Druhá poznámka (DC 2)
Sv. Ignác v druhej poznámke píše takúto zaujímavú vec: „Osoba, ktorá dáva inému spôsob a poriadok rozjímania a kontemplácie, má mu verne predložiť udalosť tohto kontemplovania alebo meditovania, prebehnúc body iba krátkym a súhrnným vysvetlením…“ (DC 2).
Toto „verne predložiť udalosť alebo históriu“ a vziať „pravý základ z histórie, či udalosti“, keď sa jedná o tajomstvá Ježiša Krista, neznamená premeniť predstavenie evanjeliovej pasáže na hodiny biblickej exegézy; a tým menej na osobné výklady alebo nejaké predstavenie teologických škôl. Exercitátor musí dostatočne poznať exegetické metódy, rozpoznané cez Cirkev, aby s pokorou vybral a navrhol pravdu, „ktorú Boh chcel mať zaznačenú v posvätných knihách na našu spásu.“ (Dei Verbum 11)
Túto pravdu nachádzame v inšpirovaných knihách Svätého Písma, ktoré boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého, a ktoré verne podávajú to, čo Ježiš, Syn Boží, za svojho pozemského života až do dňa, keď bol vzatý do neba, skutočne vykonal a učil na večnú spásu ľudí (porov. Sk 1, 1 – 2). (Dei Verbum 19)
V krátkej alebo stručnej expozícii (výklade) evanjeliovej pasáže, ten kto dáva Duchovné cvičenia, potom, čo zdôraznil primárny úmysel evanjelistu, môže sa oprieť o dôležité detaily rozprávania evanjelia, aby vysvetlil s jednoduchosťou a skromnosťou ich duchovný zmysel.
Náš bývalý generál páter Kolvenbach sa pri jednom stretnutí o Duchovných cvičeniach pýtal: „Aký je pravdivý základ histórie“ (DC 2), ktorý Ignác žiada ako východiskový bod počúvania Slova vo viere?
Existuje riziko chcieť sa brániť pred Evanjeliom s učenou kultúrou exegetiky, histórie či sociológie, bez dovolenia nechať sa zraniť mečom Slova… Evanjelium je Evanjelium iba, keď sa číta s očami chudobných a so srdcom detí.
Je isté, že Evanjelium nás nedišpenzuje alebo neoslobodzuje od jeho intelektuálnej kritiky. Ale je ilúziou si myslieť, že táto inteligencia môže garantovať jeho podstatné zhustenie. Je teda potrebné ísť za ďalšou kritikou, prevýšiť ju; a vtedy, budeme čítať Evanjelium so znovu nájdenou nevinnosťou.
Sv. Ignác radí, aby body na modlitbu boli krátke (iba súhrnné vysvetlenie), aby pomohli exercitantovi otvoriť sa v meditácii Bohu a stretnúť sa s ním. Sv. Ignác vysvetľuje aj dôvod: „…lebo nie veľa vedomostí nasycuje a uspokojuje dušu, ale vnútorné precítenie a vychutnanie vecí.“ (DC 2) Samozrejme všetko záleží od osôb, ktoré sú na Duchovných cvičeniach. Pre ľudí málo pokročilých vo vnútornej, duševnej modlitbe sa môžu rozvinúť obšírnejšie. Sv. Ignác má vždy na mysli dobro konkrétneho človeka.
V druhej poznámke sa nachádzajú ešte dve dôležité slová, ktoré používa sv. Ignác: cítiť a vychutnať, ako je uvedené vyššie. Sv. Ignác odporúča, aby exercitant tajomstvo Krista prenikol vždy so svojím srdcom, pod vplyvom špeciálnej milosti. Slová precítiť alebo vychutnať môžete objaviť aj v ďalších bodoch DC: 63,65,76,104,227,233,252,254. Pri jednej príležitosti napísal páter Nadal, človek duchovnej hĺbky, formovaný Duchovnými cvičeniami sv. Ignáca: „Hľadaj Boha vo vnútornej činnosti tvojho srdca, kde sa nachádza v pokojnom tichu a láskavom spojení s istým nevysvetliteľným pocitom nekonečnej sily. Ak ho hľadáš v rozume, zamotáš sa v mnohých ťažkostiach a nenájdeš ho. Srdce je miestom, kde sa tvorí mystická teológia.“ Boh dáva kresťanskú múdrosť iba pokorným a maličkým (Mt 11, 25n; 1 Kor 1, 27).