Osoba Krista Kráľa v Duchovných cvičeniach sv. Ignáca (DC 95)
„Druhá časť z tohto cvičenia pozostáva v aplikácii spomenutého príkladu o časnom kráľovi na Krista nášho Pána, zodpovedá trom spomenutým bodom. Čo sa týka prvého bodu, ak túto výzvu časného kráľa berieme do úvahy k jeho poddaným, o koľko je vec hodnejšia uvažovania vidieť Krista nášho Pána, večného kráľa a pred ním celé ľudstvo, ktorému a každému jednému osobitne volá a hovorí: Mojou vôľou je získanie celého sveta a všetkých nepriateľov, a tak vstúpiť do slávy môjho Otca. Preto, kto by chcel byť pripojený ku mne, musí so mnou pracovať, pretože, nasledujúc ma v námahe, nasledoval by ma tiež v sláve.“ (DC 95)
V tomto bode Duchovných cvičení môžeme objaviť niekoľko zaujímavých skutočností: 1) Osobu Krista; 2) Volanie Krista; 3) Zrod Spoločnosti Ježišovej. V tomto článku si osobitne môžeme všimnúť „Osobu Krista“.
Osoba Krista – sv. Ignác dáva v DC niekoľko titulov Kristovi: Večný Kráľ (DC 911); Kristus náš Pán (DC 913); náš Pán (DC 914); Kristus náš Pán (DC 951); Kristus nás pán, večný krá; (DC 952); večný kráľ a univerzálny Pán (DC 971); večný Pán všetkých vecí…nekonečná dobrota (DC 981); najsvätejšia veleba (DC 984). Celkovo: večný alebo pozemský Kráľ (3); Kristus nás Pán (4); univerzálny Pán (1); večný Pán všetkých vecí (1); nekonečná dobrota (1); najsvätejšie veleba (1). Jasne o tom svedčí aj Sväté Písmo – Ježiš ako Boží Syn a Mesiáš je Kráľ: „Povedzte dcére sionskej: Hľa, tvoj Kráľa prichádza k tebe, tichý, sediaci na oslici, na osliatku, mláďati ťažného zvieraťa.“ (Mt 21, 5); „A keď sa blížili k úpätiu Olivovej hory, začali celé zástupy učeníkov radostne veľkým hlasom chváliť Boha za všetky zázraky, ktoré videli, a volali: Požehnaný kráľ, ktorý prichádza v mene Pánovom! Pokoj na nebi a sláva na výsostiach!“ (Lk 19, 38); „Nabrali palmových ratolestí, vyšli mu v ústrety a volali: Hosanna! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, kráľ Izraela!…Neboj sa, dcéra sionská. Hľa, tvoj kráľ prichádza, sediaci na mláďati oslice.“ (Jn 12, 13.15) Je to kráľ pokojný, mierumilovný. Nemá žiadnu pozemskú ambíciu, pretože jeho realita nie je z tohto sveta – „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný židom. Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto.“ (Jn 18, 36) Skutočne, iba prostredníctvom zmŕtvychvstania, Boh predstavuje Ježiša ako Kráľa, ako Kráľa v sláve. Od vtedy, od toho momentu Ježiš rozširuje svoju spásnu aktivitu na všetkých ľudí, a to až dovtedy, kým Kráľovstvo nevráti svojmu Otcovi – „A potom bude koniec, keď odovzdá Bohu a Otcovi kráľovstvo, keď zruší každé kniežactvo, každú mocnosť a silu.“ (1Kor 15, 24) Aj na iných miestach Svätého Písma Nového Zákona je Ježiš Kristus vyznaný a vyhlásený Kráľom. (por. 1Kor 15, 24-28; Ef 1, 18-23: „Nech vám Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, dá Ducha múdrosti a zjavenia, aby ste ho poznali. Nech osvieti oči vášho srdca, aby ste vedeli, aká je nádej z jeho povolania, aké bohatstvo slávy je z jeho dedičstva vo svätých, a aká nesmierne veľká je jeho moc pre nás veriacich podľa pôsobenia jeho mocnej sily, ktorú dokázal na Kristovi, keď ho vzkriesil z mŕtvych a v nebi posadil po svojej pravici nad každé kniežatstvo, mocnosť, silu a panstvo a nad každé iné meno, ktoré možno vysloviť nielen v tomto veku, ale aj v budúcom. Všetko mu položil pod nohy a jeho ustanovil nad všetkým za hlavu Cirkvi, ktorá je jeho telom, plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom.“; Zjv 17, 14: „Budú bojovať proti Baránkovi a Baránok nad nimi zvíťazí, lebo on je Pán pánov a Kráľ kráľov; aj tí, čo sú s ním, povolaní, vyvolení a verní.“; atď.
Kristus tejto meditácie má viacero funkcií. Pripomínajú ich najmä dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu:
a) je poslaný – „Prišiel teda Syn, poslaný od Otca, ktorý si nás v ňom ešte pred stvorením sveta vyvolil a predurčil, aby sme boli jeho adoptívnymi deťmi, pretože v ňom sa mu zapáčilo zjednotiť všetko (por. Ef 1, 4 – 5 a 10). A preto Kristus, aby splnil Otcovu vôľu, založil na zemi nebeské kráľovstvo, zjavil nám jeho tajomstvo a svojou poslušnosťou uskutočnil vykúpenie. Cirkev, čiže Kristovo kráľovstvo, už teraz tajomne prítomné, sa Božou mocou viditeľne rozrastá vo svete. Tento začiatok a vzrast naznačujú krv a voda, ktoré vyšli z otvoreného boku ukrižovaného Ježiša (por. Jn 19, 34), ako to Pán predpovedal, keď hovoril o svojej smrti na kríži: „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12, 32). Vždy, keď sa na oltári slávi obeta kríža, v ktorej „bol obetovaný náš veľkonočný Baránok Kristus“ (1 Kor 5, 7), uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia. Sviatosťou eucharistického chleba sa zároveň predstavuje a utvára jednota veriacich, ktorí tvoria v Kristovi jedno telo (por. 1 Kor 10, 17). Na toto zjednotenie s Kristom, ktorý je svetlo sveta, od ktorého pochádzame, skrze ktorého žijeme a ku ktorému smerujeme, sú povolaní všetci ľudia.“ (LG 3); „KRISTUS PÁN, Syn živého Boha, ktorý prišiel vyslobodiť ľud z hriechov1 a posvätiť všetkých ľudí, vyslal svojich apoštolov, ako jeho poslal Otec, a preto ich posvätil, dal im Ducha Svätého, aby aj sami oslávili Otca na zemi a spasili ľudí „na budovanie Kristovho tela“ (Ef 4, 12), to jest Cirkvi.“ (CHD 1)
b) je zjavovateľ Otca – „Bohu sa v jeho dobrote a múdrosti páčilo zjaviť samého seba a dať poznať tajomstvo svojej vôle (por. Ef 1, 9), že ľudia majú skrze Krista, Slovo, ktoré sa stalo telom, v Duchu Svätom prístup k Otcovi a stávajú sa účastnými na Božej prirodzenosti (por. Ef 2, 18; 2 Pt 1, 4). Týmto zjavením sa neviditeľný Boh (por. Kol 1, 15; 1 Tim 1, 17) vo svojej nesmiernej láske prihovára ľuďom ako priateľom (por. Ex 33, 11; Jn 15, 14 – 15) a stýka sa s nimi (por. Bar 3, 38), aby ich pozval a prijal do spoločenstva so sebou. Dielo Zjavenia (revelationis oeconomia) sa uskutočňuje činmi a slovami, ktoré sú navzájom vnútorne späté, takže Božie pôsobenie v dejinách spásy odhaľuje a potvrdzuje učenie a skutočnosti vyjadrené slovami a slová ohlasujú skutky a objasňujú v nich skryté tajomstvo. Avšak najhlbšia pravda o Bohu, ako aj o ľudskej spáse nám týmto zjavením žiari v Kristovi, ktorý je prostredníkom a zároveň plnosťou celého Zjavenia.“ (DV 2); „Keď však mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril Boh ústami prorokov, „v týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“ (Hebr 1, 1 – 2). Poslal totiž svojho Syna – to jest večné Slovo, ktoré osvecuje každého človeka –, aby prebýval medzi ľuďmi a zvestoval im Božie tajomstvá (por. Jn 1, 1 – 18). A tak Ježiš Kristus – Slovo, ktoré sa stalo telom –, poslaný „ako človek k ľuďom“, „hovorí Božie slová“ (Jn 3, 34) a dokonáva dielo spásy, ktoré mu zveril Otec (por. Jn 5, 36; 17, 4). Preto on – ktorého kto vidí, vidí aj Otca (por. Jn 14, 9) – celou svojou prítomnosťou a svojím zjavom, slovami a skutkami, znameniami a zázrakmi, najmä však svojou smrťou a slávnym zmŕtvychvstaním, a napokon zoslaním Ducha pravdy uskutočňuje a tým aj završuje Zjavenie a potvrdzuje ho Božím svedectvom, totiž že Boh je medzi nami, aby nás oslobodil z tmy hriechu a smrti a aby nás vzkriesil pre večný život. Preto kresťanský poriadok spásy (oeconomia christiana), ako nová a definitívna zmluva, nikdy nepominie a pred slávnym zjavením nášho Pána Ježiša Krista už nemožno očakávať nijaké nové verejné zjavenie (por. 1 Tim 6, 14 a Tit 2, 13).“ (DV 4)
c) je univerzálny Kráľ – „Jediný Boží ľud prebýva teda medzi všetkými národmi sveta. Je to ľud kráľovstva nie pozemského, ale nebeského a získava si občanov zo všetkých národov. Všetci veriaci, rozšírení po celom svete, sú v spoločenstve s ostatnými v Duchu Svätom, takže „kto sídli v Ríme, vie, že aj Indovia sú jeho údmi“. Keďže však Kristovo kráľovstvo nie je z tohto sveta (por. Jn 18, 36), Cirkev, čiže Boží ľud, keď šíri toto kráľovstvo, nič neuberá z pozemských dobier ani jedného národa. Naopak, oceňuje a prijíma schopnosti, vlastnosti a mravy jednotlivých národov, pokiaľ sú dobré, zveľaďuje a osvojuje si ich, a tým, že ich preberá, zároveň ich očisťuje, posilňuje a povznáša. Je si totiž vedomá, že ich má zhromažďovať s tým Kráľom, ktorému boli dané do dedičstva národy (porov. Ž 2, 8), a tie do jeho svätého mesta prinášajú dary a prejavy oddanosti (porov. Ž 72, 10; Iz 60, 4 – 7; Zjv 21, 24). Táto vlastnosť univerzálnosti, ktorá je ozdobou Božieho ľudu, je darom samého Pána; vďaka tomuto daru Katolícka cirkev účinne a neprestajne smeruje k zjednoteniu celého ľudstva so všetkým jeho bohatstvom pod Kristom – hlavou a v jednote jeho Ducha.“ (por. LG 13)
d) je veľkonočný Kristus – „Bolo pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohoto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti… Ježiš vo vedomí, že mu Otec dal do rúk všetko a že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza… Vyšiel som od Otca a prišiel som na svet; a zasa opúšťam svet a idem k Otcovi…“ (por. Jn 13, 1.3; 16, 28)
e) je Prvorodený medzi mnohými bratmi – „Tajomstvo človeka sa stáva naozaj jasným iba v tajomstve vteleného Slova. Lebo Adam, prvý človek, bol predobrazom toho, ktorý mal prísť, to jest Krista Pána. Kristus, nový Adam, tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, naplno odhaľuje človeka človeku a ukazuje mu jeho vznešené povolanie. Niet sa teda čo čudovať, že všetky tieto pravdy v ňom nachádzajú svoj základ a dosahujú svoje zavŕšenie.
On, „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15), je dokonalým človekom, ktorý Adamovmu potomstvu navrátil podobnosť s Bohom, znetvorenú hneď prvým hriechom. Tým, že prijal na seba ľudskú prirodzenosť a nezničil ju, bola naša ľudská prirodzenosť pozdvihnutá na vysoký stupeň dôstojnosti. Lebo svojím vtelením sa Boží Syn určitým spôsobom spojil s každým človekom. Pracoval ľudskými rukami, myslel ľudským rozumom, konal ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom. Narodený z Panny Márie, sa naozaj stal jedným z nás, bol nám podobný vo všetkom okrem hriechu. On, nevinný Baránok, zaslúžil nám život svojou vlastnou, dobrovoľne vyliatou krvou. V ňom nás Boh zmieril so sebou i medzi nami a vytrhol nás z područia diabla a hriechu, takže každý z nás môže povedať s apoštolom Pavlom: Syn Boží „ma miluje a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2, 20). Tým, že za nás trpel, nielenže nám dal príklad, aby sme kráčali v jeho šľapajach, ale nám aj otvoril cestu: ak sa ňou budeme uberať, budú posvätené a život i smrť nadobudnú nový zmysel. Kresťan, keďže sa stal podobným obrazu Syna, prvorodeného medzi mnohými bratmi, prijíma „prvotiny Ducha“ (Rim 8, 23), ktoré ho robia schopným plniť nový zákon lásky. Skrze tohto Ducha, ktorý je „závdavkom dedičstva“ (Ef 1, 14), celý človek sa vnútorne obnovuje, kým nenastane vykúpenie tela (por. Rim 8, 23): „A keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás“ (Rim 8, 11). Isteže, na kresťana dolieha potreba a povinnosť bojovať proti zlu v mnohých útrapách a podstúpiť smrť. Ale majúc účasť na veľkonočnom tajomstve, podobný Kristovi v smrti, ide v ústrety vzkrieseniu, posilňovaný nádejou.
To neplatí len o tých, ktorí veria v Krista, ale o všetkých ľuďoch dobrej vôle, v ktorých srdciach neviditeľným spôsobom účinkuje milosť. Keďže Kristus zomrel za všetkých a konečné povolanie človeka je v skutočnosti len jedno, a to Božie, máme veriť, že Duch Svätý dáva všetkým možnosť, aby sa – spôsobom známym Bohu – stali účastnými na tomto veľkonočnom tajomstve. Takéto a také veľké je tajomstvo človeka, ako sa veriacim javí vo svetle kresťanského Zjavenia. Skrze Krista a v Kristovi sa objasňuje záhada utrpenia a smrti, ktorá nás mimo Kristovho evanjelia tak ubíja. Kristus vstal z mŕtvych. Svojou smrťou zničil smrť a daroval nám život, aby sme ako synovia v Synovi volali v Duchu: Abba! Otče!“ (GS 22); atď.
Sv. Ignác opisuje tituly a funkcie Krista aj v Konštitúciách:
a) je náš Stvoriteľ a Pán – „…či sa uvážene rozhodol žiť a zomrieť v Pánovi s touto Spoločnosťou Ježiša, nášho Stvoriteľa a Pána, a v nej…“ (Konštitúcie 51); „Ďalej nech si tí, čo sú skúšaní, starostlivo vštepia do srdca (pokladajúc to za veľmi významné, ba zvrchovane dôležité pred tvárou nášho Stvoriteľa a Pána), ako veľmi v duchovnom živote pomáha a osoží odmietať celkom a nielen čiastočne všetko, čo svet má rád a na čom lipne, a prijímať, ba zo všetkých síl túžiť po všetkom, v čom mal záľubu Kristus, náš Pán, a k čomu sa vinul. Lebo ako svetskí ľudia, oddaní svetským záujmom, milujú a veľmi usilovne vyhľadávajú česť, slávu a zvučné meno na zemi, ako ich k tomu vedie svet, tak tí, čo sú duchovne založení a vážne nasledujú Krista, nášho Pána, majú záľubu a zanietene túžia po pravom opaku, totiž priodieť sa rúchom a ozdobami svojho Pána z lásky a úcty k nemu. A to tak, že keby to bolo možné bez urážky Božej velebnosti a bez toho, žeby pritom blížny spáchal hriech, chceli by znášať potupu, krivé obvinenia a krivdy a aby ich pokladali za hlúpych (nedajúc na to zo svojej strany nijakú príčinu) len preto, že túžia do určitej miery pripodobniť sa Stvoriteľovi a nášmu Pánovi, Ježišovi Kristovi, nasledovať ho a priodiať sa jeho rúchom a ozdobami, ako sa on nimi priodial pre náš väčší duchovný pokrok a dal nám príklad, aby sme boli ochotní, nakoľko je to s Božou milosťou možné, vo všetkom ho napodobňovať a nasledovať ako pravú cestu, ktorá vedie ľudí do života. Preto sa treba kandidátov opýtať, či majú také spasiteľné a pre ich duchovný pokrok užitočné túžby.“ (Konštitúcie 101); „Spoločnosť si želá, aby sa zachovávali celé jej Stanovy, ich vysvetlivky a spôsob života vo všetkom podľa nášho rehoľného zriadenia, a to bez akejkoľvek odchýlky. Lež takisto si želá aj to, aby všetci jej členovia žili v pokoji a aby sa im pomáhalo, žeby sa nezaplietli práve na základe zachovávania týchto Stanov a ich nariadení do osídiel nejakého hriechu. Preto sa v Pánovi domnievame, že okrem výslovného sľubu, ktorým sa Spoločnosť zaväzuje súčasnému alebo budúcemu Najvyššiemu veľkňazovi, ako aj troch podstatných sľubov chudoby, čistoty a poslušnosti, nemajú nijaké Stanovy a ich Vysvetlivky, nijaký spôsob života zaväzovať či pod ťažkým alebo ľahkým hriechom, ibaže by ich predstavený rozkázal v mene Krista, nášho Pána, alebo mocou poslušnosti. To sa môže stať, keď sa o určitých veciach alebo osobách domnieva, že je to veľmi užitočné pre dobro jednotlivca alebo celku. A tak strach pred hriechom ustúpi láske a túžbe vo všestrannej dokonalosti, z čoho vyplýva väčšie oslávenie a chvála Krista, nášho Stvoriteľa a Pána.“ (Konštitúcie 602)
b) je prezentovaný ako ponížený a ukrižovaný – „…Podľa daných príkazov pomáhajú a posluhujú všetkým, chorým i zdravým, aby sa lepšie upokorili a uponížili, čím dajú akoby dôkaz, že celkom opustili svet, jeho lesk a márnosti, aby vo všetkom slúžili svojmu Stvoriteľovi a Pánovi pre ich spásu ukrižovanému…“ (Konštitúcie 66); „…Lebo ako svetskí ľudia, oddaní svetským záujmom, milujú a veľmi usilovne vyhľadávajú česť, slávu a zvučné meno na zemi, ako ich k tomu vedie svet, tak tí, čo sú duchovne založení a vážne nasledujú Krista, nášho Pána, majú záľubu a zanietene túžia po pravom opaku, totiž priodieť sa rúchom a ozdobami svojho Pána z lásky a úcty k nemu. A to tak, že keby to bolo možné bez urážky Božej velebnosti a bez toho, žeby pritom blížny spáchal hriech, chceli by znášať potupu, krivé obvinenia a krivdy a aby ich pokladali za hlúpych (nedajúc na to zo svojej strany nijakú príčinu) len preto, že túžia do určitej miery pripodobniť sa Stvoriteľovi a nášmu Pánovi, Ježišovi Kristovi, nasledovať ho a priodiať sa jeho rúchom a ozdobami, ako sa on nimi priodial pre náš väčší duchovný pokrok a dal nám príklad, aby sme boli ochotní, nakoľko je to s Božou milosťou možné, vo všetkom ho napodobňovať a nasledovať ako pravú cestu, ktorá vedie ľudí do života…“ (Konštitúcie 101; por. 102, 103), atď.
( spracované Darío López Tejada SJ, Los ejercicios espirituales de san Ignacio de Lyola, s.389-390)