Siedma poznámka (DC 7)
„Ak ten, ktorý dáva exercície vidí, že exercitant je v neúteche, alebo v pokušení, nech nie je voči nemu tvrdý a prísny, ale prívetivý a vľúdny, dodávajúc mu odvahy a sily pre budúcnosť a nech mu odhalí chytráctva nepriateľa ľudskej prirodzenosti tak pôsobiac, aby sa pripravoval a uspôsoboval pre budúcu útechu.“ (DC 7)
Neútecha môže byť veľkou prekážkou pre postup v duchovných cvičeniach. Sv. Ignác pamätá preto v tomto bode na túto skutočnosť. Ponúka niekoľko riešení: exercitátor má jemne povzbudiť exercitanta, teda nepotopiť ho hrubosťou v sklesnutosti; odkryť mu klamy nepriateľa a prichystať ho pre útechu. Toto sú tri veci, na ktoré sv. Ignác kladie veľký dôraz.
a) Povzbudenie v čase neútechy.
Ignác ponúka dve pravidlá pre riešenie neútechy, ktoré exercitátor by mal ponúknuť exercitantovi – vysvetliť, že Boh vždy dáva milosť a vždy pomáha v čase neútechy:
DC 320 – „Kto je v neúteche, nech uvažuje, ako ho Pán ponechal v skúške nad jeho prirodzené sily, aby odporoval rozličným poburovaniam a pokušeniam nepriateľa; lebo naozaj môže odporovať s Božou pomocou, ktorá mu vždy zostáva, i keď ju jasne necíti, pretože mu Pán odobral jeho veľkú horlivosť, silu lásky a hojnú milosť. Predsa mu však ponechal milosť, ktorá stačí k večnej spáse.“
DC 324 – „…ten, kto má neútechu, nech si myslí, že mnoho môže s milosťou, čo postačuje na odporovanie proti všetkým nepriateľom, a nech čerpá silu jedine zo svojho Boha a Pána.“
O povzbudení v čase neútechy hovoria aj tzv. Direktóriá:
„Exercitátor by mal dbať, aby nevyvolal u exercitanta podozrenie, že voči nemu prechováva nepriaznivú mienku, dokonca aj vtedy, keď sa nespráva zvlášť dobre. Mal by ho neustále povzbudzovať, aby sa usilovne kráčal po ceste Božej služby, na ktorú sa podujal.“ (Direktórium 23:20)
Tzv. Oficiálne Direktórium z roku 1599, ktoré uverejnil generál Spoločnosti Ježišovej páter Claudio Aquaviva. V časti o vlastnostiach a povinnostiach exercitátora, píše: „Okrem toho má byť rozvážny, diskrétny, málovravný, umiernený a obozretný v reči. Nech je skôr srdečný než prísny, zvlášť k tým, ktorí sú vystavení pokušeniam, trpia neútechou, suchopárnosťou a znechutenosťou. Má ich tešiť, povzbudzovať a pozdvihovať vhodnými radami a modlitbami svojimi i iných. Bude prospešné chovať sa k exercitantovi vľúdne, lebo tak mu bude tento viac dôverovať a bude k nemu úprimnejší.“ (Direktórium 43: 45) Rovnako páter Claudio Aquaviva píše: „Nech sa však exercitátor hlavne varuje, aby exercitantovi nikdy nedal príčinu pre podozrenie, že má o ňom zlú mienku, keď sa možno dobre nezachoval. Nech mu dá najavo, že mu úplne dôveruje, a tým mu tiež dodá odvahu a nádej.“ (Direktórium 43:62)
b) Odkryť klamy nepriateľa.
Na viacerých miestach v Duchovných cvičeniach sv. Ignác hovorí o tom, ako môže exercitátor počas dávania „cvičení“ napomôcť k odkrytiu zlého nepriateľa, najmä počas rozhovorov a dávania bodov na meditáciu. V rozjímaní o „Dvoch zástavách“ v tzv. tretej predohre Ignác hovorí: „Prosiť o poznanie klamov zlého vodcu a o pomoc, aby som sa ich chránil; ako aj o poznanie opravdivého života…“ (DC 139) A potom predovšetkým v pravidlách o rozlišovaní alebo o rozpoznaní rozličných hnutí. Ignác v nich približuje vlastnosti zlého ducha – „je vskutku vlastnosťou zlého ducha hrýzť, zarmucovať a klásť prekážky tým, že rozličnými klamnými dôvodmi znepokojujú dušu, aby nepostupovala ďalej“ (DC 315), „vlastnosťou nepriateľa je totiž bojovať proti takej veselosti a duchovnej úteche tým, že uvádza na myseľ samé zdanlivé podvody, bezvýznamné malichernosti a ustavičné lži“ (DC 329), „rád sa pretvára na anjela svetla…zvádza ku klamstvám a ničomným úmyslom“ (DC 332); Taktiež Ignác hovorí aj o počínaní zlého ducha – „počína si aj tak ako falošný milenec, ktorý chce zostať skrytý a nechce, aby ho odhalili…“ (DC 326) Ignác tiež radí aj ako odhaliť nepriateľa ľudskej prirodzenosti – „bude pokúšanej osobe osožné hneď preskúmať priebeh dobrých myšlienok, ktoré jej našepkával a ich začiatok a spôsob, ako sa postupne usiloval previesť ju zo stavu slasti, v ktorom bola, k svojmu zlému úmyslu, aby táto spoznaná a do pamäti vtlačená skúsenosť mohla ju v budúcnosti varovať pred jeho zvyčajnými klamami“ (DC 334, por. 336). Rozhovor s exercitantom je tou najvhodnejšou príležitosťou.
c) Disponovať ho pre útechu – opäť povzbudenie zo strany exercitátora.
Tieto skúsenosti, ktoré Ignác vložil do Duchovných cvičení sú výsledkom jeho duchovnej skúsenosti v čas svojho obrátenia v Manrése. (Autobiografia 19-33)
(spracované podľa Darío López Tejada SJ, Los Ejercicios espirituales de san Ignacio de Loyola, s. 80-83)