Volanie Krista v DC sv. Ignáca a v dokumentoch 2. Vat. Koncilu (DC 952)
Sv. Ignác vníma volanie Krista z dvoch pohľadov. Prvým pohľadom je univerzálne volanie a druhým je osobné volanie. Dôvodom volania je, aby sa realizovala spásna vôľa Boha Otca, ktorý chce nastoliť univerzálne kráľovstvo Krista, víťaziaceho skrze Lásku nad všetkými vnútornými i vonkajšími nepriateľmi. Toto volanie Krista sa objavuje v mnohých bodoch jeho Duchovných cvičení:
DC 137 – „Prvý predhovor je príbeh (história): tu to bude ako Kristus volá a chce všetkých pod svoju zástavu…“
DC 139 – „Tretí predhovor. Prosiť, to čo chcem; a tu to bude: prosiť o poznanie klamov zlého vodcu, a pomoc, aby som sa ich chránil; a o poznanie pravého života, ktorý nám ukazuje najvyšší a pravý Vodca, a o milosť, aby som ho napodobňoval.“
DC 145 – „Druhý bod. Uvažovať ako si Pán celého sveta vyberá toľké osoby, apoštolov, učeníkov, atď., a posiela ich do celého sveta, aby rozšírili jeho sväté učenie pre všetky životné stavy a životné podmienky.“
DC 146 – „Tretí bod. Rozvažovať kázeň, ktorú Kristus nás Pán adresuje všetkým svojim sluhom a priateľom, ktorých posiela na túto cestu, odporúčajúc im, aby všetkým chceli pomôcť, aby ich priviedli, po prvé k veľkej duchovnej chudobe, a ak by si jeho Božská Velebnosť poslúžila nimi a chcela si ich vybrať, nie menej k aktuálnej (skutočnej) chudobe; po druhé k želaniu potúp a opovrhnutí, pretože z týchto dvoch nasleduje poníženosť. Tak by boli tri stupne: prvý, chudoba oproti bohatstvu; druhý, potupa alebo opovrhnutie oproti svetskej cti; tretí, pokora oproti pýche. A s týmito troma stupňami nech by navádzali k všetkým ostatným čnostiam.“
DC 167 – „Tretí spôsob pokory je najdokonalejší; a síce, keď obsahuje v sebe prvý aj druhý spôsob; a uskutočňuje rovnako chválu a slávu Božieho majestátu, prostredníctvom napodobňovania a pripodobnenia sa teraz viac Kristovi nášmu Pánovi, preto chcem a volím si viac chudobu a Kristom chudobným ako bohatstvo, potupovania s Kristom plným potupovaní ako poctu a želám si viac byť vážený pre hlúposť a bláznivosť pre Krista, ktorý bol prvý pokladaný za takého, než za múdreho a rozumného na tomto svete.“
Okrem týchto bodov môžeme vidieť, že volanie Krista v sebe zahŕňa aj podelenie sa o prácu v čase (por. DC 95-98) a potom aj podelenie sa o slávu vo večnosti.
Volanie Krista z pohľadu Druhého vatikánskeho koncilu (výber textov)
Cirkevný aspekt Kráľovstva
Volanie Krista Kráľa je úzko spojené s jeho Kráľovstvom, ktoré sa v istom slova zmysle objavuje aj v ďalších kľúčových bodoch Duchovných cvičení – Voľba; Dve zástavy; Pravidlá, aby sme cítili s Cirkvou. Toto volanie Krista a tajomstvo jeho Kráľovstva našiel Ignác v Cirkvi. Kontemplácia o kráľovstve v istom slova zmysle bola aj inšpiráciou pre koncilovú náuku. Cirkev je tam predstavená ako sviatosť Krista Pána: „SVETLOM NÁRODOV je Kristus. Preto tento posvätný koncil, zhromaždený v Duchu Svätom, veľmi túži ohlasovaním evanjelia každému stvoreniu (por. Mk 16, 15) osvietiť ľudí Kristovým jasom, ktorý žiari na tvári Cirkvi. Keďže však Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva, chce – pokračujúc v diele predchádzajúcich koncilov – jasnejšie vysvetliť svojim veriacim i celému svetu svoju podstatu a svoje univerzálne poslanie. Podmienky našich čias robia túto povinnosť Cirkvi ešte naliehavejšou, aby všetci ľudia, ktorých dnes užšie spájajú rozličné spoločenské, technické a kultúrne zväzky, dosiahli aj úplnú jednotu v Kristovi.“ (LG 1§1); „…A tak Cirkev, v tom istom čase „viditeľné spoločenstvo a duchovná pospolitosť“, kráča spolu s celým ľudstvom a prežíva so svetom ten istý pozemský údel a je akoby kvasom a dušou ľudskej spoločnosti, ktorá sa má obnoviť v Kristovi a pretvoriť na Božiu rodinu. (GS 40) Samozrejme v učení Koncilu môžeme nájsť i ďalšie paralelné miesta k týmto textom, ktoré hovoria, ktoré hovoria o univerzálnom volaní a o nastolení Kristovho kráľovstva na zemi.
Ďalej je Cirkev charakterizovaná aj tým, že je neoddeliteľná od Krista, ktorý je poslaný Otcom: „Potom vystúpil na vrch, povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a oni prišli k nemu. Vtedy ustanovil Dvanástich, aby boli s ním a aby ich posielal kázať s mocou vyháňať zlých duchov: Šimona, ktorému dal meno Peter, Jakuba Zebedejovho a Jakubovho brata Jána, im dal meno Boanerges, čo značí Synovia hromu, ďalej Ondreja, Filipa, Bartolomeja, Matúša, Tomáša, Jakuba Alfejovho, Tadeáša, Šimona Kananejského a Judáša Iškariotského, ktorý ho potom zradil.“ (Mk 3, 13-19; Mt 10, 1-42) Na týchto apoštoloch založil Cirkev: „Keď sa rozodnilo, zavolal si učeníkov a vyvolil si z nich Dvanástich, ktorých nazval apoštolmi“ (Lk 6, 13); „Keď sa najedli, Ježiš sa opýtal Šimona Petra: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“ Odpovedal mu: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje baránky.“ Opýtal sa ho aj druhý raz: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ On mu odpovedal: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce!“ Pýtal sa ho tretí raz: „Šimon, syn Jánov, máš ma rad.“ Petra zarmútilo, že sa ho tretí raz spýtal: „Máš ma rád?“ a povedal mu: „Pane, ty vieš všetko ty dobre vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce!“ (Jn 21, 15-17). Túto skutočnosť nám približuje aj koncilový dokument Lumen Gentium: „Keď sa Pán Ježiš pomodlil k Otcovi, povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, ustanovil Dvanástich, aby boli s ním, a aby ich poslal hlásať Božie kráľovstvo (por. Mk 3, 13 – 19; Mt 10, 1 – 42). Týchto apoštolov (por. Lk 6, 13) ustanovil na spôsob kolégia alebo trvalého zboru, na ktorého čelo postavil Petra, vyvoleného spomedzi nich (por. Jn 21, 15 – 17). Najprv ich poslal k synom Izraela a potom k všetkým národom (por. Rim 1, 16), aby, účastní na jeho moci, spravili všetky národy jeho učeníkmi, posväcovali ich, viedli (por. Mt 28, 16 – 20; Mk 16, 15; Lk 24, 45 – 48; Jn 20, 21 – 23), a tak rozširovali Cirkev a pod vedením Pána ju svojou službou opatrovali po všetky dni až do skončenia vekov (por. Mt 28, 20). V tomto poslaní boli v plnej miere potvrdení na Turíce (por. Sk 2, 1 – 26), podľa Pánovho prisľúbenia: „… keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8). Odvtedy apoštoli, všade hlásajúc evanjelium (por. Mk 16, 20) – ktoré počúvajúci prijímajú pôsobením Ducha Svätého –, zhromažďujú všeobecnú Cirkev, Pánom založenú na apoštoloch a postavenú na blahoslavenom Petrovi, ich kniežati, a na uholnom kameni, ktorým je sám Ježiš Kristus (por. Zjv 21, 14; Mt 16, 18; Ef 2, 20).“ (LG 19); „Božské poslanie, ktoré Kristus zveril apoštolom, bude trvať až do skončenia vekov (por. Mt 28, 20), lebo evanjelium, ktoré majú odovzdávať, je pre Cirkev navždy základom celého jej života. Pretože Cirkev je hierarchicky usporiadaná spoločnosť, apoštoli sa postarali o ustanovenie svojich nástupcov.“ (LG 20)
Cirkev je teda poslaná Kristom, aby hlásala Božie kráľovstvo, je univerzálnym hlasom Krista Kráľa, ktorý si chce získať všetky národy v mene lásky, ktorý sa chce podeliť nielen o časné práce, ale aj o večnú slávu: „Pán Ježiš hneď na začiatku „povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a oni prišli k nemu. Vtedy ustanovil Dvanástich, aby boli s ním a aby ich poslal kázať“ (Mk 3, 13). Takto boli apoštoli zárodkom nového Izraela a zároveň počiatkom posvätnej hierarchie. Potom, keď Pán svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním v sebe raz navždy uskutočnil tajomstvá našej spásy a obnovy všetkého a dostal všetku moc na nebi aj na zemi, a prv než bol vzatý do neba, založil svoju Cirkev ako sviatosť spásy a rozposlal svojich apoštolov do celého sveta tak, ako aj jeho poslal Otec, a rozkázal im: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19 – 20); „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16, 15 – 16). Preto povinnosť Cirkvi šíriť Kristovu vieru a spásu vyplýva jednak z výslovného príkazu, ktorý po apoštoloch zdedili biskupi, ktorým pomáhajú kňazi v jednote s Petrovým nástupcom a najvyšším pastierom Cirkvi, jednak z účinnosti toho života, ktorý vlieva svojim údom Kristus. „Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske“ (Ef 4, 16). Tak Cirkev, poslušná Kristovmu príkazu a podnecovaná milosťou a láskou Ducha Svätého, uskutočňuje svoje misijné poslanie činnosťou, ktorou sa stáva v plnej miere aktívne prítomnou medzi všetkými ľuďmi a národmi, aby ich privádzala príkladom života a ohlasovaním evanjelia, sviatosťami a inými prostriedkami milosti k viere, k slobode a ku Kristovmu pokoju a tak im otvorila slobodnú a bezpečnú cestu k plnej účasti na Kristovom tajomstve. Keďže toto poslanie pokračuje a v priebehu dejín rozvíja poslanie samého Krista, ktorý bol poslaný hlásať evanjelium chudobným, Cirkev, inšpirovaná Duchom Svätým, sa má uberať tou istou cestou, ktorou šiel sám Kristus, totiž cestou chudoby, poslušnosti, služby a sebaobetovania až na smrť, z ktorej on svojím zmŕtvychvstaním vyšiel ako víťaz. Takto, posilňovaní nádejou, postupovali aj všetci apoštoli, ktorí mnohými súženiami a utrpeniami dopĺňali, čo chýbalo Kristovmu utrpeniu – na dobro jeho tela, to jest Cirkvi. A krv kresťanov bola často semenom.“ (AG 5)
Toto poslanie Cirkvi pripadá za povinnosť všetkým kresťanom ako takým. Preto Druhý vatikánsky koncil hovorí o povahe a poslaní laikov – kresťanov a ich apoštoláte, aj takého slová: „Laici majú na základe vlastného povolania hľadať Božie kráľovstvo tak, že sa starajú o časné veci a usporadúvajú ich podľa Boha. Žijú vo svete, to jest venujú sa všetkým svetským povinnostiam a prácam každého druhu vo zvyčajných podmienkach rodinného a spoločenského života, s ktorými ich existencia takrečeno zrástla. Boh ich volá, aby sa vykonávaním svojho zamestnania v duchu evanjelia ako kvas znútra pričiňovali o posvätenie sveta a tak urobili Krista zjavným ostatným ľuďom, najmä svedectvom svojho života, jasom svojej viery, nádeje a lásky. Je teda ich osobitnou úlohou osvetľovať a usporadúvať všetky časné veci, ktoré sa ich bezprostredne týkajú tak, aby sa vždy diali a zveľaďovali podľa Krista a boli na chválu Stvoriteľa a Vykupiteľa.“ (LG 31); „Laici, združení do Božieho ľudu a včlenení do jediného Kristovho tela pod jedinou hlavou, sú všetci bez rozdielu povolaní, aby ako živé údy všetkými silami, ktoré dostali z dobrodenia Stvoriteľa a z milosti Vykupiteľa, napomáhali stály rast Cirkvi vo svätosti. Apoštolát laikov je účasť na spasiteľnom poslaní Cirkvi, na ktoré veriacich určuje sám Pán krstom a birmovaním. Sviatosti, najmä presvätá Eucharistia, udeľujú a živia lásku k Bohu i ľuďom a tá je dušou všetkého apoštolátu. Laici sú však povolaní predovšetkým na to, aby zabezpečili prítomnosť a účinkovanie Cirkvi na tých miestach a v tých okolnostiach, kde sa môže stať soľou zeme jedine ich prostredníctvom. Tak je každý laik už na základe darov, ktoré dostal, svedkom a zároveň živým nástrojom poslania samej Cirkvi „podľa miery, akou nás obdaroval Kristus“ (Ef 4, 7).“ (LG 33); „Ich hlavnou povinnosťou, tak mužov, ako aj žien, je vydávať svedectvo o Kristovi životom i slovom v rodine, vo svojom spoločenskom prostredí a v rámci vlastného zamestnania. Musí sa v nich skutočne prejavovať nový človek, stvorený na obraz Boha v spravodlivosti a pravej svätosti.108 Túto novosť života majú prejavovať v spoločenskom a kultúrnom prostredí svojej krajiny, v zhode s tradíciami vlastného národa.“ (AG 21); „Všetci veriaci ako údy živého Krista, ku ktorému sa pričlenili a pripodobnili krstom, sviatosťou birmovania a Eucharistiou, sú povinní spolupracovať na rozvoji a vzraste jeho tela, aby ho čím skôr priviedli k plnosti.“ (AG 36; por. AG 41)
Cirkev zároveň zastáva eschatologický charakter tajomstva Krista, ako sa to hovorí v Duchovných cvičeniach: „a tak vstúpiť do slávy môjho Otca“ (DC 95): „…putujúca Cirkev vo svojich sviatostiach a ustanovizniach, ktoré patria k tomuto veku, nesie tvárnosť tohto sveta, ktorý sa pomíňa, a sama žije uprostred stvorení, ktoré až doteraz vzdychajú a zvíjajú sa v pôrodných bolestiach, očakávajúc, že sa zjavia Boží synovia (por. Rim 8, 19-22)…“ (LG 48); „Preto čokoľvek dobré je zasiate v ľudských srdciach a mysliach alebo v obyčajoch a kultúrach národov, nielenže sa nestráca, ale sa ozdravuje, povznáša a dozrieva na Božiu slávu, na zahanbenie zlého ducha a na blaho človeka. Misijná činnosť tak smeruje k eschatologickej plnosti, lebo ňou sa do miery a do chvíle, ktorú si vyhradil Otec svojou vlastnou mocou,54 rozrastá Boží ľud…“ (AG 9)
Cirkev žije vždy v závislosti od zmŕtvychvstalého Krista s milosťou Ducha Svätého: „Keď bolo dokončené dielo, ktorým Otec poveril Syna na zemi (por. Jn 17, 4), bol v deň Turíc zoslaný Duch Svätý, aby ustavične posväcoval Cirkev a aby tak veriaci mali skrze Krista v jednom Duchu prístup k Otcovi (por. Ef 2, 18). On je Duch života, čiže prameň vody prúdiacej do večného života (por. Jn 4, 14; 7, 38 – 39); skrze neho Otec oživuje ľudí, ktorí zomreli vinou hriechu, kým nevzkriesi v Kristovi ich smrteľné telá (por. Rim 8, 10 – 11). Duch prebýva v Cirkvi a v srdciach veriacich ako v chráme (por. 1 Kor 3, 16; 6, 19) a v nich sa modlí a vydáva svedectvo, že sme adoptívne Božie deti (por. Gal 4, 6; Rim 8, 15 – 16 a 26). On privádza k všetkej pravde (por. Jn 16, 13), zjednocuje ju v spoločnom nažívaní a službe, buduje ju a riadi rozmanitými hierarchickými a charizmatickými darmi a ozdobuje ju svojím ovocím (por. Ef 4, 11 – 12; 1 Kor 12, 4; Gal 5, 22). On omladzuje Cirkev silou evanjelia, ustavične ju obnovuje a vedie k dokonalej jednote s jej Ženíchom.3 Lebo Duch a nevesta hovoria Pánu Ježišovi: „Príď!“ (Zjv 22, 17).“ (LG 4)
Taktiež Cirkev – volanie Krista je prítomné v biskupoch: „V osobe biskupov, ktorým pomáhajú kňazi, je teda uprostred veriacich prítomný Pán Ježiš Kristus, najvyšší Veľkňaz. Hoci sedí po pravici Boha Otca, nie je vzdialený od zhromaždenia svojich veľkňazov, ale predovšetkým prostredníctvom ich vznešenej služby hlása všetkým národom Božie slovo a veriacim ustavične vysluhuje sviatosti viery; ich otcovským pôsobením (por. 1 Kor 4, 15) pričleňuje nadprirodzeným znovuzrodením nové údy k svojmu telu a napokon ich vedie múdrosťou a rozvážnosťou a usmerňuje ľud Nového zákona na jeho púti do večnej blaženosti. Títo pastieri, vyvolení pásť Pánovo stádo, sú Kristovými služobníkmi a vysluhovateľmi Božích tajomstiev (por. 1 Kor 4, 1); sú poverení vydávať svedectvo o evanjeliu Božej milosti (por. Rim 15, 16; Sk 20, 24) a byť v slávnej službe Ducha a spravodlivosti (por. 2 Kor 3, 8-9).“ (LG 21)
Univerzálny horizont Kristovho volania, neoddeliteľné tajomstvo spásy, ktorým je Cirkev, sa nachádza jasne potvrdené v Gaudium et spes a realizuje sa skrze pôsobenie zmŕtvychvstalého Krista vo všetkých ľuďoch: „Cirkev verí, že Kristus, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych za všetkých, dáva človeku skrze svojho Ducha svetlo a silu, aby mohol zodpovedať svojmu vznešenému povolaniu. Verí, že niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení.“ (GS 10); „To neplatí len o tých, ktorí veria v Krista, ale o všetkých ľuďoch dobrej vôle, v ktorých srdciach neviditeľným spôsobom účinkuje milosť.39 Keďže Kristus zomrel za všetkých40 a konečné povolanie človeka je v skutočnosti len jedno, a to Božie, máme veriť, že Duch Svätý dáva všetkým možnosť, aby sa – spôsobom známym Bohu – stali účastnými na tomto veľkonočnom tajomstve.“ (GS 22)
Toto konanie alebo pôsobenie Krista je pripísané rovnako Duchu Svätému v Gaudium es spes, aj bez spomenutia zmŕtvychvstalého Krista: „Boží Duch, ktorý s obdivuhodnou prozreteľnosťou usmerňuje beh časov a obnovuje tvárnosť zeme, je prítomný v tomto vývoji. Kvas evanjelia vzbudzoval a vzbudzuje v srdci človeka nepotlačiteľnú požiadavku vlastnej dôstojnosti.“ (GS 26); „Človek, neprestajne podnecovaný Božím Duchom, nikdy nebude úplne ľahostajný k otázke náboženstva, ako to potvrdzujú nielen skúsenosti minulých storočí, ale aj početné svedectvá našich čias.“ (GS 41)
(spracované podľa Los Ejercicios de san Ignacio a la luz del Vaticano II – congreso internacional de Ejercicios, s. 172-175)