Veľkodušnosť
„Pane, nevládne veľká márnotratnosť v stvorenstve?
Plody nevyvážia to, čo sa stratí na semene.
Pramene vyvierajú vodu vo veľkej hojnosti.
Slnko vyžaruje návaly svetla.
Nech ma tvoja veľkodušnosť učí, v čom je veľkosť duše.
Nech ma tvoja štedrosť chráni pred tým, aby som bol skúpy.
Keď vidím, ako máš otvorenú ruku, aký si štedrý a dobrý, daj, aby som aj ja, zo svojej strany dával bez toho, aby som počítal, ako kráľovský Syn, ako Syn Boží.“
Slovami tejto modlitby presne vystihuje brazílsky biskup Don Helder Camara presne to, čo Ignác píše v piatej poznámke svojej knihy duchovných cvičení:
„Tomu, kto si robí duchovné cvičenia, veľmi osoží vstúpiť do nich s veľkou odvahou a šľachetnosťou voči svojmu Stvoriteľovi a Pánovi“ (DC 5). Zmýšľanie veľkodušnosti bolo komentátormi exercícií vždy interpretované ako „základný predpoklad“ pre exercície, duchovné cvičenia. Malichernosť a úzkoprsosť sú zlé predpoklady pre cestu exercícií a života.
To sa dá ľahko overiť pohľadom na osobné stretnutia. Čím viac sa kladie podmienok – čím viac sa do rozhovoru vnáša „keď“ a „ale“, čím viac každý z partnerov myslí na zaistenie a čím viac sa obáva, aby nebol ukrátený, tým ťažšie sa prichádza k stretnutiu a ku zakoreneniu sa vo vzťahu. Tu musia partneri pracovať na tom, aby pomaly odstránili podmienky. V politike je to hodina „opatrení, ktoré vytvárajú dôveru“.
Ako vyzerá táto veľkodušnosť, ktorá umožňuje viac života? Odpoveď nám pomôže dať spätný pohľad na text knihy Duchovných cvičení. Ignác hovorí o tom, „con grande animo“, teda s veľkým duchom, so širokým srdcom sa dať do exercícií.
Tomáš Akvinský definuje veľkodušnosť ako rozpätie duše k veľkým veciam (Extensio animi ad magna). Teda byť veľkodušným znamená ponajprv mať zmysel pre veľké veci: mať veľké nádeje, ďalekosiahle túžby, vízie, sny a ďaleko siahajúce perspektívy. „Chcem všetko“, povedala raz „malá“ Terézia; „Boh sám mi vystačí“, je výraz „veľkej“ Terézie; a Mary Wardová to isté vyjadrí slovami: „Neuspokoj sa s ničím, čo je menšie ako Boh.“ – Tieto výrazy sú tak veľké a skoro niekomu zastavia dych, že sa takmer cítime nútení zastať sa malého, ľudského, ohraničeného, zemského.. Ale pre skutočne veľkých svätých to nie je protiklad. Veď vidia Božie zjavenie, „nad ktoré sa nemôže vymyslieť nič väčšieho“ (Anzelm z Canterbury), v najmenšej kvapke rosy, v prírode, v Ježišovi, v každom človekovi.
Práve pohľad na veľkého Boha, ktorý rozdáva „v dobrej, natlačenej, natrasenej, vrchovatej miere (por. Lk 6,38), otvára ľudské srdce, aby sa ono samo stalo širokým a veľkým. Ako pohľad na ohromujúce pohorie, na širokú krajinu alebo na more rozšíri dych a hruď, tak sa rozšíri človek, keď sa díva na Boha, ktorý veľmi prevyšuje všetky predstavy, a ktorý dáva „nekonečne viac“ ako sme my schopní „vyprosiť a vymyslieť“ (Ef 3,20).
Ježiš názorne zobrazuje veľkodušnosť Boha v porovnaní s úzkoprsosťou človeka v podobenstve o nemilosrdnom sluhovi. Sluhovi sa odpustí astronomicky vysoká suma dlhu; avšak on sám vzápätí utláča a dá väzniť spolusluhu kvôli smiešne malej sume (por. Mt l8, 23-35).
Rozjímanie o Kristovej výzve v exercíciách ukazuje Krista, ktorému ide „o všetko“ a ktorý pozýva s ním „cez deň sa namáhať a v noci bdieť“ (DC 93), aby sa všetkým zvestovalo evanjelium.
Pre Ignáca existuje na „prosiace volanie“ takého „štedrého a ľudského kráľa“ (DC 94) iba jedna odpoveď; je sformulovaná v modlitbe, ktorá sa pripisuje „rytierovi“ Ignácovi:
„Večné Slovo, jednorodený Syn Boží, nauč ma pravej veľkodušnosti. Nauč ma tebe slúžiť, ako si to právom zasluhuješ: aby sme dávali a nepočítali; aby sme bojovali a nedbali na rany; aby sme pracovali a netúžili po odpočinku; aby sme sa obetovali a nečakali inú odmenu ako vedomie, že sme splnili tvoju svätú vôľu.“
(Spracované podľa: Willi Lambert SJ, Z lásky ku skutočnosti)