Nový štýl života
Zmena oblečenia z kráľovského komorníka na vrecovinu a palicu pútnika je oveľa viac než jednoduchá príprava, aby išiel do Svätej zeme: je symbolom nového štýlu života. Keď si Ignác v Montserrate oblečie Kristovu výzbroj, otvorí sa novej ceste, ktorú pre neho pripravil Boh. Ignác píše: „Pokračoval som v ceste do Montserratu a ako som to vždy robieval, rozmýšľal som o hrdinských podujatiach, ktoré vykonám z lásky k Bohu…preto som sa rozhodol, že budem bdieť so zbraňou celú noc bez toho, že by som si sadol alebo si odpočinul, ale že budem bdieť chvíľami postojačky a chvíľami na kolenách pred oltárom Panny Márie Montserratskej. Tam som sa rozhodol zanechať svoje rúcho a obliecť sa do Kristovej výzbroje….meč a dýku som zavesil na oltár Panny Márie v kostole…zašiel som k istému žobrákovi, vyzliekol som sa zo svojich šiat, daroval som ich chudákovi a obliekol som sa do obleku, po ktorom som tak veľmi túžil….“ (Autobiografia 17-18)
Ignác túto novú cestu, toto nové putovanie naplnil viacerými spôsobmi: žiadal almužnu (Autobiografia 19, 35-36, 38-39, 42, 51, 53, 56-57, 76, 87, 91, 94); chodil pešo (Autobiografia 18, 35, 38-42, 44-45, 50-54, 63-64, 71-73, 76, 79, 81, 85, 90-91, 94-96); jedol a obliekal sa chudobne (Autobiografia 18-19, 24, 40, 51, 72, 74, 79, 81, 87-88, 90-91, 94-95); usiloval sa o pokoru a poníženosť (Autobiografia 51, 53, 56, 81). Toto nové putovanie však spočívalo predovšetkým v slobode ducha, v zanechaní vecí a v plnej dôvere v Boha. Ignác hovorí: „Mojou jedinou túžbou bolo mať jedine Boha ako útočište…chcem mať dôveru, náklonnosť a nádej jedine v samom Bohu…ani na tú loď som si nevzal nijaké živobytie okrem nádeje, ktorú som mal v Boha“ (Autobiografia 35, 36, 44).
O niekoľko rokov neskôr Ignác sformuloval tento nový štýl života pre svojich spoločníkov do Stanov Spoločnosti Ježišovej. V štvrtej kapitole Stanov približuje tento nový štýl života, túto Kristovu výzbroj, napríklad: „Tretia skúška: Stráviť na cestách ďalší mesiac, a to bez peňazí, ba občas aj žobrajúc z domu do domu pre lásku ku Kristovi, aby si zvykli na nepohodlie v stravovaní a nocovaní. Robí sa to aj preto, aby sa vzdali akejkoľvek istoty, ktorú by mohli vkladať do peňazí, alebo do iných stvorených vecí, a vložili ju naplno, s opravdivou vierou a vrúcnou láskou do svojho Stvoriteľa a Pána. Alebo oba mesiace strávia podľa dobrozdania predstaveného v nemocniciach či v nejakej jednej nemocnici, alebo obidva mesiace budú putovať.“ (Stanovy 67)