Predhovor sv. Ignáca z Loyoly k uvažovaniu o životných stavoch (DC 135)
Sv. Ignác sa v Duchovných cvičeniach venuje aj uvažovaniu o životných stavoch. Napísal krátky predhovor, ktorý zachytáva v 135 bode DC: „Po uvažovaní o príklade, ktorý nám dal Kristus náš Pán, pre prvý stav, pozostávajúci v zachovávaní prikázaní tým, že bol poslušný svojim rodičom a pre druhý životný stav, týkajúci sa evanjeliovej dokonalosti, keď zostal v chráme a zanechal svojho pestúna a svoju matku, aby sa venoval výlučne službe svojho nebeského Otca: začneme súčasne, nazerajúc na jeho život, uvažovať a pýtať sa, v akom živote alebo stave chce si nami poslúžiť jeho božská Velebnosť. A preto akýmsi úvodom do toho bude nasledovné cvičenie, v ktorom uvidíme úmysel Krista, nášho Pána a v protiklade zase opačný úmysel nepriateľa ľudskej prirodzenosti; uvidíme tiež, ako sa treba pripravovať, aby sme došli k dokonalosti v hociktorom stave alebo živote, ktorý nám dá vyvoliť Boh, náš Pán.“ (DC 135)
Centrálnou myšlienkou sv. Ignáca v tomto bode je, aby sa človek, ktorý hľadá svoj životný stav, svoje povolanie, disponoval k tomu, aby dosiahol dokonalosť, v ktoromkoľvek životnom stave, ktorý mu Boh ponúka, aby si vybral. Preto, keď hovoríme o povolaní, môžeme ho porozumieť dvoma spôsobmi: 1) naše povolanie k svätosti; 2) povolanie žiť podľa určitého, konkrétneho životného stavu. Avšak, čo je v povolaní dôležité, prvý spôsob musí byť považovaný ako cieľ každého povolania, zatiaľ čo druhý spôsob je výhradnou cestou k tomu, aby sa dosiahol tento prvý cieľ.
Ježiš Kristus nám navrhuje na prvom mieste povolanie k dokonalosti v ktoromkoľvek životom stave, v ktorom by sme potom žili toto svoje povolanie. Toto je jeho hlboký úmysel. Ignác hovorí, že nepriateľ človeka, ktorého nazýva Luciferom (por. DC 136) sa usiluje predovšetkým pomiešať, či popliesť základné myšlienky, či idey alebo predstavy ohľadom toho čo znamená žiť kresťanskú dokonalosť. (por. DC 142) Sväté Písmo hovorí o osídlach (1Tim 3,7; 6, 9), úkladoch (Ef 6, 11), o zámeroch, o ľstivosti a zvodoch (2Kor 11, 3) zlého ducha. Zlého ducha veľmi málo zaujíma stav, ktorý by sme si chceli vybrať. Božie slovo nám naopak ukazuje úmysel Krista, ktorý všetkých volá k dokonalosti a k životu v pravde. (por. DC 146)
Preto je veľmi dôležité, aby osoba, ktorá hľadá svoje životné povolanie mala jasno v tom, v čom spočíva život v plnosti, v čom spočíva kresťanská dokonalosť. Toto pochopenie je základné, aby sa potom mohla urobiť dobrá voľba životného stavu. V čase voľby je základnom vedieť, že každej malej veci treba venovať veľkú dôležitosť.
Neskôr Ignác ponúka 169 bod DC, v ktorom stavia človeka hľadajúceho svoje povolanie pred pravdu, že najskôr je dôležité mať pred očami to, že chcem slúžiť Bohu, ako to urobil Ježiš, a potom hľadať dokonalosť v ktoromkoľvek životnom stave, ktorý nám dáva vyvoliť Boh, náš Pán (por. DC 135).
V Direktóriu, ktorý napísal páter Polanco, blízky spolupracovník sv. Ignáca, ktorý sa priamo učil od Ignáca ako dávať Duchovné cvičenia, píše o voľbe takto: „Vyjadrenie v Cvičeniach, že diskusia o voľbe by sa mala začať od kontemplácie tretieho dňa po kontempláciu piateho dňa, by sme mali chápať nie o samotných dňoch, ale skôr o meditáciách určených pre tieto dni. Ak sa totiž pozriete na dni Druhého týždňa, vidíte, že skôr, než sa dostanete do „prvého dňa“, čiže do dňa, v ktorom sa po prvý krát vykonáva všetkých päť cvičení spolu, musíte dva alebo tri dni predkladať cvičenia o Kristovom Kráľovstve, Vtelení a Narodení s opakovaniami a aplikovaním zmyslov. Ide tu teda o to, že čas na zaoberanie sa voľbou je buď deň, keď sa dáva cvičenie o tom, ako Ježiš ostal v chráme, keď mal 12 rokov alebo deň, keď sa dáva cvičenie o tom, ako prišiel do Nazareta dať sa pokrstiť (to by bol piaty deň, keďže hoci táto meditácia nasleduje hneď po predchádzajúcej, táto postupnosť sa narúša štvrtým dňom, ktorý sa venuje Dvom Zástavám a Trom typom ľudí). Dôvod pre zaoberanie sa vôľou je uvedený v úvode k úvahe o rôznych životných stavoch (DC 135). Keď sa Kristus podriadil svojim rodičom, dal príklad obyčajného životného stavu. Keď opustil svojich rodičov a išiel do Chrámu, preukázal druhý stav, stav hľadania dokonalosti evanjeliových rád. Teda toto je dobrý čas, aby sme predložili tému uvažovania o životnom stave, v akom by sme mali slúžiť Bohu. (Nie, že išiel z Nazareta do Chrámu bez vedomia rodičov. Vlastne šiel v ich spoločnosti, ale keď opúšťali miesto, kde v Jeruzaleme bývali a vracali sa do Nazareta, odišiel od nich a šiel do chrámu. Mal vtedy 12 rokov.)“ (Direktórium 20:74)
Kristus dal teda príklad dva krát: prvý krát, keď sa podrobil vôli rodičov a druhý, keď vyjadril formu druhého životného stavu opustiac svojich rodičov a vrátiac sa do chrámu, aby bol tam, kde je jeho Otec. Takže, keď kontemplujeme tieto tajomstvá života nášho Pána, môžeme začať uvažovať o stave, v ktorom máme slúžiť Bohu. Tento dokument, či prehovor sv. Ignáca je veľmi dôležitý, aby sme pochopili dynamiku ignaciánskej voľby. Preto by ho nemal podceniť ani ten, kto dáva duchovné cvičenia, ani exercitant, ani ten, kto úprimne hľadá osobný životný stav. Základom však ostáva úmysel Ježiša, ktorý je, aby všetci prišli k dokonalosti, nezávisle od toho, aký životný stav si vyberú.
V tomto predhovore sv. Ignáca ide o praktickú prípravu ducha exercitanta, aby dokázal urobiť patričnú životnú voľbu. Predovšetkým, voľba je niečo, čo si exercitant musí želať a nie je dobré ju robiť, ak nie je vnútorné želanie vybrať si v danej chvíli životný stav. Tento bod je preto v DC veľmi dôležitý a trvajú na ňom aj základné Direktóriá, ktoré hovoria o spôsobe a dynamike duchovných cvičení.
Samozrejme existujú aj isté podmienky, o ktorých hovoria predovšetkým Direktóriá, aby sa mohlo prejsť k dobrej voľbe: spôsobilosť exercitanta uskutočniť voľbu; smernice pre vykonanie dobrej voľby by sa nemali dávať nikomu, kto sa nechce rozhodnúť pre svoj životný stav ani nikomu, kto nie je indiferentný pokiaľ ide o rady alebo prikázania a plne sa neodovzdal do rúk Pána a nie je pripravený urobiť čokoľvek, čo sa páči Pánovi. (por. Direktórium 26:69) Exercitant musí ukázať veľa horlivosti, oduševnenosti a vyjadriť želanie postúpiť dopredu, aby stanovil a vymedzil stav svojho života (por. Direktórium 31:85) To znamená, že všeobecným pravidlo musí byť, že žiaden sa nepripustí k voľbe, bez toho, aby o ňu žiadal a si ju želal a aby sa presvedčil, či je vhodná táto vec, takže voľba sa nemusí dať tomu, kto ju nechce. (por. Direktórium 31:105)
Oficiálne Direktórium z roku 1599 pripomína, že v celých exercíciách nie je ťažšia chvíľa ako taká, ktorá by vyžadovala väčšiu zdatnosť a duchovné rozlišovanie ako doba voľby: duša je v nej vystavená rôznym pohybom a často i omylom, kedy človek býva premožený nielen zlom, ale obyčajne sa nechá oklamať i zdaním dobra a správnosti. (por. Direktórium 43:162)
Preto je dôležité venovať pozornosť potrebe a vážnosti voľby. Tu je predovšetkým treba pochopiť a mať pred očami, aké je dôležité zvoliť si životný stav. Človek ako bytosť rozumná musí svojej činnosti stanoviť cieľ, ktorý sa zhoduje s rozumom. Kresťan však musí všetky svoje skutky zamerať na cieľ nadprirodzený. Keď to má konať už pri jednotlivých skutkoch, tým viac pri voľbe stavu, z ktorého plynú takmer všetky skutky nášho života. Ak je cieľ životného stavu nesprávny, potom všetko, čo vedie k jeho dosiahnutiu, je pochybené.
Pri voľbe je dôležitá indiferentnosť, ako to zdôrazňujú Direktóriá. Ako ľudské telo má veľa údov, ale všetky údy nie sú oko alebo noha, ako hovorí sv. Pavol (por. 1Kor 12, 12n), tak aj v tele Cirkvi musia byť rôzne stupne a stavy. Pôvodcom tohto rozdelenia a rozčlenenia je Duch Svätý, ktorý každému určuje jeho miesto. Preto hovorí sv. Pavol: „Dary sú síce rozmanité, ale je len jeden Duch. A sú rozličné aj služby, ale je len jeden Pán.“ (por. 1 Kor 13, 4-6). Z toho vyplýva ako pán ukladá každému služobníkovi prácu a úlohu, tak aj Boh ľuďom. Preto nemá človek brániť, zabraňovať tomu, čo chce Boh v ňom a s ním vykonať, ale má mu verne slúžiť vo všetkom, čo bude od neho Božia velebnosť chcieť.
Voľba má veľkú hodnotu, to môžeme vidieť vo všetkých textoch, ktoré sv. Ignác vložil do Duchovných cvičení. A k tomu pristupuje ešte vlastný prospech, a to veľký, lebo ide o večnú spásu. Boh nikomu neodopiera pomoc, potrebnú pre spásu, ale svoju hojnejšiu milosť, svetlo a pomoc dá určite tomu, kto sa nevotrel do nejakého životného stavu sám z vlastnej vôle, ale zvolil si ho po predchádzajúcej starostlivej úvahe a usúdil, že sa to tak Bohu páči.
Preto je dôležité nasledovať nie svoju, ale Božiu vôľu. Keby sme sa v takej dôležitej veci riadili vlastným úsudkom a záľubou, ľahko by sme upadli do veľmi veľkých a škodlivých omylov. Keď však plníme Božiu vôľu, Boh ako náš Otec a Stvoriteľ neurčí pre nás to, čo by nebolo pre nás prospešné a na spásu, ale to, čo bude pre nás vhodné a primerané, lebo on nás pozná a miluje nás.
K voľbe životného povolania, stavu sa nemôžu pripustiť všetci exercitanti. Tí, ktorí už majú nezmeniteľný životný stav ako manželia a rehoľníci, nekonajú voľbu životného stavu. Týmto treba pomôcť, aby dokázali v tomto životnom stave žiť a snažili sa o dokonalosť, podľa miery milosti, ktorú im Pán Boh dá. Ale ani tým všetkým, ktorí ešte nemajú trvalý životný stav, nemá sa bez rozdielu predložiť voľba. (Podrobnejšie o tom hovoria Konštitúcie Spoločnosti Ježišovej v VII časti). Exercitant musí po voľbe túžiť a chcieť ju a požiadať o ňu, čo je veľmi dôležité. Voľba sa nesmie vnucovať, každý sa musí rozhodnúť pre túto etapu sám. Preto je nevyhnutná sloboda, indiferentnosť.
Sv. Ignác z Loyoly často zdôrazňuje indiferentnosť (slobodný od akejkoľvek nezriadenej náklonnosti, ochotný plniť Božiu vôľu, pokora, sloboda od pozemských dobier, atd.) Poslednou skutočnosťou, ktorú Ignác radí pre uskutočnenie voľby je vnútorne sa sústrediť na celú dobu voľby, aby sa duša nedala strhnúť k iným myšlienkam. (por. Direktórium 43:162-173)
(spracované podľa Alfredo Sampaio SJ, Los tiempos de elección en los Directorios de ejercicios, s. 65-67)