Manresa: obdobie škrupúľ, neútechy, úzkosti a strachu
V druhej etape sv. Ignác prežíval veľké vnútorné trápenia. Toto obdobie pravdepodobne začalo počas júla a prejavovalo sa rôznymi spôsobmi. Ignác prežíval pocity úzkosti, strachu a vnútorného napätia. Zároveň v srdci cítil rôzne silné útoky, či pokušenia. Páter Polanco, jeden z blízkych spolupracovníkov sv. Ignáca v Ríme, v sumári o najpozoruhodnejších veciach, ktoré sa odohrali v živote sv. Ignáca, píše: „Pre väčšiu čistotu jeho duše, a pretože Boh náš Pán chcel, žeby bol dobre „popichaný“, aby bol dobrým lekárom v duchovných veciach, začal cítiť veľké pokušenia a úzkosti a duchovný smútok, spočívajúce predovšetkým v rôznych mučivých škrupuliach; v tomto všetkom mu však Boh náš Pán dával veľkú silu a pokoru, a rýchlosť a pohotovosť, aby hľadal vhodné lieky, či riešenia.“
Viac konkrétnejšie, čo sa odohrávalo v jeho vnútri opisuje sv. Ignác vo svojej Autobiografii: „V tých dňoch, kým trvalo spomenuté videnie (pretože trvalo mnoho dní), prišla mi na um živá myšlienka, ktorá ma znepokojovala. Predstavila sa mi ťažkosť ohľadom môjho života, ako keby mi ktosi v duši hovoril: „A ako budeš môcť vydržať takýto spôsob života až do sedemdesiatich rokov, ktorých sa dožiješ?“ Na to som vždy vnútorne a veľmi rozhodne odpovedal (keďže som cítil, že to pochádzalo od nepriateľa): „Úbožiak! Vari mi môžeš sľúbiť čo i len jednu hodinu života?“ Takto som premohol to pokušenie a ostal som spokojný. Toto bolo prvé pokušenie, ktoré som skúsil po vyššie spomenutých udalostiach.“ (Autobiografia 20)
Túto skutočnosť Ignác zakúsil, keď vstupoval do kostola, v ktorom denne strávil veľa času. Bol to kostol sv. Dominika. Ignác píše: „To sa prihodilo, keď som práve vstupoval do istého kostola, v ktorom som každý deň býval prítomný na slávnostnej sv. omši a na spievaných vešperách a kompletóriu (modlitbe pred nočným spánkom). V tomto som pociťoval veľkú útechu. Cez omšu som obyčajne čítal Umučenie (Evanjelium sa čítalo pre lepšie oživenie – sprítomnenie Utrpenia Pána počas svätej omše.). A ostával som aj naďalej vždy rovnomerne pokojný. Hneď však po spomenutom pokušení začal som pociťovať vo svojej duši veľké premeny: niekedy som sa cítil taký suchý, že som nenachádzal nijakú útechu v modlitbe, ani v účasti na sv. omši, ani v nijakej inej pobožnosti, ktorú som si konal. Inokedy som zasa prežíval pravý opak, a to tak prudko a náhle, že sa mi zdalo, ako by bol sňatý zo mňa všetok smútok a všetka neútecha, a ako keď si človek sníme z pleca plášť. Začal som sa obávať týchto rozličných duševných stavov, ktoré som predtým nikdy neprežíval. I povedal som si: „Aký nový je to život, ktorý teraz začíname!“ (Autobiografia 21)
Sv. Ignác o týchto pokušeniach, ktoré prežívajú začiatočníci, a tí, ktorí robia pokroky v duchovnom živote, napísal jeden obdivuhodný a dôležitý list (18. jún 1536) sestre Terese Rejadella, mníške s veľkými ideálmi a snahami o reformu v ich kláštore. Okrem tohto listu, Ignác o tejto osobnej skúsenosti hovorí aj v Duchovných cvičeniach: „Iba od Boha nášho Pána je možné dať útechu duši bez predchádzajúcej príčiny; pretože je vlastné Stvoriteľovi do nej vstúpiť, vyjsť z nej, vyvolávať vnútorné hnutia v nej, zdvíhajúc ju celú v láske svojho Božského majestátu.“ (por. DC 330)
Neskôr okolnosti ukážu, že príde k rýchlemu zmiznutiu smútku a neútechy, čo privedie pútnika k tomu, že prakticky spozná, že Boh je Pánom pokoja. Sv. Pavol o tomto píše v Druhom liste Solúnčanom: „Sám Boh pokoja nech vás celých posvätí, aby sa zachoval váš duch neporušený a duša i telo bez úhony, keď príde náš Pán Ježiš Kristus.“ (2Sol 5, 23)
Môžeme teda vidieť, že medzitým ho Boh očisťoval so škrupuľami a nepokojmi vo svedomí, čo mu dávalo veľa práce. V ďalšom príspevku potom Ignác píše: „Práve v tomto som však začal mať veľké súženie a škrupule. Hoci som si v Montserrate urobil všeobecnú spoveď s veľkou starostlivosťou a celú som si ju napísal, ako sa už spomenulo, predsa sa mi zdalo, že som sa nevyspovedal z niektorých vecí a to ma veľmi sužovalo; i keď som sa z nich znova vyspovedal, neostával som spokojný. Začal som teda hľadať nejakých duchovných mužov, aby ma vyliečili z týchto škrupúľ, ale nič mi nepomáhalo. Konečne nejaký doktor z katedrály, veľmi duchovný muž, ktorý tam kázaval, povedal mi jedného dňa pri spovedi, aby som si spísal všetko, na čo sa môžem rozpamätať. Tak som aj urobil; ale keď som sa znova vyspovedal, prinavrátili sa aj škrupule a týkali sa ešte jasnejších vecí, čo ma veľmi zarmucovalo. Hoci som si uvedomoval, že tie škrupule mi veľmi škodia a že by bolo dobre nejako sa ich zbaviť, predsa som sa nemohol od nich oslobodiť. Zavše som si myslel, že liekom by azda bolo, keby mi spovedník v mene Ježiša Krista rozkázal, aby som sa už nikdy nespovedal z nijakých minulých vecí. Túžil som po tom, aby mi to spovedník aj skutočne nariadil; ale nemal som odvahu povedať mu to. Hoci som to nepovedal spovedníkovi, tento mi sám od seba rozkázal, aby som sa už viac nespovedal z minulých vecí, iba ak by to bolo niečo celkom jasné. Keďže som však všetky tie veci pokladal za jasné, ten rozkaz mi v ničom nepomohol a tak som sa aj naďalej sužoval. V tom čase som býval v izbičke, ktorú mi dali dominikáni vo svojom kláštore. Tam som ostával sedem hodín v modlitbe na kolenách, vstával som vždy o pol noci a vykonával som aj iné už spomenuté cvičenia. Ale vo všetkom tomto nenachádzal som nijaký liek na svoje škrupule, ktoré ma už veľa mesiacov sužovali. Keď ma raz mimoriadne trápili, začal som sa modliť a s veľkou vrúcnosťou som hlasno volal k Bohu: „Pomôž mi, Pane, lebo nenachádzam nijaký liek u ľudí ani u nijakého stvorenia; keby som si bol istý, že ho niekde nájdem, nijaká obeta by mi nebola priveľká. Ukáž mi to sám, Pane, kde by som ho mohol nájsť. Keby som mal ísť hoci aj za psíkom, aby mi dal ten liek, urobím to!“ (Autobiografia 23-24)
Prax vyznania a časté sväté prijímanie neboli časté v tomto období. Ignác však nastúpil na túto cestu sviatostnej spirituality a neskôr sa stal jej šíriteľom, najmä počas dávania exercícií. Autobiografia poukazuje aj na to, že Ignác vymenil svojho spovedníka a táto výmena je znakom Ignácovho nespokojného ducha. Škrupule, ktoré prežíval, pochádzali pravdepodobne z jeho častého rozmýšľania nad hriechmi a ich následkami. Ovocím týchto pokušení bola bohatá osobná skúsenosť, podľa ktorej zostavil užitočné pravidlá o škrupuliach. (por. DC 345-351) Tieto pravidlá sv. Ignác vložil ku koncu Duchovných cvičení. Sú to pravidlá, aby sme vycítili a porozumeli škrupuliam a sugesciám (návrhom) nášho nepriateľa. Okrem toho túto svoju skúsenosť sv. Ignác vložil aj do pravidiel pre väčšie rozpoznávanie duchov. To, čo robil v Manrese (psychologická analýza), bolo vlastne rozšírenie a zdokonalenie toho, čo začal robiť v Loyole, počas rekonvalescencie. Všetky tieto pravidlá Ignác vložil ako pomoc pre tých, ktorí praktizujú DC a môžu sa nachádzať v podobnej situácii, či kríze ako on. Pútnik teda nadobúda nové svetlo o rozlišovaní vnútorných pohybov prostredníctvom bolestnej skúsenosti škrupúľ. Túto svoju skúsenosť opísal v bode DC 333: „Musíme mnoho upozorniť na priebeh myšlienok. Ak začiatok, stred a koniec je celý dobrý, priťahujúc všetko k dobru, je to znak dobrého anjela. Avšak ak v priebehu myšlienok, ktorá je zakončená nejakou zlou vecou alebo roztržitosťou, alebo menej dobrou, ktorú duša mala už predtým navrhnutú, alebo ju znechucuje alebo znepokojuje alebo rozrušuje, zbavujúc ju pokoja, vyrovnanosti a ticha, ktorú mala predtým. Je to jasný znak, že to pochádza od zlého ducha, nepriateľa nášho úspechu a večnej spásy.“ (DC 333)
Autobiografia nám ukazuje, že sv. Ignác prežíval dve veľké pokušenia. Prvým pokušením bolo pokušenie proti nádeji (por. Autobiografia 20-21). Druhé pokušenie je vlastne následkom prvého ide o pokušenie spáchať samovraždu: „Keď ma raz mimoriadne trápili, začal som sa modliť a s veľkou vrúcnosťou som hlasno volal k Bohu: „Pomôž mi, Pane, lebo nenachádzam nijaký liek u ľudí ani u nijakého stvorenia; keby som si bol istý, že ho niekde nájdem, nijaká obeta by mi nebola priveľká. Ukáž mi to sám, Pane, kde by som ho mohol nájsť. Keby som mal ísť hoci aj za psíkom, aby mi dal ten liek, urobím to!“ Keď som bol pohrúžený do takýchto myšlienok, často prichádzali na mňa pokušenia s veľkou prudkosťou, aby som sa hodil dolu veľkým otvorom, ktorý bol v mojej izbe práve vedľa miesta, na ktorom som sa modlieval. Uvedomil som si však, že by bolo hriechom zabiť sa, a preto som viac ráz volal: „Pane, nič neurobím, čo by ťa urazilo!“ (por. Autobiografia 22-25)
Je možné, že príčinou Ignácových pokušení boli aj prehnané pôsty a iné skutky pokánia, ktorým sa v prvotnej horlivosti oddával na úkor svojho zdravia (Ignác sa viackrát nachádzal na pokraji smrti.). Vlastná skúsenosť ho však naučila byť rozumným a radil aj iným, aby sa dali viesť rozumnosťou: „Takto mi prišla na pamäť udalosť zo života istého svätca: aby dostal od Boha niečo, po čom veľmi túžil, ostával bez jedla mnoho dní až dovtedy, kým to dostal. Premýšľal som o tom dlhú dobu a konečne som sa rozhodol, že aj ja to urobím. Povedal som si, že nebudem ani jesť, ani piť, kým mi Boh nepomôže, alebo kým neuvidím, že smrť je už celkom iste nablízku. Ak by som bol naozaj v poslednej hodinke, že keby som viac nejedol, tak by som musel čoskoro zomrieť, až vtedy, zaumienil som si, poprosím o chlieb a niečo si zajem.“ (por. Autobiografia 24)
Aj túto svoju skúsenosť vložil sv. Ignác do svojich Duchovných cvičení: „Keď osoba, ktorá si vykonáva cvičenia ešte nenachádza to, čo si želá, ako slzy, útechy, atď., mnohokrát osoží urobiť zmeny v jedle, v spánku a v iných spôsoboch pokánia; takže nech zmeníme, robiac dve alebo tri denné pokánia a iné dve alebo tri nie. Pretože niekomu vyhovuje robiť viac pokánia, a iným menej. A okrem toho, pretože mnohokrát zanechávame robenie pokánia pre zmyslovú lásku a pre chybný úsudok, že telo ho nebude môcť vydržať bez značnej slabosti; a niekedy naopak, robíme ho priveľa, mysliac si, že telo ho bude môcť vydržať; a keďže Boh, náš Pán, pozná nekonečne lepšie našu prirodzenosť, mnohokrát v týchto zmenách dáva pocítiť každému to, čo je mu vhodnejšie.“ (DC 89)
Ovocie tohto veľkého trápenia ducha, ktorým Ignác prechádzal, bolo pre neho neskôr, trvalou istotou pre jeho duchovný život. Ako kajúcnik cítil potrebu, potvrdiť túto skutočnosť o mnoho rokov neskoršie, aby nám povedal o dokonalej istote, ktorú vlastnila vždy jeho duša: „Keď som raz v Manrese ochorel a pre veľmi vysokú horúčku som bol blízko smrti, celkom jasne sa mi zdalo, že čoskoro vydýchnem dušu. V tej chvíli mi prišla na um myšlienka, ktorá mi hovorila, že som spravodlivý. To mi spôsobilo, že som nič iné nerobil, len bojoval proti nej a predstavoval som si svoje hriechy. Táto myšlienka ma viac sužovala než horúčka. Nevládal som ju premôcť, hoci som sa o to veľmi usiloval. Keď potom horúčka trošku klesla, a už som nebol v krajnom nebezpečenstve smrti, začal som kričať na niektoré panie, ktoré ma prišli navštíviť, aby pre Božiu lásku, keď ma uvidia ešte raz v nebezpečenstve smrti, zavolali na mňa silným hlasom a kričali „hriešnik“, aby som sa rozpamätal na urážky, ktorých som sa dopustil proti Bohu. Inokedy zasa, keď som cestoval z Valencie do Talianska, na mori sa strhla veľká búrka a zlomilo sa kormidlo na lodi. Došlo to tak ďaleko, že podľa mojej mienky i podľa iných, ktorí cestovali spolu so mnou na lodi, nedalo sa uniknúť smrti prirodzeným spôsobom. Keď som si v tých chvíľach prísne spytoval svedomie a pripravoval sa na smrť, nemal som vôbec strach zo svojich hriechov a ani z toho, že budem hádam zatratený. Cítil som však veľké zahanbenie a bolesť pri myšlienke, že som nevyužil dobre dary a milosti, ktoré mi dával Boh, náš Pán. Inokedy zasa, v roku 1550, cítil som sa veľmi zle pre veľmi ťažkú chorobu, ktorá podľa mojej mienky a aj mnohých iných, mala byť mojou poslednou chorobou. Keď som i vtedy pomyslel na smrť, pocítil som takú veľkú radosť a toľkú duševnú útechu z toho, že musím zomrieť, že som sa celý rozplýval v slzách; to bolo také časté a nepretržité, že mnoho ráz som prestával myslieť na smrť, aby som nemal toľké útechy. (Autobiografia 32-33)
Škrupule v ignaciánskych textoch
– Autobiografia – kapitoly 21-25
– List rehoľnej sestre Terese Rajadell
– Duchovné cvičenia – body 345-351, 32 (pri spytovaní svedomia). Osobitne v dvoch bodoch sv. Ignác vychádza z Tradície Cirkvi: DC 348 – základ je od svätého Gregora a DC 351 – základ je od svätého Bernarda.
– Direktóriá – „Ak exercitanta netrápia škrupule, nie je dôvod, aby sme mu dávali poznámky o Rozlišovaní škrupúľ. Ak ho trápia škrupule v prvom uvedenom zmysle (346), čiže ak definuje nejakú činnosť ako hriešnu a tá takou nie je, nemal by sa len uviesť na správnu mieru ohľadom konkrétnej chyby, ale mali by sme ho tiež varovať, aby tak rýchlo nerobil takýto úsudok v budúcnosti. Dôvod spočíva v tom, (okrem zbytočného trápenia svedomia nad svojimi skutkami v minulosti) že ak by konal proti svojmu svedomiu, hoci tento skutok objektívne nie je hriešny, spáchal by hriech. Preto by sme mu mali povedať, aby ostal v rámci svojich pochybností (ak je záležitosť pochybná) a zatiaľ by sa mal snažiť nekonať tento skutok. Ale ak ho vzdelaní muži informujú, že tento skutok nie je v žiadnom prípade hriešny, potom musí odložiť nabok svoj úsudok svedomia a presvedčiť sa, že tu nejde o hriech a má sa spoľahnúť skôr na autoritu iných dôveryhodných ľudí než na svoje zmýšľanie. Tento proces by sme mali podporiť v prvom a druhom type škrupúľ.“ (Direktórium 20:110)
(spracované podľa Ricardo Garcia – Villoslada SJ, San Ignacio de Loyola. Nueva Biografía, s. 214-216; Ignacio Casanova, San Ignacio de Loyola. Fundador de la Compañía de Jesús, s. 98-106; Josep Rambla Blanch, El Peregrino. Autobiografía de San Ignacio de Loyola, s. 41-44)
–