Tretie pravidlo: Opis duchovnej útechy (DC 316)
„Tretie pravidlo sa týka duchovnej útechy: volám útechou, keď sa v duši vyvoláva nejaké vnútorné hnutie, s ktorým prichádza duša do vzplanutia v láske k svojmu Stvoriteľovi a Pánovi, a rovnako aj vtedy, keď žiadnu stvorenú vec na zemskom povrchu nemôže milovať samu o sebe, ale v Stvoriteľovi všetkých vecí. Rovnako aj vtedy, keď prelieva slzy, ktoré pohýnajú k láske k svojmu Pánovi, nech by boli z bolesti jej hriechov alebo z utrpenia Krista nášho Pána, alebo z iných vecí priamo upriamených k jeho službe a chvále. Napokon, volám útechou každé zosilnenie nádeje, viery a lásky a každú vnútornú radosť, ktorá volá a priťahuje k nebeským veciam a k primeranému zdraviu jeho duše, k jej upokojeniu a zmiereniu vo svojom Stvoriteľovi a Pánovi.“ (DC 316)
Ide o základné pravidlo nielen v rámci schopnosti posúdenia rôznych duchov, ale aj pre pochopenie postoja sv. Ignáca z Loyoly pokiaľ ide o problém mystiky. Svedčia o tom mnohé písomnosti, predovšetkým z jeho posledných rokov života.
Mnohé myšlienky z toho bodu (DC 316) približuje sv. Ignác aj v bodoch 15, 48, 87 a 150. Sv. Ignác v pravidlách opisuje podstatu alebo charakter útechy. Napríklad vo vlastnoručne napísanom Direktóriu Ignác opisuje útechu, že ide o vnútorný pokoj, duchovnú radosť, vieru, nádej, lásku, slzy a pozdvihnutie mysle, a že toto všetko sú dary Ducha Svätého. (por. Direktórium 1:11) Útechu osobitne spomína predovšetkým v procese voľby, keď človek rozpoznáva svoje povolanie. Ignác hovorí, že takémuto človekovi treba vysvetliť, čo je to útecha, čiže čo je to duchovná radosť, láska, nádej pre veci zhora, slzy a každý vnútorný pohyb, ktorý ponecháva dušu v úteche v našom Pánovi. (por. Direktórium 1:18)
Páter Polanco opisuje útechu podobnými slovami ako sv. Ignác: Útecha je vnútorná duchovná radosť. Je to pokoj mysle, nádej upevnená v Bohu a zameraná na vznešené veci, viera v Boha usmernená a usmernená na vyššie veci, skúsenosť svätej lásky, slzy a pozdvihnutie mysle k Bohu. Aj Polanco dodáva, že to všetko sú dary Ducha Svätého. (por. Direktórium 20:81) Ďalší jezuita, blízky spolupracovník sv. Ignác Diego Miróa tiež dáva do súvisu útechu s voľbou životného povolania a hovorí: V druhej dobe pre správne vykonanie voľby sa hovorí, že povolanie rozpoznávame na základe skúseností útechy a neútechy. Útecha je teda duchovná horlivosť, láska a nádej v nadprirodzené skutočnosti a každý pohyb, ktorý necháva dušu v úteche, ako sa to hovorí v „treťom pravidle“ pre rozlišovanie duchov pre prvý týždeň. (por. Direktórium 23:85)
Zaujímavo opisuje útechu aj tzv. Oficiálne Direktórium – „Čo je útecha? Útecha nie je stav, ale duchovný nadprirodzený dar. Keď má človek útechu, ľahko koná skutky čností, dokonca s radosťou, s chuťou a zanietením…jej prejavy sú rôzne, napríklad pokoj y vnútorný mier: duchovná radosť, svetlo, jasnejšie poznanie Božích vecí, slzy, pozdvihnutie mysle k Bohu, zakotvená nádej v Bohu, zmysel pre večné veci, obrátenie sa k nebeským veciam…a iné podobné účinky a city. To všetko je od dobrého ducha.“ (por. Direktórium 43:192)
Sv. Ignác z Loyoly ďalej pripomína, že útecha je aktuálne prítomná milosť, ktorá má tri stupne: a) bezplatná – všetko je dar a milosť od Boha nášho Pána (por. DC 322); b) hmatateľná – to znamená, že aktuálna milosť sa stáva citeľnou v psychologickom vedomí, v ktorom človek cíti dielo dobrého ducha (por. DC 62, 118, 175…., 320); c) utešujúca, upokojujúca – to znamená v sebe samej.
a) Útecha – „bezplatná milosť“ – znova je dôležité si pozorne prečítať spomenuté Direktóriá, ktoré hovoria o tom, že útecha je darom Ducha Svätého. (por. Direktórium 1:11; 20:81; 43:192) Ignác však o úteche píše aj vo svojich listoch a pripomína, že je to dar od Boha. V liste Jaimovi Cassadorovi, ktorý bol biskupom v Barcelone a dobrodincom sv. Ignáca (viackrát mu poslal milodary a príspevky na štúdiu do Paríža) Ignác napísal: „Keďže od Boha nášho Pána je charakteristické dávať chápanie a nie ho odstraňovať; práve tak dáva nádej y nie beznádej. A to pripomínam, že bez inej vnútornej príčiny…“ (Benátky, 12 februára 1536) Najviac však sv. Ignác hovorí o úteche ako bezplatnej milosti v liste rehoľnej sestre Tereze Rejadell (veľmi dôležitý list o rozlišovaní): „…Pán má vo zvyku dať alebo dovoliť dve lekcie alebo poučenie. Prvú dáva, druhú dovoľuje. Tú, ktorú dáva je vnútorná útecha, ktorá odstraňuje každý nepokoj a prináša každému lásku Pána a každému vnáša svetlo veľkej útechy, každému odkrýva mnohé tajomstvá…napokon, s touto božou útechou všetky práce sú potešením, radosťou, a všetky námahy a vyčerpanie uľahčením. Ten, ktorá kráča s týmto oduševnením, zápalom a vnútornou útechou, bremeno nie je tak ťažké, žeby sa mu nejavilo ľahké; ani pokánie (utrpenie), ani iná veľká práca, nech by bola akokoľvek nepríjemná. Táto (božia útecha) nám ukazuje a otvára cestu toho, čo musíme nasledovať, a utekať od toho opačného; ona nie je vždy v nás, ale vždy kráča svojimi určitými (istými) dobami podľa usporiadania a toto všetko pre náš prospech, či úžitok…“ (Benátky, 18 jún 1536) Ignác takisto píše o vnútornej úteche Františkovi de Borja, že „takýmito svätými darmi, rozumejúc tie, ktoré nie sú v našej vlastnej moci, aby sme ich priniesli kedy chceme, ale ktoré sú čisto darované od Toho, kto dáva a môže každé dobro: tak ako sú…sila viery, sila nádeje, sila lásky, radosť a duchovný pokoj, slzy, silná útecha, pozdvihnutie mysle, dojmy a božie osvietenia, s všetkými inými potešeniami a usporiadanými duchovnými zmyslami…“ (20 septembra 1548) V tomto liste táto náuka o bezplatnosti útechy je platná, hoci v tomto konkrétnom prípade sa jedná predovšetkým o dary mystické a práve preto sú špeciálne bezplatné.
b) Útecha – „hmatateľná milosť“ – pre útechu, podľa sv. Ignáca z Loyoly, nie je dostatočná číra skúsenosť silného pôsobenie utešiteľa, majúca vplyv iba cez skrytú milosť. Aby prišla pravá útecha, podľa sv. Ignáca sa vyžaduje, aby vplyv milosti bol nejakým spôsobom zjavným, či očividným: a to je predovšetkým v psychologickom vedomí človeka. Útecha a neútecha vstupujú podľa Ignáca v kategóriách myšlienok, ktoré prichádzajú z vonka: jedna od dobrého ducha a druhá od zlého ducha (DC 32), a ktoré sa pociťujú ako také. (Bod 32 DC sa zároveň môže porovnať s bodmi 347 a 351, ktoré hovoria o myšlienkach a vplyvoch rôznych duchov, ale tiež aj o škrupuliach.) To je v dosahu tak častých vyjadrení ako “cítiť“ a „zažiť, prežiť, vyskúšať“ útechu. Iba toto môže byť význam vyjadrení „veľká láska a intenzívna milosť“ (por. DC 320), „toľkých milostí“ (por. DC 322), protichodných k vyjadreniu „dostatočná milosť“ (por. DC 320, 324) Totiž, „hmatateľná milosť alebo cítená s jasnosťou“ a „skrytá milosť alebo necítená s jasnosťou“ sa v žiadnom prípade nemôžu rozumieť v zmysle viac alebo menej milostí, viac hodnotná alebo menej hodnotná milosť.
c) Útecha – „utešujúca milosť“ – ide o dobro tzv. prospešnej, užitočnej milosti. Predmetom tejto útechy alebo tohto dobra je Boh a jeho dary. Útecha je akoby návšteva Boha, stretnutie s Bohom. Sv. Ignác túto milosť opisuje veľmi často vo svojom Denníku – napríklad pri modlitbe a slávení svätej omše (por. 36, 108, 110, 115, 119, 149…), ale tiež ju spomína aj vo svojej Autobiografii – „Kvôli týmto svätým túžbam čoskoro som zabudol na myšlienky o minulom živote. V tom ma utvrdilo videnie, ktoré sa odohralo nasledovne. Keď som sa raz v noci zobudil, videl som celkom jasne obraz Panny Márie s Ježiškom. Keď som sa dlhý čas naň díval, dostal som nesmierne veľkú útechu a prenikla ma taká veľká ošklivosť nad celým mojím minulým životom a zvlášť nad telesne zmyselnými vecami, že sa mi zdalo, ako keby sa mi zotreli z duše všetky predstavy, ktoré som mal prv do nej vtlačené. Od tej hodiny až do augusta 1553, kedy sa práve toto píše, nikdy som ani najmenším súhlasom neprivolil k telesným veciam. Podľa tohto úsudku možno usudzovať, že to bola Božia vec, hoci ja sám by som sa neodvážil o tom čosi viac povedať, iba potvrdiť, čo bolo vyššie spomenuté. Môj brat a všetci ostatní domáci podľa zovňajška spozorovali premenu, ktorá sa odohrala v mojej duši.“ (Autobiografia 10); „…V tom čase, keď som bol vo Vicenze, mal som veľa duchovných videní a takmer pravidelne veľa útech, práve opačne, ako keď som bol v Paríži. Zvlášť keď som sa začal pripravovať na kňazskú vysviacku v Benátkach a keď som sa pripravoval slúžiť prvú svätú omšu, mával som na všetkých tých cestách veľké nadprirodzené navštívenia, podobné tým, ktoré som mával v Manrese….“ Autobiografia 95); „…Šli sme teda do Ríma. Rozdelili sme sa do troch alebo štyroch skupín; ja som šiel spolu s Fabrom a Laínezom. Na tejto ceste sa mi dostalo zvláštne navštívenie od Boha. Rozhodol som sa, že keď budem kňazom, nebudem rok slúžiť omšu, ale budem sa pripravovať a prosiť Pannu Máriu, aby ma pridružila k svojmu Synovi. Keď som bol jedného dňa v kostolíku, vzdialenom niekoľko míľ od Ríma a modlil som sa tam, pocítil som takú veľkú premenu vo svojej duši a tak jasne som videl, že ma Boh Otec pridružuje ku Kristovi, svojmu Synovi, že som sa neodvážil o tom vôbec pochybovať; bol som si istý, že ma Boh Otec skutočne pridružil k svojmu Synovi…“ (Autobiografia 96) Podobne sv. Ignác vysvetľuje tzv. utešujúcu milosť aj vo svojich listoch. Ďalej sv. Ignác pripomína, že poznanie tohto prítomného dobra, návštevy Boha, je skúsenosť z diela alebo práce dobrého ducha alebo Boha, a toto dobre môže mať viaceré formy, ktoré sa prejavujú vo viacerých typoch útechy.
d) Dva najvyššie prejavy útechy – 1) svetlo v chápaní alebo uvažovaní; 2) vnútorné pohyby, či návrhy vo vôli. Tieto útechy sa môžu prejavovať v jemnosti, miernosti, nežnosti, potešení, v rozšírení zmyslu pre duchovné silu a čnosti a samozrejme v pokoji, ktorú duchovná útechu vždy prináša. Pokoj, ktorý je jediným podstatným elementom každej útechy.
(spracované podľa: Darío López Tejada SJ, Los Ejercicios espirituales de san Ignacio de Loyola, s. 844-849)