Pedro Arrupe S.J: Trojičná inšpirácia Ignácovskej charizmy (4. časť)
IV. Trojičný vrchol: Denník / február 1544-február 1545/
Čo sme povedali o trojičnom pôvode Ignácovho povolania pri Cardoneri, ako aj o jeho potvrdení a prijatí v La Storte, týka sa Ignácovskej charizmy v tej najvyššej rovine, to je ako „prototyp“, lebo v ňom, a len v ňom sú prítomné podstatné prvky, ktoré časom povedú k spresneniu a doplneniu. Tieto podstatné prvky sú: služba Bohu v nasledovaní Krista chudobného a ukrižovaného, z lásky, bez podmienok a obmedzení, ako spoločník Ježišov, v tesnom vzťahu ku Kristovmu zástupcovi.
Rok po udalosti v La Storte, v novembri 1538, spoločníci sa prestavujú pápežovi a cesta k založeniu sa dostáva do rozhodujúcej etapy. Čo zaplavovalo Ignácovho ducha, to nám hovorí on sám v liste, napísanom v tých dňoch: neodvažujú sa prijímať nových spoločníkov, aby ich neobžalovali, že zakladajú nový inštitút skôr, ako ho pápež schválil. Jednota sa utužuje: „nuž aj keď nie sme zjednotení v spôsobe konania, všetci sme duchovne zjednotení, aby sme sa dohodli ohľadom budúcnosti“/88/. Niet jednomyseľnosti. Nasledujú teda na jar 1539 Porady a Rozhodnutia; v lete sa dohodli na príprave osnovy prvého Náčrtu, ktorý pápež schválil ústne 3. septembra. Bude treba čakať ešte rok na pápežský dokument. Je to prvé organické rozvinutie charizmy Spoločnosti /1540/. Nasledujúceho apríla je Ignác zvolený za generála a skladajú sa slávnostné sľuby. Ignác začína pracovať na Stanovách. Prvá redakcia bola dokončená roku 1545. Denník, s ktorým sa budeme teraz zaoberať, zodpovedá presne tomuto poslednému obdobiu: od februára 1544 do februára 1545.
Denník ukazuje, do akej miery sa pohyb, ktorý zmenil prvotné intuície pri Cardoneri a v La Storte na inštitucionálne zásady – a tieto nie sú ničím iným než Stanovami – uskutočňuje takisto v trojičnom svetle. Bez tohto výnimočného dokumentu by sme sa nikdy nedozvedeli, čo sa skrýva pod touto skromnou vetou jeho autobiografie: „Cez celý život mu zostal dojem, že pociťoval veľkú nábožnosť zakaždým, kedykoľvek sa modlil k Najsvätejšej Trojici“/89/. Je isté, že Gonzalez da Camara skončil rukopis autobiografie osobnými poznámkami, ktoré nevychádzajú z Ignácovho rozprávania: „Spôsob, ktorý zachovával pri zostavovaní Stanov, bol nasledujúci: každý deň slúžil svätú omšu a predkladal Bohu bod, na ktorom pracoval a modlil sa nad ním /90/- Keď zostavoval Stanovy, tiež ich /videnia/ mával veľmi často… Ukázal mi dosť veľký zväzok zápiskov, z ktorých mi prečítal dobrú časť. To boli väčšinou videnia, ktoré dostával na potvrdenie niečoho zo Stanov; niekedy videl Boha Otca, niekedy zas všetky tri osoby Najsvätejšej Trojice, niekedy Pannu Máriu, ako sa primlúvala, inokedy zas ako schvaľovala“/91/. Lež kto by mohol tušiť v týchto tak všeobecných formuláciách, že Ignáca Boh viedol po cestách vliatej kontemplácie na takom stupni, ako svätého Františka Assiského alebo svätého Jána z Kríža“/92/? A že také bolo prostredie, v ktorom Ignác robil, aspoň čo sa týka konkrétneho bodu, ktorý poznáme, voľbu, analyzoval hnutia, ktoré potvrdzovali, prinášal za ňu obetu a vzdával vďaky za ňu?
Čo sa nám zachovalo z Denníka /25 listov, z ktorých prvý zošiť so 14 listami zodpovedá štyridsiatim dňom, v ktorých Ignác uvažoval o chudobe/, je bezpochyby iba malá časť „toho dosť veľkého zväzku zápiskov, z ktorých mi prečítal dobrú časť“, o ktorom sa zmieňuje da Camara. „Ja som túžil uvidieť všetky tie zápisky o Stanovách a prosil som ho, aby mi ich nechal na chvíľu: on však nechcel“ /93/. Toto sú posledné vety Camarovho záveru v Autobiografii.
Nie je to málo Pocit ostýchavosti a poníženosti, vernosti voči Pánovi, ktorý ho prijal do dôvernosti, a pravdepodobne aj rytiersky pocit vernosti, aby rešpektoval slobodu tých, čo mali vidieť a schváliť jeho prácu, hoci im neboli dané také vznešené prvky voľby, ktoré požíval on, – to všetko spôsobilo, že si svetlá, v ktorých postupoval on, ponechal pre seba samého.
Denník tvoria poznámky, písané výlučne pre neho samého, a to písané spontánne a bez akejkoľvek zábrany, aj literárnej, v istote, že tajomstvo cudzie oči neporušia. V Denníku vidíme úplne nezahalené vnútro Ignácovej duše: jeho trojičnú a eucharistickú špiritualitu, najvyššie roviny vliateho poznania a vliatej lásky, ktorými je poháňaný, jeho vernosť metódy voľby a rozoznávaniu duchov, čo je metóda Exercícií; totálna konferencia medzi jeho asketickou a mystickou špiritualitou, puto medzi trojičným modelom a rozličnými prvkami jeho charizmy a aj odraz viacerých charakteristických čŕt jeho psychológie a osobnosti.
Ten, čo po prvýkrát berie do rúk Denník, nemôže nespozorovať dve veci: prvou je prísnosť analýzy, ktorej podrobuje Ignác seba samého, čím sa potvrdzuje základná črta jeho charakteru. Ono „zavše sa zastavoval, aby sa hlbšie zamyslel, uvažujúc sám so sebou“, čo sa objavuje už pri čítaní v čase jeho rekonvalescencie/94/, vynára sa v Exercíciách aspoň trinásťkrát vo výraze gramaticky síce nesprávnom, ale vysoko expresívnom „reflectir en mi mismo“ – „uvažovať v sebe samom“/95/, v Denníku dosahuje dokonalosť umeleckého diela introspekcie. Druhou vecou je starosť o presnosť pri zaznamenávaní druhu, trvania, kvantity, intenzity prijatej milosti. Z tejto vôle po kontrole vyplývajú opravy, ktoré upresňujú text. „Štúdium škrtov, ktorými sú poznačené jeho výrazy, odhaľujú nám vo vetách, pripísaných na okraji, v začatých, no nedokončených slovách rozličné momenty kompozície a reakcie, ktoré práve vyvolávali v jeho duchu rozličné hnutia“/96/.
Ignác dáva do rámčeka najdôležitejšie pasáže, pripisuje na okraj záhadné odkazy. A naviac, odkazuje na tri osobitné listy /jeden sa ešte prechováva v Madride/, vybrané odseky, ktoré všetky hovoria o Trojici, alebo o Ježišovi Kristovi ako prostredníkovi u Trojici.
Je známy konkrétny problém Stanov, ohľadom ktorého robil voľbu počas štyridsiatich najdôležitejších dní Denníka. A podľa môjho názoru povaha tohto problému vysvetľuje, prečo boli tieto listy zachránené od zničenia, ktorému podľahol ostatok toho „dosť veľkého zväzku zápiskov“. Nešlo o nejaký problém druhoradej dôležitosti, veď to viackrát spomenul, aby podčiarkol rozsah a intenzitu milostí, ktoré dostal, keď predkladal Trojici dôležitejšie body. Pre Ignáca bolo málo tém tak dôležitých a vyžadujúcich si také vznešené potvrdenie skôr, ako sa rozhodol podľa toho, ako mu diktovalo srdce. Tri roky predtým, počas Porád roku 1541 /“Stanovy z roku 1541“/, šiesti spoločníci, čo zostali v Ríme s plnými mocami, rozhodli, že chudoba profesných domov mala byť naprostá, bez možnosti mať dôchodky. Lež pripustili možnosť dôchodku pre udržiavanie kostolov, závislých od takýchto domov: „Sakristia môže mať príjmy pre všetky hmotné veci, ktoré nebudú pre profesov“/97. Ignácovi sa to vo chvíli, keď zostavoval Stanovy, zdalo vzdialením od Krista naprosto chudobného, ktorého chcel nasledovať, a vzdaním sa „cennejšieho a významnejšieho obetovania… nasledovať ho… vo všetkej chudobe, tak skutočnej ako aj duchovnej“/98/.
Ignác je rozpoltený medzi svojou vernosťou k chudobnému Kristovi, ktorého chce nasledovať po línii „magis – viac“, a rešpektovaním rozhodnutia, ktoré prijali spoločníci. Ako zakázať, aby kostoly nemali príjmy, čím by sa uložila Spoločnosti taká chudoba, ktorá presahuje chudobu aj tých najprísnejších a najstriktnejších kontemplatívnych reholí? /Terézia Ježišova pripustila do určitej miery príjmy pre svoje reformované kláštory/.
Ignác pochopil, že tu je v hre jeden z podstatných pilierov, o ktoré sa opiera apoštolská sloboda Spoločnosti a stupeň jej angažovanosti v nasledovaní Krista. Mohol mať pritom aj závažnejšie problémy, lež – nakoľko sa o nich menej diskutovalo – nevyžadovali si také vznešené potvrdenie, ako si to vyžadoval tento problém. Bol to problém rozhodujúci. Z toho dôvodu, a nielen preto, že tieto zápisky boli memorandom prijatých milostí – určite boli takisto hojné aj v ostatnej časti „tohto dosť veľkého zväzku“ – Ignác nezničil tieto zápisky, hoci to urobil so zvyškom: v prípade potreby – je totiž isté, že nikdy nepomýšľal odmietnuť dialóg, na ktorý spoločníci mali právo pred schválením Stanov, ktoré zostavoval – mohol dokázať závažnosť svojej koncepcie a dokázať najvznešenejšie Božie potvrdenie, ktoré ho viedlo k takej oprave.
Nás tu a teraz priamo nezaujíma globálne štúdium Ignácovej mystiky, ktorá nachádza v Denníku svoju najpresvedčivejšiu ilustráciu, ale fakt trojičného potvrdenia, ktoré sa dostalo Ignácovi ohľadom bodu, ktorý on sám považoval za podstatný pre jeho charizmu, a ktorý chcel zmeniť na „spôsob konania“, majúci v Spoločnosti silu zákona. Lež nemohli by sme dať tomuto trojičnému potvrdeniu celú jeho hodnotu, keby sme aspoň súhrnným pohľadom nenaznačili, aký je Ignácov vnútorný svet. Spomedzi všetkých systematických návrhov, ktoré boli predložené, jedna z najuznávanejších syntéz, týkajúcich sa vzostupného pohybu Denníka, mohla by byť nasledujúca/99/.
– Od Božských osôb, kontemplovaných osve, k jednote ich vzájomného prenikania/circuminceasio/ /2.-21. február/
– Od Ježiša – človeka – „v strede duchovného zážitku sa teraz nachádza práve Ježiš“ – k Ježišovi – Bohu /21. – 28. február/.
– Od druhej Osoby k „zjednocujúcej plnosti tejto Božej podstaty“. Je to rozhodujúce objavenie transcendentnej jednoty /29. február – 6. marec/.
– Uznanie v úctivej láske.
Tu je krátka ukážka viet osobitne objavených čo do trojičných komunikácií v súvislosti s voľbou, týkajúcou sa naprostej chudoby:
„Rozumové schopnosti sa vzťahovali na pôsobenie božských Osôb a ich vychádzania /procesio/, skôr cítiac alebo vidiac ako chápajúc“. Obsahom tohto osvietenia je vychádzanie Ducha Svätého z formálneho hľadiska pôsobenia Otca a Syna /100/.
21. februára: „Pocit takého duchovného chápania, že sa mi zdalo, akoby som tým porozumel, že niet takpovediac už nič, čo by stálo za to vedieť, čo sa týka Najsvätejšej Trojice… Poznal som, cítil alebo slabo videl, Pán vie, že rozprávať sa s Otcom, vidieť, že bol Osobou Najsvätejšej Trojice, ma privádzalo k tomu, aby som ju miloval celú, a to tým, viac, že ostatné Osoby boli v nej podstatné. Prežíval som tú istú vec počas modlitby k Synovi, tú istú vec počas modlitby k Duchu Svätému, bez rozlíšenia sa tešiac z jednej alebo druhej Osoby, kým som prežíval útechy, pripisujúc ich všetkým trom a nachádzajúc radosť v tom, že patrili všetkým trom“/101/. Ignác tu hovorí nanovo o vzájomnom prenikaní.
Upresnenie „podstatne“ naznačuje, že v dôsledku jednoty podstaty v každej osobe Trojice prebývajú ostatné dve. Toto osvietenie bolo také mimoriadne, že správa, ktorá inak zvyčajne vykazuje priam inventárnu objektívnosť, ustupuje „výkriku obdivu, s nesmiernou láskou“ /102/ a aplikácii „jeho miery“ pred Božou blahosklonnosťou“ „Videlo sa mi takým dôležitým rozmotať tento uzol“ /fakt, že bol natoľko osvietený ohľadom podstaty tohto tajomstva/, „alebo čosi z toho druhu, že som neprestával hovoriť sebe samému, hovoriac o sebe: Čože si ty? Odkiaľ? atď. Čo si si zaslúžil? alebo odkiaľ je to? atď.“
– O dva dni neskôr: „V týchto myšlienkach, ktoré narastali a zdali sa byť potvrdením, hoci som z toho útechu nedostal. Zdalo sa mi určitým spôsobom, že to bolo dielo Najsvätejšej Trojice, že sa Ježiš ukázal alebo že sa dal pociťovať, pripomínajúc si deň, kedy ma Otec pridružil Synovi“ /103/. Ignác si tu spomína na Ježiša, nesúceho kríž, ktorému ho dal Otec za služobníka. „Potom cez deň, kedykoľvek som si pripomínal Ježiša alebo keď mi prichádzala spomienka na neho, určitý pocit alebo videnie rozumom, v trvalej nábožnosti a potvrdení“.
– „Pocit, alebo presnejšie, videnie mimo prirodzených síl, Najsvätejšej Trojice a Ježiša, ktorý ma predstavoval, alebo ma kládol alebo sa prihováral za mňa u Najsvätejšej Trojice, aby mi bolo udelené rozumové videnie. A v tomto pocite a videní zaliaty slzami a láskou, avšak vzťahujúcou sa na Ježiša; a k Najsvätejšej Trojici pocit úcty, bližšej k úctivej láske ako k čomukoľvek inému“/104/.
Toto všetko situuje Ignácovo rozhodovanie do naozaj vznešených výšok. Lež aký je konkrétne motív, ktorý ho ženie a angažuje, aby uložil Spoločnosti takú osobitnú chudobu? Povie nám to v prvej fáze svojho rozvažovania, keď sa podľa metódy, ktorú on sám stanovil v Exercíciách „dal do uvažovania a začal vykonávať voľbu a rozhodol sa to urobiť a oprieť sa o dôvody, ktoré som dal na papier“ /text rukopisu Porady o chudobe, ktorý vlastním/ /105/ „aby som uvažoval o nich, prosil som Pannu Máriu, potom Syna a Otca, aby mi dal svojho Ducha, že by som uvažoval a rozoznával /tretí a druhý čas Exercícií/ /…/ skúmajúc takpovediac vo všeobecnosti fakt, či vlastniť úplne, čiastočne alebo vôbec nevlastniť /106/, nemal som viac chuti skúmať ani jeden z týchto dôvodov. Nad to mi prišlo iné porozumenie, to je ako ponajprv Syn poslal apoštolov kázať v chudobe a ako ich potom Duch Svätý, keď im dal svojho duch a jazyky, utvrdil, a to tak, že keď Otec so Synom posielajú Ducha Svätého, všetky tri Osoby spolu potvrdzujú toto poslanie“ /107/.
Toto je kľúč. Ignác vidí v tomto chápaní, že Najsvätejšia Trojica potvrdila apoštolskú chudobu, ktorá je naprostá, a neverí, že by sa Spoločnosť mohla vzdialiť od tohto modelu. Zvyšok Denníka tvorí hľadanie potvrdenia, ktoré by bolo totožné pre podobnú chudobu Spoločnosti. Keď sa raz skončilo toto hľadanie s plným potvrdením, Ignác prejavom vôle, v ktorom sa opäť nachádza celý jeho charakter, začína nový riadok a napíše iba jedno slovo, jedno z tých jeho vlastných, gramaticky síce nesprávnych, ktoré nám však o ňom hovoria viac ako by povedal nejaký portrét: skončené. Keď začína novú stranu, hoci na predošlej napísal iba nejakých desať riadkov, na okraji píše poznámku:
„Tieto štyri dni som použil na to, že som neskúmal nijaký bod zo Stanov“. Je to zaslúžený oddych, po takom úpornom úsilí /108/. Tieto stránky Denníka si zaslúžili, aby boli zachránené.
Historické rozuzlenie je dobre známe, do textu Náčrtu Pavla III. boli pri novej redakcii, predloženej Júliusovi II. roku 1550, vložené tieto slová: „…ani profesi ani nijaký ich dom alebo kostol…“ Tieto dve slová „ani kostol“ sú v Stanovách diskrétnou stopou tejto duchovnej epopeje /109/.