Úvod, aby sa mohla urobiť „voľba“ (DC 169)
„V každej dobrej voľbe, čo sa týka z našej strany, oko nášho úmyslu musí byť jednoduché, venujúc pozornosť jedine cieľu, pre ktorý som bol stvorený, a síce, na chválu Boha, nášho Pána a spásu svojej duše; a preto čokoľvek by som si vyvolil, musí byť k tomu, aby mi to pomohlo k cieľu, pre ktorý som bol stvorený, nie podriaďujúc, ani prispôsobujúc cieľ k prostriedku, ale prostriedok k cieľu: tak ako sa deje, že mnohí si najskôr zvolia oženiť sa, to, čo je prostriedkom, a na druhom mieste slúžiť Bohu nášmu Pánovi v manželstve, v ktorom slúžiť Bohu je cieľom. Rovnako sú iní, ktorí najprv chcú mať cirkevné výhody a potom slúžiť Bohu cez ne. Takže títo nejdú priamo k Bohu, ale chcú aby Boh sa prispôsobil k ich nezriadeným náklonnostiam, z čoho vyplýva, že robia z cieľa prostriedok a z prostriedku cieľ. Takým spôsobom to, čo položili na prvé, mali položiť na posledné miesto. Pretože najskôr si musíme dať za predmet chcieť slúžiť Bohu, čo je cieľ, a na druhom mieste prijať cirkevné výhody alebo sa ožením, ak sa mi to viac hodí, čo je prostriedkom pre cieľ; tak žiadna vec ma nemusí podnecovať k tomu, aby som prijal také prostriedky, alebo aby som sa ich zriekol, ale iba služba a chválenie Boha nášho Pána a večná blaženosť mojej duše.“ (DC 169)
Prvou dôležitou vecou, ktorú chce sv. Ignác v hodine uskutočnenia „voľby“ je to, aby exercitant sa nachádzal v stave indiferencie, bez žiadnej nezriadenej náklonnosti, tak aby nebol viac náchylný, ani necítil náklonnosť prijať predloženú vec, než ju zanechať, ani viac zanechať ju ako prijať ju; avšak, môžem sa nachádzať v prostriedku presnej váhy, aby som sledoval to, čo by bolo viac na slávu a chválu Boha nášho Pána a spásu mojej duše.“ (por. DC 179)
Taktiež Direktóriá trvajú neúnavne na potrebe indiferencie, aby sa mohlo vstúpiť do procesu „voľby“. Sv. Ignác v súbore svojich poznámok o Duchovných cvičeniach, v tzv. vlastnoručnom Direktóriu, stručne píše: „Predovšetkým musíme trvať na tom, aby človek, ktorý vstupuje do procesu voľby, urobil tak s úplnou odovzdanosťou svojej vôle a ak je to možné, aby dosiahol tretí stupeň pokory, v ktorej je zo svojej strany viac naklonený k tomu, čo sa najviac zhoduje s radami a príkladom Krista, nášho Pána, aby to bolo na rovnakú službu Bohu. Každý, kto nie je v indiferentnosti druhého stupňa, nie je spôsobilý vstúpiť do procesu voľby a je lepšie, aby sa venoval iným cvičeniam, pokým tento stupeň nedosiahne.“ (Direktórium 1:17) Podobne sa píše aj v poznámkach od pátra Fabia de Fabi: „Druhý týždeň s metódou voľby by sme nemali dávať nikomu, kto nie je indiferentný voči radám.“ (Direktórium 25:18) Alebo v tzv. krátkom Direktóriu, ktoré sa zachovalo v archívoch belgickej provincie z obdobia 16 storočia sa píše: „Ohľadom voľby si všimnite, že smernice pre vykonanie dobrej voľby by sa nemali dávať nikomu, kto sa nechce rozhodnúť pre svoj životný stav ani nikomu, kto nie je indiferentný pokiaľ ide o rady alebo prikázania a plne sa neodovzdal do rúk Pána a nie je pripravený urobiť čokoľvek, čo sa páči Pánovi.“ (Direktórium 26:69)
Indiferencia v procese „voľby“ je dôležitá a je potrebné ju hľadať všetkými možnými prostriedkami, predovšetkým však úprimnými rozhovormi a rôznymi cvičeniami: „Druhá látka, o ktorej sa hovorí vo Fundamente bola indiferentnosť a zanechanie všetkého, čo by mal mať človek ohľadom vecí, ktoré môžu mať dobrý alebo zlý účel, a ktoré človek môže použiť dobre alebo zle. Toto je totiž druhá vec, ktorú musí dosiahnuť človek, ktorý vykonáva Cvičenia Prvého týždňa s Pánovou milosťou a ten, kto dáva Cvičenie sa musí snažiť s Pánovou milosťou priviesť exercitanta každým možným spôsobom k tejto indiferentnosti, pretože dobrá voľba a správna pripravenosť na ňu od toho závisí. A ak vníma, že exercitant bude priťahovaný k niečomu, čo prekáža tejto indiferentnosti, musí sa úprimne snažiť vo svojich rozhovoroch a skrze cvičenia posúvať ho postupne k tomu, pokým Pán skrze svoju dobrotu ho k tomu neprivedie. Mal by poznamenať, že toto je jeden z podstatných bodov Cvičení.“ (Direktórium 10:39)
O indiferenciu sa treba usilovať aj prostredníctvom modlitby: „Pokým si nie sme istí, aká je Božia vôľa a vôľa predstavených, musíme ostať v dokonalej indiferentnosti vôle. Čakáme, kým budeme pohnutí a modlíme sa, aby nám dal svetlo poznať jeho vôľu a vysloviť dvakrát s Prorokom: „Moje srdce je pripravené, ó, Bože, moje srdce je pripravené“ (Ž 108, 2).“ (Direktórium 16:31)
Ak totiž niet indiferencie v procese voľby, je vhodné aby sa odložila. Túto skutočnosť potvrdzuje páter Polanco, blízky spolupracovník sv. Ignáca: „V prípadoch, keď sa chce exercitant zaoberať otázkou zanechania alebo prijatia nejakého úradu alebo si chce vybrať životný stav, mal by tiež počas Druhého týždňa dostať Cvičenia, ktoré sa týkajú voľby. Ale ak sa takýto človek neprejaví ako vynikajúco dobre pripravený a nedosiahne skutočné sebazaprenie pri hľadaní Božej vôle, bolo by lepšie (zvlášť v otázkach voľby životného stavu), aby sa neponáhľal urobiť rozhodnutie, ale odložiť ho na iný čas, keď bude slobodnejší od akéhokoľvek vplyvu sebalásky. Keď sú takíto ľudia pripravení urobiť voľbu, mali by postupovať podľa týchto smerníc.“ (Direktórium 20:16) V podobnom duchu píše aj páter Diego Miró, tiež blízky spolupracovník sv. Ignáca: „Ak človek sa chce rozhodnúť o svojom životnom stave, ale nie je indiferentný voči nasledovaniu rád alebo prikázaní a ešte sa skutočne neodovzdal do Pánových rúk a nie je pripravený vykonať to, čo Pán chce, mali by sme úplne vynechať celé pojednanie o metóde pre vykonanie dobrej voľby. Ak je to vhodné, mal by potom pokračovať v Cvičeniach alebo ich ukončiť alebo odložiť na neskorší čas.“ (Direktórium 23:78)
Zodpovednosť za proces „voľby“ má samozrejme aj exercitátor, teda ten, kto dáva duchovné cvičenia. Exercitátor si musí overiť u exercitanta, či je pripravený na proces „voľby“, či je schopný ju vykonať, či je ochotný vložiť svoju vôľu o Božích rúk. Túto vec približuje opäť páter Polanco: „. Večer piateho dňa, keď sa exercitátor spýtal, čo exercitant robil počas dňa, mal by sa snažiť zistiť, či jeho postoj je taký, že je pripravený vykonať voľbu. Táto pripravenosť spočíva v tom, že svoju vôľu vloží do Božích rúk, pokiaľ ide o zachovávanie cesty prikázaní alebo cesty rád a bude to v akejsi rovnováhe alebo skôr, keď bude viac inklinovať k radám, mal by zistiť, čo je to Božia vola. Ale ak je zrejmé, že viac inklinuje k prikázaniam a odťahuje sa od cesty rád, potom nie je správne pripravený a nie je nádej, že vykoná dobrú voľbu. Jeho postoj averzia voči dokonalejšej ceste a jeho sklon k menej dokonalej ceste prinúti jeho rozum, aby si vymyslel príčiny v súlade so svojím sklonom. Takíto ľudia by nemali vstúpiť do troch dôb voľby. Ale môžu dostať cvičenie šiesteho dňa, ktoré vykonajú na ďalší deň a môžeme im vysvetliť (ústne, nie diktovať) úvody k vykonaniu voľby životného stavu (169) a o látkach, o ktorých by sa mala vykonať táto voľba (170nn.). Mali by sme im povedať, aby opakovali meditácie o Troch druhoch ľudí a Troch spôsoboch pokory a snažiť sa pripraviť tak, že budú prosiť Boha o to, aby sa mu odovzdali. Majú prosiť (ako sme povedali) o to, že ak je to rovnako alebo viac milé Bohu, aby ich naklonil k túžbe po zvolení cesty rád a nie cesty prikázaní.“ (Direktórium 20:78)
Indiferencia v procese „voľby“ preto zohráva dôležitú úlohu, ide doslova o stav hlbokej vnútornej slobody, ku ktorej musí exercitant dospieť predchádzajúci cvičeniami, ktoré sv. Ignác ponúka vo svojich Duchovných cvičeniach.
Tzv. Oficiálne Direktórium sa dotýka tohto bodu v rôznych situáciách. V prvom texte, v ktorom sa hovorí o rozličných službách a rôznych povolaniach, text potvrdzuje, aby sa človek nebránil tomu, čo chce Boh realizovať v ňom, ale aby bol pohotový slúžiť verne svojmu Pánovi, a to vo všetkom, čo si on želá: „. Indiferentnosť pri voľbe. – Ako ľudské telo má veľa údov, ale všetky údy nie sú oko alebo noha, ako hovorí sv. Pavol (por. 1Kor 12, 12 nn), tak aj v tele Cirkvi musia byť rôzne stupne a stavy. Pôvodcom tohto rozdelenia a rozčlenenia je Duch Svätý, ktorý každému určuje jeho miesto. Preto hovorí sv. Pavol: „Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý.“ (1Kor 12, 4–6). Z toho vyplýva, že tak ako pán ukladá každému služobníkovi prácu a úlohu, tak aj Boh ľuďom. Preto nemá človek brániť tomu, čo chce Boh v ňom a s ním vykonať, ale má mu verne slúžiť vo všetkom, čo bude od neho Božia velebnosť chcieť.“ (Direktórium 43:164)
Táto indiferencia musí byť totálna, to znamená, aby človek, exercitant bol ochotný a predovšetkým naklonený plniť to, čo chce od neho Boh. Tzv. Oficiálne Direktórium hovorí o potrebnej slobode od všetkých náklonností: „Exercitantovi, ktorý chce konať voľbu, veľmi pomôže, keď sa bude snažiť, aby bol slobodný od akejkoľvek nezriadenej náklonnosti a aby bol úplne indiferentný voči všetkému a naklonený len tomu, aby plnil vo všetkom svätú Božiu vôľu a to tak, ako ju spozná. Preto keby sa spozorovalo, že je veľmi naklonený k bohatstvu, menej však k chudobe, nebol by dobre disponovaný a nebolo by možné očakávať ani dobrý výsledok voľby. Táto náklonnosť totiž, odvrátená od cesty dokonalejšej a obrátená k ceste nedokonalejšej, by ťahala rozum, aby vyhľadával dôvody pre cestu nedokonalejšiu. A pretože – ako sa hovorí – každý chápe veci svojím spôsobom, ľahko by sa stalo, že by svoju vôľu považoval za vôľu Božiu. Preto musí dosiahnuť tretí stupeň pokory, o ktorom sa hovorí v exercičnej knižke alebo aspoň druhý spôsob. Na jeho dosiahnutie slúžia meditácie o Dvoch zástavách, o Troch dvojiciach a iné. A preto by sa mal v týchto meditáciách zdržať dlhšie, aby sa pomaly dostal do takej rovnováhy duše jednak vlastnou námahou, a jednak si to od Boha vyprosoval horlivými modlitbami. Keď však nedôjde k tomuto zrieknutiu a k tejto indiferentnosti, musia sa pojednania o spôsobe voľby vypustiť. Ak sa to zdá užitočné, potom sa má pokračovať v ďalších cvičeniach, aby nimi, pokiaľ je to možné, dosiahol väčšiu zrelosť. Alebo skoro duchovné cvičenia skončiť.“ (Direktórium 43:171)
Ak by exercitant nevlastnil túto indiferenciu, a naopak by sa spozorovala v ňom láska, pokiaľ ide o veci, ktoré považuje za usporiadané, sv. Ignác nariaďuje, „aby sa preskúmala a vyskúšala jeho náklonnosť k nim. (por. DC 342) Pretože, „prvá je, že táto láska, ktorá ma pohýna a mi hovorí dať almužnu, zostupuje z hora, z lásky Boha nášho Pána, aby som prvý pocítil v sebe, že láska väčšia alebo menšia, ktorú mám k takýmto osobám je pre Boha, a aby v motíve pre ktorý ich viac milujem, zažiaril Boh.“ (DC 338)
V tejto preambule alebo predhovore ako si urobiť dobrú voľbu, sv. Ignác s jasnosťou a precíznosťou navrhuje dve veci:
1) oko nášho úmyslu, či plánu alebo predsavzatia musí byť jednoduché – „Lampou tela je oko. Ak bude tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle. Ale ak sa tvoje oko zakalí, bude celé tvoje telo vo tme. A keď už svetlo, čo je v tebe, je tmou, aká bude potom tma sama?!“ (Mt 6, 22-23); „ Lampou tela je tvoje oko. Ak bude tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle. Ale ak sa zakalí, bude aj tvoje telo vo tme. Daj si teda pozor, aby svetlo, čo je v tebe, nebolo tmou.“ (Lk 11, 34-35)
2) smer tohto úmyslu, či predsavzatia musí byť usporiadaný.
Čo sv. Ignác rozumie pod jednoduchým úmyslom? Je to taký, ktorý si zaumieni jediný cieľ, s vylúčením iných cieľov protikladných alebo rozdielnych, ale tiež cieľov prebiehajúcich v rovnakom čase. Toto je vlastná sila a podstata posledného a najvyššieho cieľa, o ktorom sv. Ignác pojednáva v tomto bode, a to želajúc si taký cieľ, pre ktorý som bol stvorený, totiž, chválenie Boha nášho Pána a spásu svojej duše. (por. DC 23) Tento cieľ je následkom Princípu a Fundamentu, v ktorom tento úmysel je tou najlepšou dispozíciou, aby sa urobila dobrá voľba. A ten, kto by nemal takýto úmysel v momente voľby, nenapredoval by, a ťažko by ho dosiahol.
Čo sv. Ignác rozumie pod usporiadaným úmyslom? Pre sv. Ignác, jednoduchý úmysel je usporiadaný úmysel. Jednoduchosť sa stráca, keď sa úmysel stane neusporiadaným. Tento neporiadok sa môže prejaviť rôznymi spôsobmi: nasmerovaním a ťahaním cieľa k prostriedku a nie prostriedku k cieľu; tým, že nejde priamo k Bohu, ale chce, aby Boh prišiel k ich neusporiadaným náklonnostiam; robením z cieľa prostriedok a z prostriedku cieľ. Všetky tieto vyjadrenia, ktoré svojím spôsobom môžeme nájsť v Duchovných cvičeniach opisujú neporiadok v úmysle. Jednoduchý a usporiadaný úmysel má tiež svoj plán cesty, sv. Ignác ho vyjadril v tomto bode. (por. DC 169)
Povedané iným spôsobom, táto preambula alebo tento predhovor pojednáva o praktickej aplikácii Princípu a Fundamentu vo vzťahu k matérii „volieb“. Tzv. Oficiálne Direktórium hovorí, že táto preambula k voľbe sa takmer zhoduje s Princípom a Fundamentom (človek je stvorený, aby chválil, vzdával úctu a slúžil Bohu nášmu Pánovi – inými slovami – človek je stvorený, aby poznal, miloval a slúžil Bohu a týmto si spasil svoju dušu), ktorý sv. Ignác uvádza pred vstupom do Exercícií: „Potom je potrebné už bližšie pristúpiť k voľbe a predovšetkým vysvetliť predohru voľby, ktorá sa takmer zhoduje s Fundamentom pred exercíciami. Kto o ňom dobre meditoval, nebude tu mať žiaden problém.“ (Direktórium 43:216)
Na záver pripájam body z Duchovných cvičení sv. Ignác, ktorú sú úzko prepojené s bodom 169, ktorý je úvodom k urobeniu „voľby“. Pripojené body sú usporiadané v poradí ako nasleduje text bodu 169: DC 135, 163, 164, 189, 23, 179, 189a, 16, 154, 21, 97, 172, 179, 153, 46, 181.
(spracované podľa Alfredo Sampaio SJ, Los tiempos de elección en los Directorios de ejercicios, s. 68-71)