„Meditovať o rukách Boha“
Svätý Ignác nadiktoval svojim spolupracovníkom niekoľko smerníc pre duchovné cvičenia. Jednou z nich je tzv. Direktórium diktované pátrovi Juanovi Alfonsovi de Vitoria, v ktorom sa nachádzajú aj tieto slová:
„Potom by mu mal dať Fundament. Mal by ho vysvetliť tak, aby exercitant mal východiskový bod pre nájdenie toho, čo hľadá. Cesta by pre neho mala byť otvorená takto: „Aby som ti pomohol pochopiť problém indiferentného používania prostriedkov, ktoré nám Boh, náš Pán, dal, aby sme mohli dosiahnuť cieľ, pre ktorých nás stvoril, a keď to pochopíš, bez výhrad sa odovzdáš do jeho rúk, keďže toto je základ pre nájdenie toho, čo hľadáme…“.
Sv. Ignác si želá, aby sa exercitant počas duchovných cvičení celkom vložil do rúk Boha. V Princípe a Fundamente nejde len o to urobiť logické, chladné a rozumové uzávery o poslednom cieli človeka, ako sa to neraz stáva. Nejde o „intelektualizovanie“. V Princípe a Fundamente (DC 23) ide o vnútorné precítenie a túžbu „vložiť sa celkom, totálne do rúk Boha“. Sväté písmo má niekoľko metafor alebo príkladov, v ktorých odkrýva ruky Boha. Sú to ľudové obrazy, veľmi jednoduché, ale pritom teologicky hlboké. V nich môžeme nájsť zmysel nášho života: odkiaľ prichádzame a kam smerujeme.
Ruky hrnčiara
Izaiáš (Iz 45, 9; 64, 8 ) a Pavol (Rim 9, 20-21) prirovnávajú ruky hrnčiara k rukám Boha. Boh má ruky hrnčiara. Žalmy tiež svedomito opakujú, že Boh všetko urobil svojimi rukami (Ž 91, 1-13), s jasotom volajú, že veci sú diela Božích rúk (Ž 8, 4). Všetky diela, uliate, vyformované či pohladené rukami Boha, sú dobré. Sú však diela, ktoré nie sú iba dobré, ale sú veľmi dobré. Je to človek. Ľudská bytosť je dielom Božích rúk. Tieto ruky Boha – ruky hrnčiara nás urobili z hliny, z prachu zeme (Jób 10, 8). Božie slovo nás pozýva k tomu, aby sme žasli nad touto skutočnosťou. Neurobili sme sa my sami, ale On nás urobil zo svojej lásky. A zo svojej lásky nás povolal k životu. Máme veľkú hodnotu. Človek je centrom celého stvorenia. Človek urobený rukami Boha. Človek utvorený na Boží obraz. Sme dielom, a to veľmi dobrým. Neurobil nás sériovo ako výrobok, ale každého osobitne svojimi rukami. Pozná nás kúsok po kúsku, všetky naše zátišia, kútiky, všetky naše skrýše. Pozná všetky naše osobitosti (Ž 103, 14).
Boh pozná, z akého cesta sme boli urobení. Vie, akí sme krehkí. Metafora rúk Boha hrnčiara vzbudzuje obdiv a nádej: Kto ma urobil! Ako ma urobil! Ako ma chcel! Ako ma poznal! Som stvorenie, ktoré pramení z lásky Boha. To, čo Boh hovorí prorokovi Izaiášovi, hovorí aj nám: „Teraz však toto hovorí Pán, tvoj stvoriteľ, Jakub, tvoj tvorca, Izrael: „Neboj sa, veď ťa vykúpim, po mene ťa zavolám, ty si môj. Keď budeš brodiť vodami budem s tebou, a keď riekami, nepotopia ťa, keď pôjdeš cez oheň, nepopáliš sa a plameň nebude horieť na tebe. Veď ja som Pán, tvoj Boh, Svätý Izraelov, tvoj spasiteľ.“ (Iz 43, 1-7)
Kiežby sme mu vedeli opätovať jeho lásku!