„aby som mohol lepšie pomáhať dušiam“ (Autobiografia 50)
Čítanie Autobiografie sv. Ignáca nám odkrýva ako bol sv. Ignác hlboko zasiahnutý životom a apoštolskou činnosťou Ježiša Krista. Autobiografia je v podstate putovaním, sv. Ignác je v nej charakterizovaný ako pútnik: Loyola, Monserrat cez Aránzazu, Navarrete, Barcelona, Svätá zem, Rím, Benátky, Alcalá, Salamanca, Paríš, Toledo, znova Taliansko, atď. „Ignaciánske putovanie“ je skúsenosť Krista, a preto, skúsenosť apoštolská. Kristus je vždy v prítomný v srdci sv. Ignáca a ako učeníci Ježiša, Ignác pútnik sa cíti poslaný Ním, ako apoštol. Napríklad: Keď bol na návšteve vo Svätej zemi, prišiel do Jeruzalemu a chcel navštíviť sväté miesta, čo bolo v tom čase veľmi náročné (Autobiografia 38-48). Ignác píše: „Keď som kráčal tou cestou…dostalo sa mi od Pána veľkej útechy; zdalo sa mi, že som videl stále pred sebou Krista.“ Podobne opisuje svoj návrat do Európy. Cestou do Barcelony má ďalší zážitok prítomnosti Krista: „Na tej ceste som mal akoby videnie, ako viedli Krista…“ (Autobiografia 52). Prítomnosť živého Krista v srdci Ignáca sa najsilnejší uskutočnila v La Storte, v malej kaplnke, v ktorej mal Ignác videnie. Ignác v kaplnke prežíval osobitnú milosť. Dostal osobitnú milosť – zjavenie prvých dvoch Božských Osôb a prisľúbenie osobitnej ochrany Božieho Syna, ktorého videl s krížom na pleciach: „Keď som bol jedného dňa v kostolíku, vzdialenom niekoľko míľ od Ríma a modlil som sa tam, pocítil som takú veľkú premenu vo svojej duši a tak jasne som videl, že ma Boh Otec pridružuje ku Kristovi, svojmu Synovi (Autobiografia 96).
Plnenie Ježišovej misie ho udržiava v mobilite, pohyblivosti: hľadá miesto, kde musí slúžiť – pomáhať dušiam (Autobiografia 45, 50, 63-64, 71, 94, 96). Toto vnútorné volanie pomáhať dušiam Ignáca vedie napokon k potrebným štúdiám nevyhnutným pre jeho apoštolát: „Od tej chvíle som pochopil, že Božia vôľa je, aby som nezostal v Jeruzaleme, stále som uvažoval sám v sebe, čo robiť? Nakoniec som viac pocítil náklonnosť k tomu, že budem nejaký čas študovať, aby som mohol lepšie pomáhať dušiam“. (Autobiografia 50, 56, 73)
Ignáca vidíme ako muža vždy disponovaného a otvoreného Duchu Svätému, ktorý ho vedie, kde je najväčšia potreba pomáhať dušiam. Osobitne v Konštitúciách podčiarkuje tento silný aspekt: „Cieľom tejto Spoločnosti je s milosťou Božou zaoberať sa nielen spásou a pokrokom vlastných duší, ale s tou istou milosťou so všetkých síl pomáhať k spáse a dokonalosti blížnych.“ (Konštitúcie SJ 3) „Naše povolanie vyžaduje, aby sme menili miesto a žili v ktorejkoľvek krajine sveta, kde je nádej lepšie slúžiť Bohu a účinnejšie pomáhať ľuďom.“ (Konštitúcie SJ 304)
Ignác vždy hľadal konkrétne projekty služby Bohu a pomoci dušiam: „Keďže ma v Salamanke počas väzby neopúšťali, tieto túžby, ktoré som mal predtým, t.j. pomáhať dušiam a pre ten cieľ najprv študovať a združiť okolo seba niekoľko spoločníkov s tým istým úmyslom a udržať sa tých, ktorých som už mal, preto som sa rozhodol odísť do Paríža….či by sa mi podarilo nájsť prostriedky, aby tam mohli študovať aj oni.“ (Autobiografia 71, 63, 50, 54)
Pomoc dušiam sa preto stala hlavným kritériom všetkých aktivít a celého apoštolátu Spoločnosti Ježišovej.