Významné formy útechy v živote sv. Ignáca z Loyoly
Autobiografia a Denník sv. Ignáca opisujú mnohé významné formy útechy. Ide predovšetkým o osvietenia, videnia, slzy, ľahkosť stretnúť Boha v zbožnosti, pokoj a lásku. Zaujímavé je to v Denníku, v ktorom sv. Ignác zachytáva dar sĺz, ktorý takmer vždy sprevádza všetky jeho ostatné milosti a útechy.
Osvietenia – predovšetkým sa objavili v myšlienkach, v uvažovaní. Ignác tieto osvietenia opisuje v niekoľkých bodoch svojej Autobiografie, napríklad:
1) keď si v mysli predstavil ako Boh stvoril svet, prežíval veľkú duchovnú radosť – „Raz sa mi s pocitom veľkej duševnej radosti predstavil v mysli spôsob, ako Boh stvoril svet. Zdalo sa mi, že som videl akúsi bielu hmotu, z ktorej vychádzali lúče a Boh robil z nej svetlo. Tieto veci som si však nevedel bližšie vysvetliť a ani som sa nemohol dobre rozpamätať na tie duchovné osvietenia, ktoré mi v tom čase Boh vtláčal do duše.“ (Autobiografia 29)
2) keď mal osvietenie pri rieke Cardoner (otvorenie mysle) – „Raz som sa vybral z nábožnosti do istého kostola, ktorý bol vzdialený od Manresy niečo vyše míle; myslím, že sa volá podľa svätého Pavla. Cesta ide vedľa rieky. Ako som tak kráčal pohrúžený do myšlienok, sadol som si tvárou obrátený k rieke, ktorá tiekla dolu. Keď som tak sedel, začali sa mi otvárať oči mysle. Nie že by som bol mal azda nejaké videnie, ale pochopil som a spoznal mnoho tak z duchovného života, ako aj z viery a zo vzdelanosti, a to s takým jasným osvietením, že sa mi všetko zdalo nové. Nemožno opísať všetky podrobnosti, ktoré som vtedy pochopil, lebo ich bolo veľa. Môžem len toľko povedať, že v mysli som mal veľkú jasnosť. Keby som zhrnul všetku pomoc, ktorú som dostal od Boha cez celý svoj život až do šesťdesiatich dvoch rokov, i všetko, čo som sa sám naučil, a keby som to všetko dal dovedna, zdá sa mi, že by som nedosiahol toľko, koľko som dostal vtedy na jeden jediný raz. (A stalo sa to tak, že som mal myseľ natoľko osvietenú, až sa mi zdalo, ako by som sa stal iným človekom a ako by som bol mal iný rozum ako prv.“ (Autobiografia 30)
3) keď mal osvietenie o spútanom Kristovi – „Na tej ceste som mal akoby videnie, ako viedli Krista, ale to nebolo videnie ako iné. Viedli ma troma hlavnými ulicami; kráčal som celkom bez smútku, ba s radosťou a spokojnosťou. Mal som v obyčaji každému vykať, ktokoľvek to bol; tento nábožný zvyk som si preto osvojil, lebo som cítil nábožnosť pri myšlienke, že tak rozprával Kristus a apoštoli. Ako som tak kráčal tými ulicami, prebehlo mi mysľou, že v tejto povážlivej chvíli by bolo hádam dobre zanechať ten zvyk a osloviť kapitána „pán“, a to z akejsi obavy pred mučením, ktoré sa mi od neho mohlo dostať. Len čo som však spoznal, že je to pokušenie, povedal som si: „Keď je to tak, neoslovím ho dôstojným spôsobom, ani sa mu nepokloním a nesnímem si pred ním čiapku.“ (Autobiografia 52)
Videnia – tieto sa objavujú veľmi často v živote svätého Ignáca a často ich spomína vo svojej Autobiografii, napríklad:
1) videnie Panny Márie s Ježiškom – „Kvôli týmto svätým túžbam čoskoro som zabudol na myšlienky o minulom živote. V tom ma utvrdilo videnie, ktoré sa odohralo nasledovne. Keď som sa raz v noci zobudil, videl som celkom jasne obraz Panny Márie s Ježiškom. Keď som sa dlhý čas naň díval, dostal som nesmierne veľkú útechu a prenikla ma taká veľká ošklivosť nad celým mojím minulým životom a zvlášť nad telesne zmyselnými vecami, že sa mi zdalo, ako keby sa mi zotreli z duše všetky predstavy, ktoré som mal prv do nej vtlačené. Od tej hodiny až do augusta 1553, kedy sa práve toto píše, nikdy som ani najmenším súhlasom neprivolil k telesným veciam. Podľa tohto úsudku možno usudzovať, že to bola Božia vec, hoci ja sám by som sa neodvážil o tom čosi viac povedať, iba potvrdiť, čo bolo vyššie spomenuté.“ (Autobiografia 10)
2) videnie Trojice – „Mal som veľkú nábožnosť k Najsvätejšej Trojici, a preto som sa každodenne jasne modlieval ku každej z troch Osôb. A keďže som sa modlieval ešte aj zvlášť k Najsvätejšej Trojici, prišla mi na um myšlienka, prečo si konám štyri modlitby k Trojici? Táto myšlienka ma len málo alebo skoro vôbec nesužovala, ako vec nepatrnej dôležitosti. Keď som sa jedného dňa modlil hodinky Panny Márie na schodoch istého kláštora, začala sa mi povznášať myseľ, ako keby som bol videl Najsvätejšiu Trojicu v podobe troch klávesov na hudobnom nástroji, a to v záplave toľkých sĺz a vzdychov, že som sa nemohol ovládať. A keď som toho istého rána kráčal v sprievode s procesiou, ktorá odtiaľ vychádzala, po celý ten čas až do obeda som sa nemohol zdržať sĺz; ani po obede som nemohol o ničom inom rozprávať, len o Najsvätejšej Trojici. Robil som to s mnohými a s tými najrozličnejšími prirovnaniami, s veľkou radosťou a útechou, takže po celý život mi ostala táto skúsenosť, že kedykoľvek sa modlím k Najsvätejšej Trojici, pociťujem veľkú nábožnosť.“ (Autobiografia 28)
3) videnie Krista prítomného v Eucharistii, človečenstva Krista a Panny Márie – „Práve v Manrese, kde som prežil skoro celý rok a kde som začal dostávať od Boha útechy a vidieť ovocie, ktoré som dosahoval v dušiach, s ktorými som sa stýkal, zanechal som tie krajnosti v pokání, ktorým som sa predtým oddával: už som si strihal nechty a vlasy. Keď som bol jedného dňa v kostole spomenutého kláštora v tej dedinke na omši, pri pozdvihovaní Božieho tela som videl duševným zrakom, ako keby zhora vychádzali biele lúče; a hoci si to po takej dlhej dobe teraz neviem dobre vysvetliť, predsa viem, že čo som celkom jasne videl svojím rozumom, bol spôsob, ako je náš Pán, Ježiš Kristus, prítomný v Najsvätejšej sviatosti… Keď som sa často a dlho modlieval, vídaval som vnútornými očami Kristovo človečenstvo; postava, ktorá sa mi zjavovala, bola akoby nejaké biele telo, ani veľmi veľké, ani veľmi malé, ale pritom som nevidel rozčlenenie údov. V Manrese som to videl veľa ráz: keby som povedal dvadsať alebo štyridsaťkrát, neodvážil by som sa tvrdiť, že je to lož. Inokedy som videl to isté, keď som bol v Jeruzaleme a potom ešte raz na ceste neďaleko Padovy. Podobným spôsobom, bez rozlišovania údov, som videl aj Pannu Máriu. Tieto veci, čo som videl, ma utvrdili a navždy vo mne zanechali takú pevnú vieru, že často som si myslel sám v sebe: Keby nebolo Svätého písma, ktoré nás poučuje o pravdách viery, ja by som sa odvážil za ne umrieť len pre to, čo som videl.“ (Autobiografia 29)
4) videnie Krista vo Svätej zemi – „Keď som tak kráčal tou cestou v pevných rukách tohto kresťana s opaskom, dostalo sa mi od Pána veľkej útechy; zdalo sa mi, že som videl stále pred sebou Krista. A to trvalo bez prestania s hojnou útechou, kým som neprišiel do kláštora.“ (Autobiografia 48)
5) videnie Otca a Krista v La Storte – „Keď som bol jedného dňa v kostolíku, vzdialenom niekoľko míľ od Ríma a modlil som sa tam, pocítil som takú veľkú premenu vo svojej duši a tak jasne som videl, že ma Boh Otec pridružuje ku Kristovi, svojmu Synovi, že som sa neodvážil o tom vôbec pochybovať; bol som si istý, že ma Boh Otec skutočne pridružil k svojmu Synovi.“ (Autobiografia 96)
6) vidí dušu bakalára Hocesa ako vstupuje do neba – „Z Ríma som odišiel na Monte Cassino1 dávať cvičenia doktorovi Ortizovi; ostal som tam štyridsať dní; raz za ten čas som videl bakalára Hocesa, ako vstupoval do neba. Mal som pritom hojne sĺz a veľkú duchovnú útechu; videl som to tak jasne, že keby som povedal opak, istotne by som hovoril lož. Z Monte Cassina som priviedol so sebou Františka de Strada.“ (Autobiografia 98)
7) časté videnia v Ríme – „Pripojil, že si bol celkom istý v tom, že neporozprával nič viac, než čo sa skutočne stalo a že sa dopustil mnohých urážok Pána Boha od toho času, ako mu začal slúžiť. Nikdy však neprivolil k smrteľnému hriechu; naopak, stále rástol v nábožnosti, t. j. v ľahkosti nájsť Boha a že ho nájde. Aj teraz máva mnoho ráz videnia, najmä také, o ktorých bola reč prv, totiž, že vídava Krista ako slnko. To sa mu často prihodilo vtedy, keď mal hovoriť o dôležitých veciach a tie videnia mu prišli ako potvrdenie.“ (Autobiografia 99)
8 ) videnia počas svätej omše a počas písania Konštitúcií – „Keď slúžil omšu, mával mnoho videní; a keď zostavoval Konštitúcie, mával ich tiež veľmi často. Teraz to môže veľmi ľahko potvrdiť, pretože si každý deň zapisoval, čo sa mu dialo v duši a to všetko našiel zapísané. Potom mi ukázal dosť veľký zväzok zápiskov, z ktorých mi prečítal dobrú časť. Boli to väčšinou videnia, ktoré dostával na potvrdenie niečoho z Konštitúcií. Niekedy videl Boha Otca, inokedy zas všetky tri Osoby Najsvätejšej Trojice, potom zas Pannu Máriu, ako sa za neho prihovára, inokedy zas, ako ho utvrdzovala.“ (Autobiografia 100)
Slzy – často sa objavujú v spisoch sv. Ignáca ako prejavy útechy. V Duchovných cvičeniach sa toto slovo objavuje 11 krát (DC 4, 48, 55, 69, 78, 79, 203, 282, 315, 316, 322). V Denníku sa toto slovo objavuje až 175 krát. Slzy sprevádzajú sv. Ignáca pri rôznych príležitostiach, niekedy prechádzajú až do náreku, či plaču. Sú tak silné, intenzívne a bohaté (hojné), že sú príležitosti, keď sv. Ignác nemohol ani hovoriť. Tento mimoriadne darovaný dar sĺz bol pre sv. Ignáca príjemným zážitkom jeho intímnej komunikácie medzi Bohom a jeho dušou. Slzy boli v týchto príležitostiach ako ozvena Božieho hlasu a Božia záruka prijatia jeho rozhodnutí. Najlepším spôsobom preniknúť do mystiky sv. Ignáca, čo sa týka daru sĺz je prečítať si jeho Denník.
Ľahkosť stretnúť Boha v zbožnosti – od momentu svojho obrátenia sa sv. Ignác usiloval o zbožnosť v živote. Túto skutočnosť spája tiež v darom útechy – „Pripojil, že si bol celkom istý v tom, že neporozprával nič viac, než čo sa skutočne stalo a že sa dopustil mnohých urážok Pána Boha od toho času, ako mu začal slúžiť. Nikdy však neprivolil k smrteľnému hriechu; naopak, stále rástol v nábožnosti, t. j. v ľahkosti nájsť Boha a že ho nájde. Aj teraz máva mnoho ráz videnia, najmä také, o ktorých bola reč prv, totiž, že vídava Krista ako slnko.“ (Autobiografia 99)
Pokoj – je jedna z foriem duchovnej útechy. Je sprevádzaný viacerými znakmi: 1) záruka Božej pomoci; 2) podstatné ovocie Božej komunikácie; 3) základná schopnosť pre Božiu komunikáciu a pre Božiu službu; 4) sv. Ignác – živé vtelenie pokoja a radosti. Všetky tieto znaky môžeme opäť vidieť v Autobiografii. Sv. Ignác píše, že práve pokoj v duchovnej úteche bol znakom potvrdenia jeho správnej cesty a rozlišovania, že pokoj bol preňho ovocím Božej komunikácie, ktorý ho privádzal k tomu, aby pomáhal dušiam a nakoniec, pokoj mu dával vnútornú radosť.
Láska – Sv. Ignác veľmi striedmo alebo skromne používa slovo láska. Pre neho je dôležité, aby sa láska vložila viac do skutkov ako do slov. Pripomína to aj na konci svojich Duchovných cvičení: „Najprv treba upozorniť na dve veci. Prvá je, že láska sa musí klásť viac do skutkov než do slov.“ (por. DC 230) Je to ozvena slov, ktoré zachytáva Evanjelium sv. Jána a Prvý list sv. Jána apoštola: „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého.“ (Jn 14, 21); „Deti moje, nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou.“ (1Jn 3, 18) Predsa však v intímnych vyjadreniach, ktoré zachytil vo svojom Denníku, naplno vylieva svoje srdce o láske k Bohu. Pri tejto príležitosti používa toto slovo 40 krát, dokonca 12 krát v jeden deň a to je 4 marec 1544 (body 104-110). Ide o videnie Najsvätejšej Trojice, napríklad: „Keď som začal s rozhovorom a aj potom v rozhovore, zachvátili ma slzy, vzlykanie, a tak vrúcna láska, že sa mi zdalo, že sa mi dostáva v hojnosti spojenie s Jej tak svetlou a sladkou láskou…“ (Denník 105) Boh Ignácovi dal všetky tieto formy útechy, aby lepšie poznal a plnil jeho vôľu.
(spracované podľa: Darío López Tejada SJ, Los Ejercicios espirituales de san Ignacio de Loyola, s. 851-853)