Formula alebo náčrt rehoľného zriadenia Spoločnosti Ježišovej
Pod týmto názvom poznávame krátky dokument 5. kapitol, v ktorých sa opisuje identita tejto novej rehoľnej spoločnosti (Spoločnosť Ježišova). Bol to text na schválenie Spoločnosti Ježišovej, ktorý prví spoločníci museli prezentovať Svätej Stolici.
Historicky sa dá povedať, že tzv. „Formula“ konštituovala prvé vyjadrenie Ignácovho spôsobu života a života jeho spoločníkov.
Prvá kapitola rozvíja tému cieľa Spoločnosti Ježišovej – bojovať za Boha pod zástavou kríža, slúžiť samému Pánovi a Rímskemu veľkňazovi, venovať sa najmä duchovnému pokroku ľudí v kresťanskom živote, brániť a šíriť vieru verejnými kázňami a službou Božieho slova (kázne, katechézy, duchovné rozhovory, vydávanie kníh), duchovnými cvičeniami a charitatívnou službou, osobitne sa venovať vyučovaniu detí a nevzdelaných ľudí, poskytovať duchovnú útechu veriacim v Krista pomocou spovedania a iných sviatostí, poskytovať duchovnú pomoc a služby, tým, ktorí sa nachádzajú vo väzniciach alebo v nemocniciach, vykonávať iné dobročinné skutky, aby vždy bol oslávený Boh a bolo viac všeobecného dobra. Sv. Ignác dodáva, aby to jezuita vždy robil počas svojho života tak, aby pred svojimi očami mal vždy na prvom mieste Boha.
Druhá kapitola sa zameriava na sľub poslušnosti Pápežovi – štvrtý alebo tzv. špeciálny sľub pápežovi je základnou charakteristikou Inštitútu Spoločnosti Ježišovej, v ktorom sa zároveň ukazuje alebo približuje apoštolský charakter Spoločnosti Ježišovej a jej univerzálne poslanie. Apoštolské povolanie Spoločnosti Ježišovej je vždy úzko spojené s Rímskym pápežom, Ignác hovorí – „Vikárom Krista“. Sv. Ignác píše: „Nech si všetci spoločníci uvedomujú a nech o tom deň čo deň uvažujú, a to nielen na začiatku svojho rehoľného povolania, ale po celý svoj život, že táto Spoločnosť a každý jej jednotlivý člen bojujú za Boha vo vernej poslušnosti Svätému Otcovi…Evanjelium nás síce učí, že všetci veriaci v Krista podliehajú Rímskemu veľkňazovi ako hlave a ako zástupcovi Ježiša Krista, no my sme usúdili, že pre väčšiu poníženosť našej Spoločnosti, pre dokonalé sebazaprenie každého z nás a pre zrieknutie sa vlastných chúťok a pre istejšie vedenie Duchom Svätým, významne pomáha, keď sa každý z nás zaviaže okrem spoločného puta osobitným sľubom.“ Štvrtý sľub môžeme charakterizovať ako disponibilitu pre každé poslanie, pre každú misiu.
Tretie kapitola hovorí o poslušnosti superiorovi, hovorí o jeho autorite – sv. Ignácovi veľmi záležalo, aby v živote Spoločnosti poslušnosť voči predstavenému zohrávala veľkú úlohu a to predovšetkým najmä kvôli poslaniu. Potom dodáva: „Nech má nad Spoločnosťou takú autoritu a moc, aká bude užitočná na dobré spravovanie Spoločnosti. Vo svojej vedúcej funkcii nech stále pamätá na Kristovu dobrotivosť, vľúdnosť a lásku, ako aj na zásady apoštolov Petra a Pavla.“
Štvrtá sa venuje chudobe Spoločnosti Ježišovej – samozrejme, že sv. Ignác dáva ako vzor na prvom mieste evanjeliovú chudobu, ktorá hľadá vždy Božie kráľovstvo ako prioritu. Sv. Ignác pripomína prvým spoločníkom, aby boli spokojní s tým, čo majú, a ktoré dostanú z lásky.
Piata kapitola a zároveň posledná usporadúva niekoľko charakteristických čŕt tohto Inštitútu – na vtedajšiu dobu to bola úplne revolúcia: breviár každý sám, bez chórovej modlitby, absencia habitu…atď.
Celý text má solídny biblický základ, ktorý reflektuje ešte raz prvú apoštolskú charizmu. Z tohto dokumentu sa robili tri oficiálne redakcie – 1539, 1540 a 1550.