Princíp a Fundament – človek, privilegované stvorenie Boha (DC 23)
„Človek je stvorený, aby chválil, vzdával úctu a slúžil Bohu nášmu Pánovi…“ Sv. Ignác začína svoj Princíp Fundament konštatovaním, že človek je stvorený; je stvorený pre niečo; má svoj pôvod v Niekom; je vrcholom celého stvorenia; atď. Túto Ignácovu myšlienku môžeme pozorovať a prehĺbiť z viacerých pohľadov:1) z pohľadu Svätého Písma; 2) z pohľadu magistéria Cirkvi; 3) z pohľadu ignaciánskych prameňov.
Sväté Písmo a Princíp a Fundament DC sv. Ignáca
Sväté Písmo nám na viacerých miestach zjavuje pôvod, charakter, či povahu stvorenia univerza (vesmír) a taktiež, špeciálne, stvorenie človeka: „Na počiatku stvoril Boha nebo a zem. Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami…Boh urobil divú zver podľa svojho druhu, dobytok podľa svojho druhu i všetky plazy podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré. Nato Boh povedal: Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!“ (por. Gn 1, 1.25-26) Kniha Genezis potom opäť pripomína v piatej kapitole rodokmeň, ktorým sa ukazuje, kde má človek pôvod: „Toto je zoznam Adamovho potomstva: Keď Pán stvoril Adama, urobil ho na Božiu podobu, muža a ženu ich stvoril, požehnal ich a dal im meno človek, keď boli stvorení.“ (Gn 5, 1-2) Ďalšiu dôležitú pravdu o pôvode človeka nám približuje Druhá kniha Machabejcov: „Prosím ťa, dieťa moje, pozri na nebo a na zem, všimni si všetko, čo je na nich, a poznáš, že Boh ich stvoril z ničoho a že ľudské pokolenie takisto povstalo.“ (2Mach 7, 28) Podobne hovorí aj kniha Múdrosti: „Veď nebolo nemožné tvojej všemohúcej ruke, čo stvorila svet z beztvárnej hmoty.“ (Múdr 11, 17)
Nový zákon pripomína túto Ignácovu myšlienku v Princípe a Fundamente tiež na viacerých miestach. Apoštoli Peter a Ján, ktorí sa nachádzali v súžení, sa veľa modlili, jednomyseľne pozdvihli hlas k Bohu a hovorili: „Pane, ty si stvoril nebo a zem i more a všetko, čo je v nich.“ (Sk 4, 24) Ďalší apoštoli Barnabáš a Pavol, pri ohlasovaní Evanjelia kričali: „Mužovia, čo to robíte? Aj my sme smrteľní ľudia ako vy. Hlásame vám evanjelium, aby ste sa od týchto márností obrátili k živému Bohu, ktorý stvoril nebo a zem i more a všetko, čo je v nich.“ (Sk 14, 15) Podobne môžeme vnímať reč sv. Pavla v areopágu: „Pavol si stal doprostred areopágu a hovoril: „Aténčania, podľa všetkého vidím, že ste neobyčajne nábožní. Lebo keď som sa prechádzal a prezeral si vaše svätyne, našiel som aj oltár s nápisom: »Neznámemu bohu.« Čo teda uctievate, hoci to nepoznáte, to vám ja zvestujem. Boh, ktorý stvoril svet a všetko, čo je v ňom, pretože je Pánom neba i zeme, nebýva v chrámoch zhotovených rukou, ani sa mu neslúži ľudskými rukami, akoby niečo potreboval, veď on dáva všetkým život, dych a všetko a z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme; určil im vymedzený čas a hranice ich bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme, ako to aj niektorí z vašich básnikov povedali: »Veď aj jeho pokolenie sme.«“ (Sk 17, 22-28) Sv. Pavol potom pozýva kresťanov, v podobnom duchu ako sv. Ignác najskôr svojich prvých spoločníkov a potom ostatných, aby odložili starého človeka s predošlým spôsobom života, ktorý sa ženie za klamnými žiadosťami do skazy a obnovili sa duchovne premenou zmýšľania, obliekli si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti. (por. Ef 4, 22-24; Kol 3, 10) Sväté Písmo nám pripomína, že Kristus ako Boh je s Otcom a Duchom Svätým, Stvoriteľ a Pán celého vesmíru („v týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze, ktorého stvoril aj svet“ – por. Hebr 1, 2; túto myšlienku rozvíja sv. Ignác aj v bodoch svojich DC 53 – rozhovor s Kristom, Stvoriteľom, ktorý prišiel medzi nás, 2294 – tešiť sa zo svojho Stvoriteľa a Spasiteľa) a ako Človek, je vzornou Príčinou, Prvorodený, Obnoviteľ a Zavŕšiteľ celého stvorenia („on je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežactvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho. On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva.“ (Kol 1, 15-17); „všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo…bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal“ (Jn 1, 3.10); „my máme iba jedného Boha, Otca, od ktorého je všetko a my sme pre neho, a jedného Pána, Ježiša Krista, skrze ktorého je všetko, aj my sme skrze neho“ (1Kor 8, 6); „uskutočniť v plnosti času; zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“ (Ef 1, 10) Samozrejme, že aj na iných miestach Svätého Písma môžeme objaviť túto pravdu, ktorú sv. Ignác zdôrazňuje v Princípe a Fundamente svojich DC. Biblická antropológia vyjadruje jednotu človeka v jej rôznych aspektoch. Človek je duša – živé bytie prostredníctvom ducha života; je bytím – limitované a pominuteľné stvorenie; je duchom – bytie otvorené pre rozhovor a dialóg s Bohom; je telom – prejavuje sa navonok.
Biblia iba kontempluje človeka v jeho vzťahu s Bohom, svojím Stvoriteľom a Prototypom, Hlavnou postavou (Protagonistom) celej jeho histórie. Autentickým modelom, postavou alebo hrdinom živého človeka nie je Adam, ale Ježiš Kristus: Nebeský Adam. Človek pred Bohom je jeho privilegovaným stvorením, jeho obrazom, jeho podobou, jeho synom v Synovi, povolaný k synovskému dialógu s Ním. Človek pred vesmírom je podmaniteľom, ktorý v podriadenosti svojmu Pánovi a jeho sláve, panuje nad všetkým, čo sa hýbe na zemi (por. Gn 1, 28), aby všetko zachoval a zdokonalil. Človek v prostredí medzi inými ľuďmi je podstatne sociálne bytie, ktoré sa realizuje vo vzťahoch so všetkými členmi ľudskej komunity a špecifickou formou s osobami druhého pohlavia – „a stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. Boh ich požehnal a povedal im: Ploďte a množte sa a naplňte zem!“ (Gn 1, 27-28)
Magistérium Cirkvi a Princíp a Fundamen DC sv. Ignáca
Druhý Vatikánsky koncil nám ponúka veľké množstvo textov o vesmíre a človekovi, stvorených Bohom. Keď sa hovorí o stvorení v týchto textoch, takmer vždy sa spresňuje, že je to dielo Božej lásky. Napríklad v pastorálnej konštitúcii o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et Spes sa píše: „A tak sa Druhý vatikánsky koncil po hlbšom preskúmaní tajomstva Cirkvi obracia nielen na synov a dcéry Cirkvi a na všetkých, ktorí vzývajú Kristovo meno, ale aj na ostatných ľudí. Všetkým chce predložiť, ako si predstavuje prítomnosť a pôsobenie Cirkvi v súčasnom svete. Teda má na zreteli svet ľudí, čiže celú ľudskú rodinu so všetkými skutočnosťami, uprostred ktorých žije; svet, ktorý je javiskom ľudských dejín poznačeným úsilím človeka, jeho porážkami i víťazstvami. Svet, o ktorom kresťania veria, že ho stvorila a udržiava Stvoriteľova láska, bol síce podrobený otroctvu hriechu, ale ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Kristus ho vyslobodil, keď zlomil moc Zlého, aby sa svet pretvoril podľa Božích úmyslov a dosiahol svoje zavŕšenie.“ (GS 2) Podobne je to aj v ďalšom texte tejto konštitúcie: „Najvyšší dôvod ľudskej dôstojnosti spočíva v povolaní človeka do spoločenstva s Bohom. Človek je už od začiatku svojho jestvovania pozvaný na dialóg s Bohom. Veď jestvuje iba preto, lebo ho Boh z lásky stvoril a stále ho z lásky udržiava. A žije naplno podľa pravdy, iba ak túto lásku slobodne uznáva a odovzdáva sa svojmu Stvoriteľovi.“ (GS 19) V podobnom duchu hovorí aj dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad Gentes, v ktorom konciloví otcovia tiež zdôraznili, že prameňom stvorenia celého sveta i ľudí je láska Boha: „Putujúca Cirkev je svojou povahou misionárska, lebo má svoj pôvod v poslaní Syna a v poslaní Ducha Svätého podľa plánu Boha Otca. Tento plán vyviera z „prameňa lásky“, čiže z lásky Boha Otca, ktorý je prvopočiatkom bez počiatku, z ktorého sa zrodil Syn a z ktorého skrze Syna pochádza Duch Svätý. On vo svojej nesmiernej a milosrdnej láskavosti zo slobodného rozhodnutia stvoril i nás a okrem toho nás veľkodušne a bez našich zásluh pozýva mať účasť na jeho živote i na jeho sláve. On slobodne rozlial a neprestajne rozlieva svoju božskú dobrotu, aby ten, ktorý je Stvoriteľ všetkého, bol napokon „všetko vo všetkom“ (1Kor 15, 28) a získal sebe slávu a zároveň nám blaženosť. (AG 2) Samozrejme by sme mohli nájsť aj iné text, ktoré hovoria o stvorení vesmíru a človeka.
V koncilových dokumentoch sa ďalej píše aj o spojení Božej slávy so šťastím človeka. Toto môžeme objaviť vo viacerých dokumentoch: LG 17§1; AG 9§2; AG7§3; PO 2§5 AA 3§2: „Prikázanie lásky – Pánovo najväčšie prikázanie – podnecuje všetkých veriacich, aby sa pričinili o väčšiu Božiu slávu približovaním jeho kráľovstva a o večnú spásu všetkých ľudí, aby poznali jediného pravého Boha a toho, ktorého poslal, Ježiša Krista (por. Jn 17, 3).“; AA 16 §5: „Okrem toho, keď laici ako občania tohto sveta spolupracujú na výstavbe a správe časného poriadku, majú v rodinnom živote a vo svete zamestnania, kultúry a spoločenského života sledovať vo svetle viery vyššie pohnútky konania a pri vhodnej príležitosti oboznamovať s nimi aj iných, v presvedčení, že takto sa stávajú spolupracovníkmi Boha Stvoriteľa, Vykupiteľa a Posvätiteľa a vzdávajú mu chválu.“
Ignaciánske pramene a Princíp a Fundamen DC sv. Ignáca
O veľkosti človeka a celého stvorenia hovorí samozrejme aj sv. Ignác v niekoľkých svojich dokumentoch. V dvoch z nich, v Autobiografii a v Konštitúciách, to výslovne spomína. Najskôr je to jeho silný zážitok v Manrese, ktorý spomína v Autobiografii a potom rozvinutie tohto zážitku pri písaní Konštitúcií, do ktorých napísal to, čo vtedy naplno pochopil, a čo sa naučil. V Konštitúciách Princíp a Fundament môžeme vnímať vo svetle formácie jezuitu.
Prvým mystickým zážitkom alebo prvou mystickou skúsenosťou Princípu a Fundamentu, ktorý sv. Ignác vložil do svojich Duchovných cvičení bolo významné intelektuálne videnie stvoriteľského aktu v Manrese, a to predovšetkým výnimočné osvietenie pri rieke Cardoner: „Po druhé: Raz sa mi s pocitom veľkej duševnej radosti predstavil v mysli spôsob, ako Boh stvoril svet. Zdalo sa mi, že som videl akúsi bielu hmotu, z ktorej vychádzali lúče a Boh robil z nej svetlo. Tieto veci som si však nevedel bližšie vysvetliť a ani som sa nemohol dobre rozpamätať na tie duchovné osvietenia, ktoré mi v tom čase Boh vtláčal do duše.“ (por. Autobiografia 29); „Raz som sa vybral z nábožnosti do istého kostola, ktorý bol vzdialený od Manresy niečo vyše míle; myslím, že sa volá podľa svätého Pavla. Cesta ide vedľa rieky. Ako som tak kráčal pohrúžený do myšlienok, sadol som si tvárou obrátený k rieke, ktorá tiekla dolu. Keď som tak sedel, začali sa mi otvárať oči mysle. Nie že by som bol mal azda nejaké videnie, ale pochopil som a spoznal mnoho tak z duchovného života, ako aj z viery a zo vzdelanosti, a to s takým jasným osvietením, že sa mi všetko zdalo nové. Nemožno opísať všetky podrobnosti, ktoré som vtedy pochopil, lebo ich bolo veľa. Môžem len toľko povedať, že v mysli som mal veľkú jasnosť. Keby som zhrnul všetku pomoc, ktorú som dostal od Boha cez celý svoj život až do šesťdesiatichdvoch rokov, i všetko, čo som sa sám naučil, a keby som to všetko dal dovedna, zdá sa mi, že by som nedosiahol toľko, koľko som dostal vtedy na jeden jediný raz.“ (por. Autobiografia 30) Podobne sv. Ignáca vysvetľuje Princíp a Fundament, osobitne veľkosť človeka, aj v Konštitúciách: „A tak nech sa usilujú vzájomným pozorovaním rásť v nábožnosti a oslavovať Boha, nášho Pána, ktorého sa má každý snažiť spoznať v druhom ako v jeho obraze.“ ( por. Konštitúcie 250)
(spracované podľa Darío López Tejada, Los ejercicios espirituales de san Ignacio de Loyola, s.146-148; Clemente Espinosa SJ, Los ejercicios de san Ignacio a la luz del Vaticano II, 42-47)