V tejto časti Autobiografie Ignác opisuje predovšetkým svoje zranenie, rekonvalescenciu a začiatok svojho obrátenia. Môžeme v nej objaviť schému vnútorného sveta sv. Ignáca a to predovšetkým jeho postupnú premenu zo „starého človeka“ na „človeka nového“. Ďalej môžeme rozlíšiť pocity a dojmy, ktoré ho sprevádzajú v procese uvažovania. Tiež sa môžeme zastaviť pri procese jeho myslenia o veciach sveta a o veciach, ktoré vyčítal z duchovnej literatúry. Veľmi zaujímavé je všimnúť si, čo zostáva v Ignácovi po dvoch typoch uvažovania, či myslenia. Ďalej jeho rozhodnutie zmeniť sa, opustiť rodinu, obrazotvornosť a jeho želania a taktiež vonkajšie aktivity, keďže ešte nemal dostatočné vnútorné poznanie.
Schéma vnútorného sveta sv. Ignáca (náčrt) :
a) „starý človek“ – sv. Ignác začína svoju Autobiografiu, v ktorej opisuje akým bol dovtedy človekom: „Do dvadsiateho šiesteho roku svojho života som sa oddával svetským márnostiam a mojou najobľúbenejšou záľubou bolo cvičenie so zbraňou s veľkou a márnivou túžbou získať si česť.“ (Autobiografia 1) Páter Polanco, Ignácov tajomník, jeho „svetský“ život zhrnul do slov: „Bol síce oduševnený za svoju vieru, ale jeho život nezodpovedal celkom tejto viere a nechránil sa hriechu. Osobitne sa vyznamenal v hrách a v ženských zápletkách, v zápasoch a v narábaní so zbraňami, ako to bolo zvykom v jeho dobe.“ Ďalšou zaujímavou skutočnosťou pred obrátením je jeho túžba mať dobrý vzhľad, či výzor, robiť dobrý vonkajší dojem. Ignác píše: „Keď sa mi kosti zrástli, jedna z nich pod kolenom ostala na druhej, takže som mal jednu nohu kratšiu; na tom mieste kosť tak veľmi vyčnievala, že to bolo škaredé na pohľad. Nemohol som to zniesť, pretože som bol rozhodnutý uplatniť sa vo svete a myslel som si, že to ma pošpatí.“ (Autobiografia 4) Ignác opisuje ešte jednu márnosť, ako to on sám nazýva – páčiť sa iste dáme: „Navracal som sa k svetským veciam, na ktoré som predtým zvyčajne myslieval. Medzi toľkými márnosťami, ktoré mi prichádza na pamäť, jedna mi tak zaujala srdce, že som sa jej hneď celkom oddal, a to zavše až dve, tri alebo štyri hodiny, bez toho, žeby som si to uvedomil. Predstavoval som si, čo všetko urobím v službe istej dámy: aké prostriedky použijem, aby som mohol ísť do krajiny, v ktorej žila, aké básne zostavím a aké slová jej poviem a aké rytierske činy so zbraňou v ruke vykonám v jej službách. Tak veľmi som bol zamilovaný do týchto plánov.“ (Autobiografia 6)
b) „nový človek“ – Čítanie života Pána Ježiša a životopisov svätých Ignáca ovplyvnilo natoľko, že začal často uvažovať a zamýšľať sa nad tým, čo robili svätí a čo robil Pán Ježiš: „Takto so uvažoval o mnohých veciach, ktoré sa mi zdali dobré. Vždy som si predkladal veľké a ťažké veci; a keď som si ich takto predkladal, zdalo sa mi, že ich ľahko budem môcť vykonať.“ (Autobiografia 7-9) Začali v ňom rásť nové túžby: „V tejto dobe sa mi vzbudzovali v srdci túžby nasledovať svätých, pričom som nehľadel na okolnosti, ale som si len sľuboval, že s Božou milosťou urobím aj ja to, čo urobili oni. Začal som vážnejšie uvažovať o svojom minulom živote a o potrebe konať zaň pokánie. Najviac som však túžil po tom, aby som hneď po uzdravení mohol ísť do Jeruzalemu, ako som už spomenul a aby som mohol zachovávať pôsty a robiť pokánie, aké zvyčajne vnuká šľachetné srdce, roznietené láskou k Bohu.“ (Autobiografia 9) Osobitne tento bod hovorí o novej premene Ignáca na nového človeka.
Čo prežíva alebo čo cíti Ignác?
a) „starý človek“ – „Keď som myslieval na svetácke veci, pociťoval som síce veľkú útechu, ale keď som ich pre únavu zanechal, cítil som sa suchý a nespokojný.“ Svetácke veci, ako on hovorí, prinášali mu pôžitok z vecí a rozkoš.
b) „nový človek“ – „Keď som myslel na to, ako pôjdem bosý do Jeruzalemu a budem jedávať iba zeleninu a konať všetky prísnosti, ktoré robievali svätí, vtedy nielen že som pociťoval útechu, keď som bol pohrúžený do tých myšlienok, ale aj potom, keď som ich zanechal, ostával som spokojný a veselý.“ (Autobiografia 8 )
Čo je zarážajúce v tomto procese?
a) „starý človek“ – Ignác je unavený z uvažovania o týchto veciach a necháva ich tak: „keď som myslieval na svetácke veci, pociťoval som síce veľkú útechu, ale keď som ich pre únavu zanechal…“ (Autobiografia 8 )
b) „nový človek“ – Pri uvažovaní o duchovných veciach Ignác nespomína únavu.
Čo zostane Ignácovi po uvažovaní?
a) „starý človek“ – Ignác síce prežíva veľkú útechu, ale cíti v sebe suchotu a nespokojnosť: „pociťoval som síce veľkú útechu…ale cítil som sa suchý a nespokojný“. (Autobiografia 8 )
b) „nový človek“ – Ignác taktiež prežíval útechu, avšak keď zanechal čítanie a uvažovanie o svätých a duchovných veciach, ostal spokojný a veselý: „pociťoval som veľkú útechu….ale aj potom, keď som ich zanechal, ostával som spokojný a veselý.“ (Autobiografia 8 )
V prvej kapitole (1-12) sú taktiež dôležité kľúčové slová, ktoré Ignác používa, a ktoré odzrkadľujú jeho osobnosť, a viac jeho zameranie na seba:
– „predložil som veliteľovi pevnosti toľko dôvodov, že som ho presvedčil“ (Autobiografia 1)
– „keď som padol…neprejavil som iný znak bolesti, iba že som mocne zatínal päste“ (Autobiografia 2)
– „bol som rozhodnutý…začal som užívať rozličné prostriedky“ (Autobiografia 4-5)
– „čo všetko musím urobiť v službe“ (Autobiografia 6)
– „keby som aj ja urobil…vždy som si predkladal veľké a ťažké veci“ (Autobiografia 7)
– „som si len sľuboval, že s Božou milosťou urobím aj ja to“ (Autobiografia 9)
– „urobil som si plány“ (Autobiografia 12)
V týchto textoch môžeme vidieť, že Ignác stále preberá iniciatívu. A predsa, kúsok po kúsku začínal Pána cítiť ako väčšieho než je on. Boh nie je u Ignáca tá „najlepšia myšlienka“, ale „Niekto“. Boh je „Niekto“ a chce, aby bol Ignác šťastný: „Náš Pán mi predsa bol na pomoci a spôsoboval, že po týchto myšlienkach nasledovali iné, ktoré sa zrodili z toho, čo som čítal.“ (Autobiografia 7) Ignáca vidíme v tejto kapitole ako človeka zameraného na seba. Postupne však pôsobí v ňom Božia milosť. Neskôr to Ignác zakúsil v kartuziánskom kláštore (Autobiografia 12), v Jeruzaleme, v pokání a v tajomstve Boha, ktorý sa mu pomaly dáva poznať. Písmo hovorí: „Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky od vašich myšlienok.“ (Iz 55, 9) V Ozeášovi Pán potvrdzuje: „Som Boh a nie človek…“ (Oz 11, 9) Podobne môžeme čítať v Evanjeliách ako je dôležité robiť to, čo chce Boh: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ (Lk 22, 42). Podobnú situáciu prežíval aj svätý apoštol Peter: „iný ťa opáše a povedie, kam nechceš.“ (Jn 21, 18)
Autobiografia nám ukazuje Ignáca ako dobrého exercitanta na duchovných cvičeniach, ktoré dáva sám Boh, ako postupne odchádza zo seba, zo svojej vlastnej lásky, zo svojho vlastného uvažovania a zo svojich vlastných záujmov. Neskôr do Duchovných cvičení Ignác napísal: „Lebo nech si každý uvedomí, že natoľko pokročí vo všetkých duchovných veciach, nakoľko sa oslobodí od sebalásky, od vlastnej vôle a vlastného záujmu.“ (DC 189)
(Spracované podľa Manuel Maza SJ, La Autobiografia de san Ignacio: Apuntes para una lectura, s. 20-23)