V Ignácovi máme typický príklad transformácie, či premeny bytia, ktorá začína od momentu zranenia v Pamplone, a ktorá pokračuje potom počas jeho celého života. Táto vnútorná premena Ignáca sa rozvíja od duchovnej zmeny, evidentne realizovanej pod vedením Ducha Svätého, ktorého cieľom je podrobiť si všetky prirodzené schopnosti bytia a uviesť do činnosti zámer alebo plán Boha.
Ignác sa nám na začiatku predstavuje so všetkou silou. Človek, ktorý bol odvážny, ambiciózny, ktorý dokázal presvedčiť a pritiahnuť k sebe ostatných rytierov, aby znova nabrali odvahu a bránili pevnosť Pamplona. Čítame v jeho Autobiografii: „Keď som bol v istej pevnosti, ktorú dobýjali Francúzi a keď všetci mienili sa vzdať, aby si zachránili životy, pretože sme jasne videli, že sa neubránia, vtedy som predložil veliteľovi pevnosti toľko dôvodov, že som ho presvedčil k obrane aj napriek protichodným mienkam všetkých rytierov, ktorí povzbudení mojou neohrozenosťou a zmužilosťou znovu nadobudli odvahu.“ (Autobiografia 1) Hrdinstvo Ignác ukazuje aj vtedy, keď znáša bolesti po zranení a po viacerých chirurgických zákrokoch. V čase rekonvalescencie čítal rytierske romány, ale aj Vita Christi a knihu o živote svätých v ľudovej reči. Jeho obrazotvornosť lietala k veľkým hrdinským činom: „Keď som si viac krát prečítal tie knihy, začalo sa mi akosi páčiť to, čo som v nich našiel napísané… predstavoval som si, čo všetko urobím v službe istej dámy: aké prostriedky použijem, aby som mohol ísť do krajiny, v ktorej žila, aké básne zostavím a aké slová jej poviem a aké rytierske činy so zbraňou v ruke vykonám v jej službách…tak veľmi som bol zamilovaný do týchto plánov.“ (Autobiografia 6) Tieto túžby po veľkých hrdinských činoch ho priviedli nakoniec k iným veľkým horizontom: robiť veľké veci, ale také, ktoré robili svätí. Už nechcel byť rytierom v službe istej dámy, ale rytierom v službe „Našej Pani“. (Autobiografia 13-18) Z tohto pohľadu je tento text veľmi zaujímavý. Jeho veľké túžby po hrdinských rytierskych činoch však rástli, keď sa začal sústreďovať na Božie veci, a keď v sebe pociťoval „veľkú silu slúžiť nášmu Pánovi“ (Autobiografia 11). Kristus už odvtedy bude navždy prítomný v jeho živote, každý deň viac a viac. (Autobiografia 9-11, 29, 41, 44-48, 52, 59, 75, 85, 95-96, 99-100)
Nový horizont Ignácovho života v ňom neustále rastie a vnútorne ho mení: jeho hodnoty (Autobiografia 15, 41, 43, 47, 51, 76, 79, 90, 95), jeho schopnosť čeliť ťažkostiam (Autobiografia 19, 23-24, 32, 36, 55, 82, 83), jeho pevná vytrvalosť a cieľavedomosť (Autobiografia 1, 12, 27, 29, 35, 42, 46, 60, 63, 66-67, 70, 72, 87-88, 90), jeho sloboda ducha, špeciálne pred autoritami (Autobiografia 46, 59, 65-66, 68, 70, 81, 86, 98), jeho pôsobivá a jemná vnímavosť (Autobiografia 11, 38) a samozrejme jeho nežnosť alebo láskavosť (Autobiografia 18, 28, 100-101). Boh si takto viedol Ignáca k novému vrcholu, aby mu Ignác slúžil ako rytier, a aby všetko robil na chválu jeho Božskej velebnosti. Túto skúsenosť potom vložil do DC 46. Ide o dôležitú prípravnú modlitbu exercitanta. Veľkosť hrdinských činov pre Krista Ignác vložil aj na koniec DC a tiež do modlitby: „Vezmi, Pane a prijmi…“(DC 234)
Celý človek, so všetkým osobným bohatstvom sa musí vložiť do služby pre Božie kráľovstvo. Ignác nám ide v tomto veľkým príkladom.