Prvé skúsenosti sv. Ignáca z Loyoly v Manrese: kajúcnosť, chudoba, modlitba
Príchod sv. Ignáca do Manresy bol nepochybne 25. marca 1522: „V predvečer sviatku Zvestovania Panny Márie v marci roku 1522 v noci, a to v najväčšej skrytosti, ako len bolo možné, zašiel som k istému žobrákovi, vyzliekol som sa zo svojich šiat, daroval som ich chudákovi a obliekol som sa do obleku, po ktorom som tak veľmi túžil. Potom som si išiel kľaknúť pred oltár Panny Márie. Celú noc som prebdel raz v tejto polohe, potom zas postojačky, so svojou pútnickou palicou v rukách. Odišiel som odtiaľ ešte za svitania, aby ma nikto nepoznal a znova som sa vydal na cestu; nie však priamo do Barcelony, kde by som sa musel stretnúť s mnohými ľuďmi, ktorí by ma boli spoznali a preukázali mi úctu, ale odbočil som do istej dediny, ktorá sa volá Manresa. Tam som zamýšľal ostať v nemocnici na niekoľko dní a zaznamenať si tiež niektoré veci do svojej knihy, ktorú som si starostlivo opatroval a z ktorej som čerpal veľa útechy.“ (Autobiografia 18) Ignác zamýšľal ostať v Manrese len „niekoľko dní“. Z histórie však vieme, že jeho pobyt sa predĺžil na 11 mesiacov. Historici spomínajú viaceré dôvody: V Barcelone pravdepodobne vypukol mor, a preto sa tam nemohol dostať. Iným dôvodom mohol byť jeho zdravotný stav. Iste sa chcel dôkladne zotaviť pred dlhou cestou do Svätej zeme. A možno sa chcel aj hlbšie zamyslieť nad svojím životom, ktorému práve dával nový smer a zmysel.
Pobyt sv. Ignáca sa teda v Manrese predĺžil skoro na rok. Počas tohto času, je nepochybné, že Ignác sa niekoľko krát vrátil do Montserratu, aby sa utiahol do samoty, po ktorej tak túžil v poslednom období, a tiež navštíviť svojho spovedníka, ktorému už predtým opísal svoju vnútornú situáciu, svoje vnútorné rozpoloženie. (por. Autobiografia 17)
Manresa bola mestom s asi 2000 obyvateľmi, obklopené múrmi s ôsmymi bránami a dominoval v ňom impozantný kostol. V blízkosti sa nachádzala rieka Cardoner, a tiež niekoľko jaskýň. Jednu z nich si vybral sv. Ignác, aby sa v nej mohol oddať modlitbe a pokániu. Z troch malých nemocníc alebo chudobincov, ktoré boli v Manrese, si sv. Ignác vybral nemocnicu sv. Lucie. Bol to útulok aj pre starých a chudobných v predmestí za hradbami. Jaskyňa, ktorú navštevoval, do ktorej sa chodil modliť a robiť pokánia, bola vzdialená asi 350 metrov od tejto nemocnice. (Dnes tam stojí veľký exercičný dom.) Sv. Ignác bol prijatý do tohto chudobinca ako pútnik.
Manresa bola pre Ignáca dôležitým medzníkom a zároveň miestom v jeho živote. V Manrese dostal veľa milostí od Boha, doslova môžeme povedať, že Boh ho zasypal darmi a charizmou. Urobil ho svätým. V Manrese ho Boh inšpiroval usporiadaním Duchovných cvičení.
V Manrese mu dal poznať mnohé črty budúcej Spoločnosti Ježišovej. V Manrese ho obdaril hlbokou kontempláciou – mystikou. V Manrese sv. Ignác prežil zanietený noviciát. Historici ďalej hovoria, že Manresa bola pre Ignáca to, čo vrch Sinaj pre Mojžiša; to, čo „la Verna“ pre sv. Františka Assiského. Troma slovami bol charakterizovaný sv. Ignác – človek vrecoviny (zmena oblečenia na Montserrate), pustovník a človek kontemplácie. Rozhodol sa kráčať k svätosti, a to aj prostredníctvom vonkajších skutkov, ktoré konal v Manrese: „V Manrese som každý deň prosil o almužnu. Nejedol som mäso a nepil víno, i keď mi dávali. V nedeľu som sa však nepostil a keď mi ponúkli trocha vína, tak som ho vypil. Keďže som si predtým veľmi starostlivo pestoval vlasy, ako to bolo zvykom v tej dobe a mal som ich pekne urastené, rozhodol som sa, že si ich nechám len tak prirodzene rásť bez česania a strihania a že si ich nebudem ničím pokrývať ani v noci, ani cez deň. Pre ten istý dôvod som si nechal rásť aj nechty na rukách a na nohách, lebo predtým som o ne veľmi dbal.“ (Autobiografia 19) Ďalej ignaciánske pramene hovoria, že Ignáca vyhľadával v Manrese a v okolí tiché miesta a jaskyne, aby sa tam mohol dlhé hodiny modliť a konať pokánie. Juan Pascual, jeden z očitých svedkov a zároveň blízkych ľudí sv. Ignáca v tom čase vydal niekoľko svedectiev o jeho svätosti spôsobe života – celý čas, ktorý strávil v Manrese prejavoval veľké znaky chudoby, pokánia, lásky, pokory a zriekania. Sedem hodín venoval modlitbe, veľa sa postil a iné skutky pokánia. Sv. Ignác sám o tom píše vo svojej Autobiografii: „Ostával som sedem hodín v modlitbe na kolenách, vstával som vždy o pol noci a vykonával som aj iné už spomenuté cvičenia… Okrem zvyčajných siedmich hodín, venovaných modlitbe, zamestnával som sa tým, že som pomáhal v duchovnom živote niektorým osobám, ktoré prichádzali ku mne na návštevu… Zdržiaval som sa aj naďalej mäsitého pokrmu a to s takou rozhodnosťou, že za nič na svete som nemienil urobiť v tom nijakú zmenu… V tej dobe Boh zaobchádzal so mnou, ako učiteľ zaobchádza s dieťaťom v škole, keď ho vyučuje: bolo to pre moju ťarbavosť a tuposť alebo preto, že som nemal nikoho, kto by ma bol poučoval, alebo pre pevnú vôľu slúžiť Bohu, ktorú mi dal sám Boh. Preto som jasne videl, že Boh takto so mnou zaobchádzal a tento úsudok som si vždy zachoval. Keby som bol o tom zapochyboval, bol by som istý, že urážam jeho božskú velebnosť.“ (por. Autobiografia 23, 26, 27) Sv. Ignác bol doslova vnútorne presviedčaný o tom, že jedine Boh je jeho jediný učiteľ duchovného života.
Z Autobiografie sa taktiež dozvedáme o troch duchovných obdobiach, ktoré sv. Ignác prežil v Manrese:
1) obdobie ticha, pokoja a radosti.
2) obdobie škrupúľ, vnútorných bojov, pokušení a vnútorného smútku.
3) obdobie veľkého osvietenia a podivuhodne prekrásnych Božích osvietení.
Zdá sa, že prvé obdobie trvalo asi štyri mesiace, rozloženie ďalších dvoch obdobie je ťažko presne určiť, pretože chýbajú dostatočne jasné informácie.
Prv než sa dostaneme k trom obdobiam, ktoré sv. Ignác zakúsil v Manrese, stojí za zmienku všimnúť si ešte dve dôležité veci, ktoré zachytáva Autobiografia:
a) kniha, ktorú nosil stále zo sebou od Loyoly.
b) slzy, ktoré mu vyhŕkli z očí zo súcitu nad chudákom.
a) Kniha, ktorú Ignác nosil zo sebou – už v Loyole sme mohli vidieť, že Ignác mal záľubu v tom, aby si písal poznámky zo svojho života: „Ja som sa však o nič nestaral a zotrvával som vo svojom čítaní a vo svojich dobrých predsavzatiach. Všetok čas, ktorý som strávil v rozhovoroch s domácimi, sústreďoval som na Božie veci, čím som bol na úžitok ich dušiam. Tie knihy sa mi veľmi páčili, takže mi prišlo na um, aby som si vybral krátko zo života Krista a svätých niektoré podstatnejšie veci; takto som sa pustil s veľkou usilovnosťou — lebo som už začal trošku chodiť po dome — do písania knihy: Kristove slová červeným atramentom, slová Panny Márie belasým atramentom, a to na hladkom a linkovanom papieri a pekným písmom, lebo som bol veľmi dobrým pisárom. Nejaký čas som venoval písaniu a iný zas modlitbe.“ (Autobiografia 11) Táto chuť alebo radosť a zároveň talent zapisovať si veci, spolu s veľkou schopnosťou pozorovať vnútorné veci, tvoria dva piliere, o ktoré sa opiera pri zostavovaní knižočky Duchovných cvičení. Napríklad: „Bol v tom však istý rozdiel: keď som myslieval na svetácke veci, pociťoval som síce veľkú útechu, ale keď som ich pre únavu zanechal, cítil som sa suchý a nespokojný. No keď som myslel na to, ako pôjdem bosý do Jeruzalema a budem jedávať iba zeleninu a konať všetky prísnosti, ktoré robievali svätí, vtedy nielen že som pociťoval útechu, keď som bol pohrúžený do tých myšlienok, ale aj potom, keď som ich zanechal, ostával som spokojný a veselý. Vtedy som si to však nevšímal, ani som sa nezastavoval, aby som uvažoval o tomto rozdiele, kým sa mi raz neotvorili trošku oči a nezačal som sa diviť tomuto rozdielu a premýšľať o ňom. Z vlastnej skúsenosti som totiž vedel, že z prvých myšlienok som bol smutný, z druhých zasa veselý. Takto postupne som začal rozpoznávať rôznych duchov, ktorí mnou hýbali: ducha diablovho a ducha Božieho.“ (Autobiografia 8); „Po rozhovoroch o tých veciach 20. októbra som sa opýtal Otca Ignáca na Duchovné cvičenia a na Konštitúcie; chcel som sa totiž dozvedieť, ako ich zostavoval. Povedal mi, že Cvičenia nezostavil všetky naraz, ale len niektoré veci, ktoré pozoroval vo svojej duši a pokladal ich za užitočné. Zdalo sa mu, že by mohli byť aj iným užitočné; tak si ich teda zapisoval, napr. o spytovaní svedomia tým spôsobom s čiarkami atď. Povedal mi, že najmä poznatky o voľbe čerpal z rozmanitostí ducha a myšlienok, ktoré mal, keď bol v Loyole a keď ho ešte bolela noha.“ (Autobiografia 99) Môžeme vidieť, že toto dielo zostavované podstatne v Manrese, sa obohacuje postupne – Salamanka a prakticky ich dokončil v Paríži. (por. Autobiografia 67, 86)
V Manrese, na začiatku duchovnej ignaciánskej cesty, máme predovšetkým drahocennú informáciu o charaktere a podstate tejto knižočky. Nejde o knižočku, či dielo zrodené z učenosti alebo zo štúdia, ale predovšetkým z Božej inšpirácie, z Božieho vnuknutia a osobnej skúsenosti. Písmo, obsah a triezvosť Exercícií je prostriedkom múdrej a jednoduchej pedagogiky, ktorá sa nachádza zakorenená v osobnej histórii viery a nie v abstraktnej teológii alebo doktríne. Prirodzene, skôr než knižočka bolo dokončená a poznaná pod názvom Duchovné cvičenia, prešlo asi 25 rokov.
b) slzy, ktoré mu vyhŕkli z očí zo súcitu nad chudákom – prvé slzy, ktoré Ignác vyronil po odchode zo svojej vlasti, podľa Laíneza, sú jednou z foriem duchovnej útechy, ktorú Ignác neskôr bude opisovať v Exercíciách: „Tretie pravidlo sa týka duchovnej útechy: volám útechou, keď sa v duši vyvoláva nejaké vnútorné hnutie, s ktorým prichádza duša do vzplanutia v láske k svojmu Stvoriteľovi a Pánovi, a rovnako aj vtedy, keď žiadnu stvorenú vec na zemskom povrchu nemôže milovať samu o sebe, ale v Stvoriteľovi všetkých vecí. Rovnako aj vtedy, keď prelieva slzy, ktoré pohýnajú k láske k svojmu Pánovi, nech by boli z bolesti jej hriechov alebo z utrpenia Krista nášho Pána, alebo z iných vecí priamo upriamených k jeho službe a chvále. Napokon, volám útechou každé zosilnenie nádeje, viery a lásky a každú vnútornú radosť, ktorá volá a priťahuje k nebeským veciam a k primeranému zdraviu jeho duše, k jej upokojeniu a zmiereniu vo svojom Stvoriteľovi a Pánovi.“ (DC 316) Je veľmi zaujímavé a zároveň významné, že prvý prejav sĺz, v tomto zmysle, v tomto rozprávaní, dar tak odkrytý v živote sv. Ignáca, sa prejavil pri kontakte s chudobným, ktorý bol uponížený. (V DC sv. Ignác píše, že jezuita nasleduje predovšetkým Krista chudobného a pokorného.)
V tomto zážitku alebo v tejto skúsenosti súcitu až k slzám pre jedného chudobného sa nachádzajú spojené dve základné podoby alebo stránky ignaciánskej spirituality a pedagogiky:
1) hodnota citovosti (emocionálnosti) – cítiť, afekt, záľuba, láska, súcit – „vyjadriť alebo precítiť dej“ (DC 2); „objať ho v láske“ (DC 15); „aby som pocítil vnútorné poznanie“ DC 63); atď.
2) náklonnosť k chudobe (DC 23, 116, 136-147, 167); atď.
Pokračovanie – tri obdobia sv. Ignáca v Manrese.
(spracované podľa: J. M. Rambla, El peregrino, s. 39-40, Sal Terrae; Svätý Ignác z Loyoly. O Sebe. Dobrá kniha; Ricardo Garcia-Villoslada SJ, San Ignacio de Loyola. Nueva Biografia, s. 205-211)