Pedro Arrupe S.J: Trojičná inšpirácia Ignácovskej charizmy (2. časť)
II. Medzi Cardonerom a La Stortou /1522-1537/
Počas rokov dozrievania – medzi návratom z Jeruzalema /1524/ a odchodom z Paríža do Ríma – Ignác žil z Cardonera. Nie z jednoduchej spomienky naň, to je zrejmé, ale praktizovaním jeho zásad. Apoštolská orientácia Ignácovej spirituality sa rýchle rozvíja a stáva sa dominantnou. Pretože si apoštolát vyžaduje prípravu a vedomosti, sadá si do školských lavíc, aby sa dal na štúdiá práve tak dlhé ako aj vážne, ako si to vyžaduje jeho povaha /46/. Pretože nemožno byť plne apoštolom bez plného prilipnutia ku Kristovi, rozhoduje sa pre kňazstvo. Pretože nasledovať Krista a pripodobniť sa mu zahŕňa poníženosť, chudobu a kríž, jeho život je ponížený, chudobný medzi chudobnými, zriekajúc sa mocností tohto sveta. Pretože sa výzva Kráľa, s ktorým Ignác chce spolupracovať, obracia „na všetkých a na každého“, aby „dobyl celý svet“, otvára sa k apoštolskému spoločenstvu ako k forme naplnenia svojho života služby.
Sú dobre známe peripetie Ignácovho života v Alcale, Salamanke a v Paríži, keď získaval a strácal priateľov. Na začiatku ich prijímal veľmi milo, potom ich s uváženým zámerom „prenasledoval“, čo šlo až tak ďaleko, že ich priam tvrdohlavo uštval/47/ a dosahoval úspech raz bezprostredne, raz po dlhom a odvážnom obliehaní, ba aj potom, keď ich považoval za stratených. Neraz nepochodil. Čo chcel dosiahnuť týmto systematickým prozelytizmom? Čo znamenalo toto vrhanie sa do utvárania skupiny? Jednoducho komunikovať svoju túžbu po apoštolskom živote, nasledujúc Krista v chudobe a poníženosti. Niektorí „ostali rozhodnutí nasledovať Otca Ignáca a jeho spôsob konania“/48/. Nasledovať Ignáca je aj výraz, ktorý Favre aplikuje na svoj vlastný prípad: „Nasledovanie Ignáca“ znamená uznať ho za vodcu v nasledovaní Krista. Prijať jeho spôsob konania znamená, osvojiť si jeho teoretické a operatívne zásady. Spôsob konania Spoločnosti nie je nič iné, ako spôsob konania Ignáca: „Boh použil Ignáca ako prostriedok na komunikovanie tejto milosti, chcel aby bol služobníkom tohto povolania a s ním nám dal živý príklad nášho spôsobu konania“/49/. Vznik Spoločnosti je podľa Nadala v tom, že určitá skupina reprodukuje Ignácovu duchovnú cestu/50/. Je logické, že prvým Nadalovým zámerom mala byť púť do Jeruzalema: nie však s Ignácovou kajúcou perspektívou spred Manresy, ale s nábožnosťou k osobe Kristovej a s apoštolským zámerom, ktoré sa zrodili pri Cardoneri.
Ignácovo dozrievanie je ovocím stálej aplikácie jednej z najzákladnejších zásad spôsobu konania: rozoznávania, praktizovaného podľa metódy, ktorú on sám modifikoval v Manrese v Exercíciách, aby spoznal Božiu vôľu. Tou istou metódou pomáhal spoločníkom hľadať a nachádzať ich vlastnú cestu. Favre, prvý spomedzi nich, načrtáva v niekoľkých riadkoch priam plastický opis scény: „Božia opatera chcela, že som mu dával prednášky a tak som ho začal navštevovať navonok, a v dôsledku toho som ho začal poznávať dôverne. Bývali sme v tom istom byte, mali sme spoločnú menzu a burzu. On bol mojím vodcom vo veciach duchovných, zaúčajúc ma do metódy, ako postupovať v poznávaní Božej vôle a mojej vlastnej“/51/.
Sľuby na Montmartre /1534/ poznačujú prvú morálnu angažovanosť skupiny, a síce tým, že sa každý individuálne obetuje. Celá táto montmartská epizóda prekypuje prekvapujúcimi a zdanlivo neodôvodnenými prvkami, ktorých plnší zmysel sa odhalí iba omnoho neskôr.
Ide totiž o sľuby, ktoré sa týkajú iba budúcnosti. Sľub chudoby ich začína viazať iba po skončení štúdií. Sľub čistoty nerobia /hoci ho hádam formulovali súkromne/, aj keď okrem Favra ani jeden nie je kňazom. Nerobia sľub poslušnosti: niet inej autority, iba morálnej autority Ignácovej, ktorý im odovzdal svoj ideál a „svoj spôsob konania“. A naopak, skladajú sľub ísť do Jeruzalema, kde „zasvätia svoj život v prospech duší“. Čo ich podnietilo k tomu, aby sa stratili v Jeruzaleme? Ako ich napadla táto myšlienka? Odpoveď je jasná: ide o to, aby ako skupina, vtedy, keď sa rodila Spoločnosť, reprodukovali ignácovský zážitok.
A pridávajú ďalšiu klauzulu, zdanlivo takisto čudnú a nevysvetliteľnú: ak sa do roka nebudú môcť dostať do Jeruzalema, alebo ak by tam nemohli ostať, „vrátia sa do Ríma a predstavia sa Kristovmu zástupcovi, aby ich použil, kde myslí, že to bude viac na slávu Božiu a na úžitok pre duše“/52/. toto je tá „pápežská klauzula“, ktorej transcendentná dimenzia sa stane definitívnou. Ale môžeme a musíme sa pýtať: prečo bol zavedený tento nový prvok, Kristov zástupca, ako determinantný faktor do ich angažovanosti slúžiť Kristovi a nasledovať ho, do angažovanosti, ktorá vyrastá z osobného vzťahu, alebo ak chceme, totožného pre každého, avšak súkromného? To bolo celkom iste predmetom Ignácovej voľby. A nie je ťažké nájsť v tom odraz toho, čo videl pri Cardoneri: Kristus mysticky je Cirkev, zverená Zástupcovi, ktorý má zvrchovanú autoritu a moc vyučovať, posväcovať a spravovať. A preto sa treba angažovať v jeho nariadeniach. Ignácova vojenská minulosť ho pobádala, aby si našiel Vodcu. Vie, že partizáni nevyhrávajú veľké bitky.
Môžeme si položiť otázku: Teda, čo Montmartre? Prečo a kvôli čomu? Je isté, že sa nateraz v skupine nič nezmenilo, pretože ani jeden z oboch sľubov nemal bezprostrednú aplikáciu. Avšak v Ignácovom duchu ide o etapu transcendentného poriadku. Tí, čo nasledovali Krista pod vedením samého Ignáca, vstúpili do novej komunitnej dimenzie. Každý jeden, ako aj ostatní a s ostatnými sa viazal individuálne ku Kristovi a prípadne Kristovmu zástupcovi. Ignác tu bol ako katalyzátor, on vyvolal túto náhlu súdržnosť. Môžeme si predstaviť vrenie myšlienok a pocitov, duchovných hnutí, dôvodov, za i proti, čo bezpochyby predchádzalo u Ignáca a ostatných zrod tejto iniciatívy, jej prípravy a uskutočnenia? Znamenalo to vsadiť svoj život na jednu kartu. A rozhodnou motiváciou bolo jedine toto: neodvolateľné rozhodnutie upevniť sa v živote, zvolenom podľa Exercícií. Jednotlivci utvorili skupinu tým, že dali do spoločného svoj apoštolský ideál ako cieľ a spôsob života.
Štúdiá. Je vhodné povedať pár slov o Ignácových štúdiách a o jeho intelektuálnej príprave. je to pre nás užitočné nielen preto, že tento aspekt tvorí časť rozvoja jeho osobnosti, ale aj preto, že nám to poslúži ako miera a záruka jeho svedectva, ktorá prináša sám o sebe – najmä čo sa týka obsahu Denníka a tak jemného slovníka, ktorým oplývajú tieto stránky. Bude nám to aj užitočné, aby sme zhodnotili snahu, ktorú vyvinul pre prípravu vyššej úrovne vzhľadom na ten apoštolát, ktorý zamýšľal pre Spoločnosť.
Ignác začal štúdiá „kvôli službe nášmu Pánovi“ /53/, podľa vyjadrenia Laínezovho, alebo, ako to hovorí sám Ignác v Autobiografii, kvôli dvom cieľom: „aby sa ľahšie mohol venovať duchovným veciam a aby mohol byť aj užitočný dušiam“/54/
Táto veta má hlboký význam. Pre Ignáca kňazstvo ponajprv umožňuje „venovať sa duchovným veciam“ – čím chce povedať, že keď si nadobudne základnú intelektuálnu formáciu bude môcť prijímať viac ovocia pre svoj duchovný život a bude môcť vstúpiť hlbšie do života Krista, ktorý prináša spásu. Potom ide o to, aby „bol užitočný dušiam“, čo sa podľa jeho perspektívy môže naplno zavŕšiť iba tak, že sa stane kňazom ako apoštoli.
Ignác, ktorý bol v Manrese len „jednoduchým človekom“ a vedel iba „čítať a písať po španielsky“/55/, rozoznal veľmi jasne, ako sú štúdiá potrebné. Toto rozhodnutie študovať sa zrodilo v súvislosti s rozoznávaním, urobeným v Manrese. „Tam /v Manrese/ náš Pán mu dal Exercície, vedúc ho týmto spôsobom, aby ho celého použil pre svoju službu a spásu duší – a toto mu bolo ukázané s nábožnosťou osobitne v dvoch cvičeniach, v cvičení o Kráľovi a o Dvoch zástavách. Tam pochopil svoj cieľ a čomu sa mal celkom venovať a čo mal považovať za cieľ všetkých svojich skutkov, cieľ, ktorý je teraz cieľom Spoločnosti. Keďže si myslel, že pre dosiahnutie tohto cieľa mu bolo treba študovať, urobil to v Španielsku, potom v Paríži…“/56/. Je charakteristické pre jeho povahu, že si aj napriek svojmu veku zaumienil vykonať štúdiá čo najserióznejšie, úplne, nielen bez preskakovania etáp, ale aj opakujúc tú etapu, o ktorej zistil, že ju absolvoval na úkor kvality príliš rýchle. Tieto štúdiá budú trvať desať rokov; bol to „čas rozptýlenia“, cez ktorý sa utešoval tým, že dostal v Manrese a čo zvykol vyvyšovať a nazývať svoju prvotnou Cirkvou“/57/. Z tohto obdobia máme svedectvá, ktoré ukazujú, ako hlboko si osvojil rozoznávanie a caritas discreta/uvážlivú lásku/, ktoré sa naučil pri Cardoneri: „keď študoval /vkladal do toho celú starostlivosť, spájajúc s tým prítomnosť na omši a trochu modlitby/, prestal chodiť na ofíciá, lebo nachádzal v nich veľa útechy“/58/.
Ignác nie je profesionálny teológ a s týmto treba počítať pri čítaní jeho Denníka, v ktorom sa vôbec nesnaží doktrinálne objasňovať trojičné tajomstvo. Teologické štúdiá si iba vykonal. A aj napriek svojmu veku, chudobe, apoštolskej činnosti, nepochopeniu, ktorého obeťou sa stal, vykonal si ich dobre a potvrdil ich najhonosnejším titulom svojej doby: magister slobodných umení na parížskej univerzite. To nič, že skončil na tridsiatom mieste spomedzi stovky licenciátov, keď vieme, že rozumný Favre a skvelý Xaver, dosiahli tri roky predtým jeden 24. a druhý 22. miesto. Teológia, ktorú Ignác študoval v Paríži, bola už teológiou Tomášovej Sumy, ktorá nahradila Liber sententiarum Petra Lombardského.
Tri roky štúdia v Španielsku a sedem rokov v Paríži sú obdobím vyjasňovania, počas ktorého dáva discreta caritas prioritu formácii pred čisto duchovnou alebo apoštolskou činnosťou. Jeho osobnosť, ukutá v Manrese, sa v ničom nemení, ak len nie v tom, že neustále postupuje v naplňovaní svojej vlastnej identity. „Pustil sa do filozofie a teológie s veľkou horlivosťou a s pozoruhodným výsledkom“, hovorí Nadal/59/, ktorý bol svedkom v jeho vlastných triedach. „Absolvoval tak dobre fakulty, že nás ostatných udivoval, keď sme pred ním riešili niektoré ťažkostí“/60/ Laínez, ktorý sa v tomto vyzná, označuje za prekvapujúce „majstrovstvo a vznešenosť“, s akými sa vyjadroval o „teologických veciach“/61/ a „veľké poznanie Božích vecí, náklonnosť k nim a najmä k tým najabstraktnejším, čisto pojmovým“, ktoré prezrádzali Ignáca /62/. Skrýva sa v týchto slovách ozvena nadprirodzene prijatých poznatkov? Dosiahnuť hodnosť magistra umenia na parížskej univerzite Ignácovi stačilo, aby – zahrňujúc do toho jeho osobnú nábožnosť – prejavil také majstrovstvo a také náklonnosti. Avšak pre neho, poznačeného cardonerským zážitkom, ktorý v spomienke stále prežíval, štúdium teológie znamenalo výsadný záujem a vystrojilo ho potrebnou rečou a intelektuálnym uvažovaním. keď rozprával o teologických veciach a ešte nemal akademické diplomy ani zodpovedajúcu prípravu, tak mu to spôsobilo v prvých časoch nejednu ťažkosť.
Vysviacka. V apríli 1537 im dal pápež dovolenie, aby prijali kňazskú vysviacku. Ordinovaní boli v júni. Rozhodli sa, že sa budú na prvú omšu pripravovať tri mesiace modlitbami a pokáním. Všetci ju okrem Ignáca odslúžili v septembri. Ignác čakal ešte poldruha roka v nádeji, že ju bude môcť odslúžiť v Jeruzaleme, aby tak spečatil opakovaním obety stretnutia, ktoré sa uskutočnilo pred štrnástimi rokmi počas jeho prvej púte. Keď sa to ukázalo nemožným, vybral si oltár, v ktorom boli uložené relikvie z Palestíny, relikvie jasličiek v kostole Santa Maria Maggiore. Vo všetkých týchto udalostiach, ktoré vedú logicky a neúprosne k založeniu Spoločnosti, zaznieva melódia, ktorá je nám dôverne známa: hučanie Cardonera. Ako keby nejaký „generálbas“ podčiarkoval a podopieral celý jeho život: udáva mu rytmus, zdôrazňuje a zvýrazňuje jeho kľúčové momenty.