Sv. Ignác: Predstavovať si, je to isté, čo želať si? (Autobiografia 6, 9)
Na začiatku svojho obrátenia Ignác potreboval niečo hmatateľné, niečo konkrétne pre svoj duchovný život: pokánie za minulý spôsob života, napodobňovanie svätých, blízkosť Ježiša v meste jeho pozemskej prítomnosti: Jeruzalem. Podobné príklady môžeme nájsť vo Svätom Písme: „Mojžiš pásol ovce svojho tesťa, madiánskeho kňaza Jetra. Keď raz hnal ovce na púšť, došiel k Božiemu vrchu Horeb. Tu sa mu zjavil Boží anjel v ohnivom plameni z tŕňového kríka. Keď naň hľadel, videl, že tŕňový krík horí plameňom, ale nezhára. Vtedy si Mojžiš povedal: „Pôjdem a obzriem si ten čudný jav. Prečo tŕňový krík nezhorí.““ (Ex 3, 1-3); „Zachariáš povedal anjelovi: „Podľa čoho to poznám? Veď ja som starec a moja manželka je v pokročilom veku.“ Anjel mu odpovedal: „Ja som Gabriel. Stojím pred Bohom a som poslaný hovoriť s tebou a oznámiť ti túto radostnú zvesť. Ale onemieš a nebudeš môcť hovoriť až do dňa, keď sa toto stane, lebo si neuveril mojim slovám, ktoré sa splnia v svojom čase.““ (Lk 1, 18-20); a iné.
Tieto konkrétne veci chcel Ignác uskutočňovať počas svojho putovania. Dlhé hodiny potom kráčal predstavujúc si konkrétne veci, ktoré chcel urobiť. O „predstavách“ Ignác hovorí: „Keď som si viac ráz prečítal tie knihy, začalo sa mi akosi páčiť to, čo som v nich našiel napísané. Keď som odložil čítanie, niekedy som sa zastavoval a zamyslel nad vecami, o ktorých som čítal, ale inokedy som sa navracal k svetáckym veciam, na ktoré som predtým zvyčajne myslieval. Medzi toľkými márnosťami, ktoré mi prichádzali na pamäť, jedna mi tak zaujala srdce, že som sa jej hneď celkom oddal, a to zavše až dve, tri alebo aj štyri hodiny, bez toho, že by som si to bol uvedomil. Predstavoval som si, čo všetko urobím v službe istej dámy: aké prostriedky použijem, aby som mohol ísť do krajiny, v ktorej žila, aké básne zostavím a aké slová jej poviem a aké rytierske činy so zbraňou v ruke vykonám v jej službách. Tak veľmi som bol zamilovaný do týchto plánov, že nikdy som nehľadel na nemožnosť ich uskutočniť, pretože tá dáma nepochádzala z obyčajnej šľachty: nebola ani grófka, ani vojvodkyňa, ale z oveľa vyššieho stavu, ako bol ktorýkoľvek z týchto stavov.“ (Autobiografia 6)
A o „túžbach, či želaniach“: „Z tejto lekcie som si nadobudol nemálo svetla a potom som začal vážnejšie rozmýšľať o svojom minulom živote a o potrebe konať zaň pokánie. V tejto dobe sa mi vzbudzovali v srdci túžby nasledovať svätých, pričom som nehľadel na okolnosti, ale som si len sľuboval, že s Božou milosťou urobím aj ja to, čo urobili oni. Najviac som však túžil po tom, aby som hneď po uzdravení mohol ísť do Jeruzalema, ako som už spomenul a aby som mohol zachovávať pôsty a robiť pokánie, aké zvyčajne vnuká šľachetné srdce, roznietené láskou k Bohu. Kvôli týmto svätým túžbam čoskoro som zabudol na myšlienky o minulom živote.“ (Autobiografia 9-10)
Predstavivosť a želanie
Predstavivosť dospieva konečne k svojmu cieľu, realizuje bezprostredne jeho úmysel, či predsavzatie, zrazu je mu všetko možné, pretože je to čím ďalej reálne. Predstavujeme si veci a prechádzame celý svet, celé univerzum, bez toho, aby sme vyšli zo seba samých.
Želanie uznáva pravú situáciu vecí, akceptuje ich a začína spájať sily, aby sa dosiahol cieľ úmyslu. Predstavivosť nemá históriu, všetko pravidelne, dookola (okamihy, chvíle, či momenty) opakuje, zväčšuje, rozťahuje, atď. Želanie nesie v sebe históriu ako sú možnosti, či isté hranice, limity – „toto môže byť“, ale „nebude to možné hneď“. Želanie provokuje slobodu. Predstavivosť ju zase klame, verí v to, čo by prišlo, ale doposiaľ to ešte neprišlo.
Najmä v prvých kapitolách Autobiografie vidíme ako sa v Ignácovom živote prelínajú tieto dve skutočnosti
Neskoršie v Ignácovom živote budeme vidieť ako sa naučí používať predstavivosť, napríklad na rekonštrukciu miesta činu, aby vydal zo seba rôzne želania, vyjadrené veľa krát v prosbách každej meditácie, ktoré ponúka vo svojich Duchovných cvičeniach. Napr.: „Prvá predohra je vidiac situáciu miesta; tu to bude vidieť očami predstavivosti synagógy, dediny a zámky, kadiaľ Kristus náš Pán kázal. Druhá predohra: Prosiť o milosť, ktorú chcem; tu to bude prosiť o milosť nášho Pána, aby som nebol hluchý na jeho vyzývanie (volanie), ale pohotový a horlivý plniť jeho najsvätejšiu vôľu.“ (DC 91) Prakticky toto sa opakuje vo všetkých meditáciách a kontempláciách – predstavivosť a želanie vložené do prosby, či modlitby.
(Spracované podľa Manuel Maza SJ, La Autobiografia de san Ignacio: Apuntes para una lectura, s. 24)