a v prítomnosti Spoločnosti, večnú chudobu, čistotu a poslušnosť, podľa spôsobu života, ktorý je obsiahnutý v bule Spoločnosti Ježiša, nášho Pána a v Konštitúciách, tak už vo vyhlásených ako aj v tých, ktoré sa neskôr vyhlásia. A tiež sľubujem osobitnú poslušnosť najvyššiemu pontifikovi, čo sa týka misií obsiahnutých v rovnakej bule. Okrem toto sľubujem zabezpečiť, aby deti boli poúčané v kresťanskej náuke, v súlade s rovnakou bulou a Konštitúciami.“
(spracované podľa Cándido de Dalmases, El Padre maestro Ignacio, s. 134 -151; Ricardo Garcia Villoslada, San Ignacio de Loyola. Nueva biografia, s. 444 – 487; J. Rambla Blanch SJ, El peregrino. Autobiografía de san Ignacio de Loyola, s. 99, sv. Ignác o Sebe)